Čučoriedkové dubiny druhého vegetačného stupňa
Foto: Matej Schwarz

Tieto pravdepodobne zonálne lesy sa vyskytujú na minerálne chudobných silno presychavých stanovištiach v nížinách a po obvode nížinnej oblasti. Presychavosť je spôsobená buď reliéfom (strmé svahy, hrebienky) alebo priepustným podložím (viate piesky) a malou vododržnosťou pôd. Na týchto extrémnych stanovištiach sa vytvorila mozaika spoločenstiev od nezapojených zakrpatených porastov duba zimného, brezy a snáď aj borovice až po zapojené, hoci nie príliš produktívne dubiny. Z primiešaných drevín sú tu pôvodné cer, hrab a miestami aj javor poľný, javor mliečny a lipa malolistá. Na okraji areálu mohol pristupovať aj buk.

Prevažnú časť dnešných porastov tohto typu tvoria rozsiahle boriny na viatych pieskoch Záhorskej nížiny, ktorých minulosť nie je celkom jasná. Predpokladá sa, že pôvodne boli tieto piesky pokryté nezapojenými porastmi duba zimného a brezy. Viacerí autori však pokladajú za pôvodnú aj borovicu. Ak by tomu tak bolo, boli by tieto porasty extrazonálnym spoločenstvom. Každopádne boli v historickej dobe tieto piesky často v pohybe až boli nakoniec umelo zalesnené borovicou. Typické presychavé kyslomilné dubiny na kamenitých svahoch a hrebienkoch sú u nás pomerne zriedkavé a vyskytujú sa len mozaikovito.

Záhorské boriny na pieskových dunách
Foto: Matej Schwarz

Jednotlivé fytocenózy tohto typu lesov sú druhovo chudobné, delia sa však na viacero typov s výrazne rozdielnou fyziognómiou. V najextrémnejších typoch prevládajú lišajníky (prevažne rod Cladonia) a machy (napr. Leucobryum glaucum), podrast na priaznivejších pôdach má prevažne trávovitý vzhľad (najmä Festuca ovina a Avenella flexuosa), v niektorých typoch dominuje vres Calluna vulgaris. Na skalnatých lokalitách sú časté aj kríčky rodov Genista alebo Lembotropis. Fytocenózy na viatych pieskoch dokonale odrážajú dostupnosť vody danú reliéfom: najsuchšie vrcholy dún sú pokryté lišajníkmi, nižšie rastú machy a bázy dún sú porastené trávami. Na nespevnených pieskoch prežívali len druhy znášajúce okrem presychania aj privievanie pieskom (najmä Festuca vaginata a Corynephorus canescens) – dnešný výskyt týchto je dokladom nedávnych pohybov piesku. Najpriaznivejšie typy na prechode k mezotrofným spoločenstvám sa vyznačujú dominanciou chlpane belavej Luzula luzuloides. Krovitá etáž býva u týchto lesov len slabo vyvinutá.

Pôdy týchto lesov sú pomerne rozmanité, ich spoločným znakom je nízka nasýtenosť bázami. Na najchudobnejších pevných horninách sú najčastejšie podzoly, rankre alebo litozeme, na bohatších aj kyslé alebo podzolované kambizeme (hnedé lesné pôdy). Na viatych pieskoch sa vývoj pôd začína až po ich spevnení vegetáciou, prvým štádiom vývoja sú regosoly s postupne sa zväčšujúcou hrúbkou humózneho horizontu, v prípade dostatočne dlhého vývoja sa tu vyvinú podzoly. Takýto vývoj pôdy však býva na obhospodarovaných lokalitách prerušený nevhodným obnovným postupom, pri ktorom sa po holorube využíva celoplošná príprava pôdy ťažkými mechanizmami. Takýto zásah v podstate vracia pôdu späť do iniciálneho štádia vývoja.

Časť týchto kyslomilných lesov má pôdoochranný charakter, časť z nich však má určitý hospodársky význam. Hospodársky významnou oblasťou sú najmä viate piesky Záhoria, kde popri ochranných lesoch existuje aj značná výmera hospodárskych lesov. Vďaka introdukcii borovice sa tu podarilo dosiahnuť ekonomicky zaujímavú produkciu a súčasne v priebehu rokov vytvoriť nový ekosystém, ktorý aj keď nie je celkom prírodný, má svoju hodnotu. Táto hodnota by mohla byť ešte vyššia, keby bol na časti stanovíšť so zachovaným reliéfom piesočných dún umožnený neprerušovaný vývoj pôd a fytocenóz.

Lišajníkovo-machová fytocenóza na viatych pieskoch a
čučoriedkovo-trávnatá na pevnej hornine
Foto: Matej Schwarz

Taktiež časť kyslomilných dubín, či už ochranného alebo hospodárskeho rázu, vznikla sekundárne vďaka rušivému pôsobeniu človeka. Najčastejšie šlo o eróziu pôdy, ktorou došlo k odplaveniu o spraš obohateného pôdneho zvršku a obnaženiu chudobnejšieho podkladu. Druhým typom degradácie bolo priame odoberanie pôdnych živín nadmernou ťažbou výmladkových porastov alebo vyhrabávaním opadu pre hospodárske účely. Vzhľadom na malú výmeru takýchto lesov ich možno (po zastavení alebo regulovaní rušivého vplyvu) považovať za obohatenie biologickej diverzity nížinných oblastí.