Tieto zonálne lesy zaberajú spravidla menšie plochy v nižších pohoriach resp. v predhoriach väčšiny vyšších pohorí. Ich výskyt je viazaný buď minerálne chudobnejšie horniny alebo na vypuklé reliéfne tvary, na ktorých dochádza k stratám živín bočným odtokom podzemnej vody. Väčšina pôd v týchto nadmorských výškach je však spravidla dostatočne bohatá pre rozvoj kvetnatých bučín. Kyslomilné bučiny sa v rôznych častiach Slovenska vyskytujú v rôznych nadmorských výškach. Spravidla ich nachádzame vo 4. vegetačnom stupni (cca 500 – 800 m n. m.), vyššie už na ne nadväzujú porasty s vysokým zastúpením jedle alebo smreka. V oblastiach mimo prirodzeného areálu týchto ihličnatých drevín (východné Slovensko, Vtáčnik a p.) však nezmiešané kyslomilné bučiny vystupujú aj podstatne vyššie.

Kyslomilné bučiny sú floristicky jednotvárne. Buk tu síce nenachádza až natoľko priaznivé podmienky ako na živných podkladoch, napriek tomu však aj tu nájdeme často len čisté bučiny, v ktorých sa vyskytuje len málo ďalších druhov rastlín. Kyslé pôdy do istej miery zvýhodňujú dub alebo jedľu, preto tu tieto dreviny často nachádzame aj mimo ich „domovských“ vegetačných stupňov, miestami dokonca spoločne. Vzhľadom na nedostatok zachovalých porastov je však ťažké odhadnúť aké zastúpenie dosahovali tieto dreviny v prírodných lesoch. V nižších polohách je tu zrejme pôvodný aj hrab, ktorého zastúpenie pravdepodobne nebolo v pôvodných porastoch vysoké. Z ďalších drevín bývali ojedinele primiešané cenné listnáče a čerešňa.

Bylinná vrstva bučín je často veľmi chudobná – nachádzame tu chudobnejšiu variantu tzv. nahých bučín (Fagetum pauper). V týchto porastoch pokrýva bylinné poschodie (tvorené najmä Luzula luzuloides) len niekoľko percent plochy, takže vzhľadu fytocenóz dominuje bukový opad. Príčiny tejto chudobnosti sú popísané v kapitole kvetnaté bučiny. Podrast ostatných typov kyslomilných bučín sa mení podľa kyslosti a chudobnosti pôd, vždy v ňom však dominujú acidofilné druhy. V najpriaznivejších typoch dominuje opäť Luzula luzuloides, v kyslejších čučoriedka Vaccinium myrtillus a Avenella flexuosa, v najextrémnejších sú časté machy (napr. Leucobryum glaucum).

Z pôd prevládajú kambizeme (hnedé lesné pôdy) nenasýtené, vyskytujú sa aj podzoly. Vždy musí ísť o pôdy sorpčne nenasýtené. Časť pôd sa vyznačuje vyšším obsahom skeletu, pričom porasty nadobúdajú ochranný charakter. Humifikácia je menej priaznivá, dochádza k hromadeniu nadložného humusu.

Stanovištia kyslomilných bučín sú relatívne vhodné pre pestovanie (nepôvodného) smreka a preto boli zasiahnuté „smrekovou mániou“ ešte viac ako stanovištia kvetnatých bučín. Takto bola časť pôvodných bučín premenená na smrekové monokultúry. Hoci smrek je tu odolnejší ako v kvetnatých bučinách, a často je schopný aj prirodzenej obnovy, predsa je možné proti jeho zavádzaniu do týchto porastov mať určité výhrady. Pokiaľ neberieme do úvahy hľadisko ochrany pôvodnej biodiverzity, najvážnejšou výhradou je, že smrek je drevinou vyšších polôh, takže jeho umelé rozširovanie smerom nadol nie je v súlade s trendom posúvania vegetačných stupňov v dôsledku klimatických zmien. Preto ďalšie premeny bučín na smrečiny dnes už nemajú opodstatnenie.

Kyslomilné bučiny podliehali pokusom o premenu na smrekové monokultúry ľahšie než živnejšie typy bučín. V niektorých oblastiach, napr. na severozápade Slovenska, takto tento typ lesov takmer úplne vymizol, hoci jeho stanovištia ostali viac-menej zachované. Názory, že smrek je schopný spôsobiť podzolizáciu pôd v priebehu niekoľkých desaťročí sú už dávno prekonané. Pravdou však zostáva, že smrek postupne mení mykoríznu flóru, vďaka čomu sa obnova buka stáva čoraz ťažšou, po viacerých generáciách smrečín veľmi náročnou.

Obhospodarovanie kyslých bučín sa takmer v ničom nelíši od obhospodarovanie kvetnatých bučín. Asi jedinou významnejšou odlišnosťou sú ťažšie premeny smrekových monokultúr na porasty s vhodnejším drevinovým zložením a obtiažnejšia prirodzená obnova buka.