Rašelinníkové smrečiny sú spoločenstvom extrémnych,
na živiny chudobných, sutín takmer bez jemnozeme
Foto: Matej Schwarz

V podstate ide o zonálne lesy zaberajúce pomerne rozsiahle plochy na chudobných pôdach v stredných až vyšších horských polohách. Otázka hlavných drevín je však u týchto lesov veľmi komplikovaná a ako vidíme, mnohé jednotky floristickej alebo stanovištnej typizácie sem nie je možné celkom jednoznačne zaradiť. V zásade možno povedať, že na Slovensku buk príliš neobľubuje najkyslejšie stanovištia, takže na nich aj v bukových oblastiach nachádzame porasty s prevahou jedle a smreka. Na lokalitách, ktoré buku nie celkom vyhovujú aj po klimatickej stránke, nachádzame smrekové jedliny alebo jedliny (takmer alebo úplne bez buka) aj na menej extrémnych stanovištiach. V bezbukových oblastiach so zvýšenou kontinentalitou klímy nachádzame smrekové jedliny aj na živných stanovištiach, tieto však už, z dôvodu odlišného charakteru bylinného podrastu a pôd, zaraďujeme medzi živné smrekové jedliny. V bezsmrekových a bezjedľových oblastiach zas buk zakrpateného vzrastu ostáva hlavnou drevinou aj na extrémne kyslých pôdach. Medzi týmito typmi porastov existuje celá škála plynulých prechodov, s ktorými sa pravdepodobne žiadna klasifikácia nedokáže bezo zbytku vysporiadať. Navyše v súčasnosti už zachovalosť týchto porastov ani neumožňuje presne rekonštruovať ich pôvodné drevinové zloženie. Preto si myslíme, že príliš detailné členenie týchto lesov, aké používa napr. slovenská lesnícka typológia, nemá praktickú upotrebiteľnosť, prinajmenšom nie na celoslovenskej úrovni.

V prirodzených porastoch dominovali zväčša jedľa spolu so smrekom. V oblastiach za hranicou areálu smreka (ale aj inde) sa vyskytovali čisté jedliny. Buk aj v bukových oblastiach tvorieval len prímes, často nepatrnú, v bezbukových oblastiach alebo v mrazových polohách úplne chýbal. Z ďalších drevín sa tu uplatňovali jarabina vtáčia, breza, sporadicky cenné listnáče (najmä javor horský) a v najvyšších pohoriach snáď aj smrekovec. Krovitá vrstva tu prakticky chýbala. Bylinný kryt je na druhy chudobný, napriek tomu však tvorí niekoľko odlišných typov fytocenóz. Vo väčšine typov je dominantná čučoriedka Vaccinium myrtillus, z trávovitých druhov bývajú časté Avenella flexuosa, Calamagrostis villosa, Calamagrostis arundinacea. Pri rozvoľnenom zápoji môžu fytocenózy nadobudnúť až trávovitý ráz. Na živiny bohatšie typy sú indikované výskytom Oxalis acetosella a Maianthemum bifolium, v prípade vyššej skeletnatosti pôd sú spoludominantné papradiny (najmä Dryopteris dilatata). Najextrémnejšie sutinovité stanovištia sú indikované hojnejšou účasťou brusnice Vaccinium vitis-idaea (suchšie typy) alebo rašelinejúcim kobercom Sphagnum girgensohnii (vlhšie typy). V 6. vegetačnom stupni pristupujú subalpínske druhy, napr. Homogyne alpina, Soldanella hungarica alebo Luzula sylvatica. V mnohých typoch sú hojné aj acidifilné machy.

 
Foto: Matej Schwarz

Horninový podklad tvoria minerálne chudobnejšie horniny (žuly, ruly, svory, fylity, granodiority a p.). Vo vyšších nadmorských výškach, kde sú pôdy intenzívnejšie premývané zrážkami sa však tento typ stanovíš môže vytvoriť aj na relatívne bohatých horninách. Pôdy sú pomerne rozmanité. Najpriaznivejšie typy sa vyskytujú na kambizemiach (hnedých lesných pôdach) podzolovaných alebo nenasýtených, menej priaznivé až extrémne typy nachádzame na humusových alebo železitých podzoloch. Medzi extrémnymi podkladmi nájdeme aj rankre (podzolované alebo typické), prípadne len spevnené sutiny vyplnené zásypovým humusom (litozeme). Pre všetky pôdy je typická hrubá vrstva surového nadložného humusu.

Stanovištia kyslomilných smrekovo-jedľových lesov boli z veľkej časti premenené na smrekové monokultúry. Keďže smrek je tu často pôvodný a jeho prirodzená obnova je dobrá, mnohé z týchto premien ani neboli úmyselné – rýchlejšie sa obnovujúci smrek vytlačil v obhospodarovaných porastoch „pomalšiu“ jedľu. Hoci smrek je tu pôvodnou drevinou, strata jedle do istej miery znižuje odolnosť týchto porastov voči škodlivým činiteľom. Vždy je totiž výhodou ak sa porast skladá z viacerých drevín, ktoré môžu jedna druhú v prípade potreby nahradiť. V súčasnosti napr. sledujeme masové hynutie smreka v niektorých oblastiach (tzv. žltnutie smrečín, následné premnoženie podkôrneho hmyzu), pričom jedľa nie je týmto fenoménom postihnutá. V minulosti sme zas boli svedkami hynutia jedle. Časť smrečín bola v minulosti založená nie príliš vhodnými ekotypmi smreka, často neznámeho pôvodu. Kyslomilné smrekové jedliny sa nachádzajú v horských polohách, takže stromy musia z času na čas vydržať silnejší vietor alebo snehový záves či námrazu. Preto sú vhodné ekotypy z úzkymi korunami a konármi smerujúcimi nadol. Stabilitu porastov negatívne ovplyvnila aj zmena štruktúry značnej časti porastov na jednovrstvovú. Buku a cenným listnáčom, ktoré by mohli prispieť k zvýšeniu statickej stability porastov, sa tu príliš nedarí a najmä v prípade umelej obnovy ľahko zaostávajú a postupne z rovnovekých porastov vypadávajú.