Táto skupina lesov sa vyskytuje v stredných až vyšších horských polohách v bezbukových alebo „na buk chudobných“ oblastiach na rôznych minerálne bohatých podkladoch. Ide o odchýlku od normálnej vegetačnej stupňovitosti spôsobenú lokálne zvýšenou kontinentalitou klímy. Typickými oblasťami výskytu týchto lesov je juhovýchodná časť Tatier, priľahlé časti Liptovskej, Popradskej a a Hornádskej kotliny. Menšie bezbukové oblasti sa vyskytujú aj v záveroch severných dolín Nízkych Tatier, na južných svahoch masívu Kráľovej hole a pravdepodobne aj inde. Niekde sú to len mrazové priehlbiny, bázy svahov a p.

V prirodzených porastoch dominovali zväčša jedľa spolu so smrekom. V oblastiach za hranicou areálu smreka (ale aj inde) sa vyskytovali čisté jedliny. Buk tvorieval len nepatrnú prímes, v bezbukových oblastiach alebo v mrazových polohách úplne chýbal. Cenné listnáče (najmä javor horský) sa tu pravdepodobne vyskytovali, ich zastúpenie však podľa peľových analýz zďaleka nebolo také vysoké ako by to vyplývalo z názvov jednotiek lesníckej typológie. V tejto súvislosti si treba uvedomovať, že klimatické nároky javora horského sa takmer nelíšia od buka Z ďalších drevín sa tu uplatňovali jarabina vtáčia a v najvyšších pohoriach snáď aj smrekovec. Krovitá vrstva tu prakticky chýbala, ojedinele sa vyskytovali Ribes alpinum, Lonicera sp. Daphne mezereum, Sambucus racemosa a p. Bylinný kryt je podobný ako v smrekovo-jedľových bučinách, celkovo však obsahuje menej bučinových druhov (z nich je najhojnejší Galeobdolon luteum), častejšie sú bežné mezotrofné druhy. Nápadná je gradácia druhov sprevádzajúcich smrek ako Oxalis acetosella a Maianthemum bifolium, z ďalších podhorských druhov je častý Prenanthes purpurea. Poschodie mezotrofných vysokých bylín a papradín tvoria napr. Senecio fuchsii, Dryopteris filix-mas, Dryopteris dilatata, vo vyšších polohách aj subalpínske druhy ako Cicerbita alpina a Doronicum austriacum. Na bohatších pôdach spestruje podrast aj pomerne vysoký podiel nitrofilných druhov (napr. Merculiaris perennis, Dentaria eneaphylos).

Kysličkovo-papradiinová smreková jedlina - Vysoké Tatry
Foto: Matej Schwarz

Horninový podklad tvoria rôzne relatívne bohaté horniny. Vzhľadom na lokalizáciu bezbukových území sú to prevažne sedimenty fluvioglaciálu a morény ale časté sú aj rôzne vyvreliny a metamorfované horniny. Zahŕňame sem aj priaznivejšie vápencové podklady, vápnitý fluvioglaciál a p. Z pôd prevládajú kambizeme nasýtené až rankrové, v extrémnych prípadoch až kambizemné rankre. Na vápencoch prichádzajú do úvahy odvápnené rendziny alebo kambizeme rendzinové. Porasty na skeletnatých pôdach majú ochranný charakter.

Stanovištia živných smrekovo-jedľových lesov boli z veľkej časti premenené na smrekové monokultúry. Keďže smrek je tu často pôvodný a jeho prirodzená obnova je dobrá, mnohé z týchto premien ani neboli úmyselné – rýchlejšie sa obnovujúci smrek vytlačil v obhospodarovaných porastoch „pomalšiu“ jedľu. Hoci smrek je tu pôvodnou drevinou, strata jedle do istej miery znižuje odolnosť týchto porastov voči škodlivým činiteľom. Výhrady voči čistým smrečinám sú rovnaké ako u kyslomilných smrekových jedlín (viď. predchádzajúca kapitola). Na stabilite porastov sa negatívne prejavuje aj zmena štruktúry časti porastov na jednovrstvovú. Cenným listnáčom sa tu darí viac ako v kyslomilných smrekových jedlinách, čo do istej miery uľahčuje stabilizáciu porastov. V prípade spornej „bezbukovosti“ alebo dokázateľných klimatických zmien možno to isté povedať aj o buku.

Obhospodarovanie týchto porastov sa takmer v ničom nelíši od obhospodarovania kyslomilných smrekových jedlín (viď. predchádzajúca kapitola). Jedinými významnejšími rozdielmi sú lepší rast či prirodzená obnova listnáčov a väčšia ohrozenosť porastov zaburinením.