Prasličková smrečina , miestami rašelinejúca , asi
na stanovišti pôvodnej smrekovej jedliny s listnáčmi
Foto: Matej Schwarz

Tieto lesy sa zvyčajne zaraďujú do viacerých jednotiek, ich spoločným znakom zamokrenosť pôdneho prostredia, vďaka ktorej predstavujú prechod k rašeliniskovým lesom. Ich odčlenenie od „normálnych“ smrečín alebo jedľových smrečín nie je celkom jednoznačné. Väčšina „normálnych“ SLT v príslušných vegetačných stupňoch má jeden alebo viacero tzv. zamokrených typov (podmáčaných, vlhkých, oglejených a p.). tieto jednotky sú však pomerne vzácne, plošne bezvýznamné, a spravidla ich nikto podrobnejšie neskúmal. U niektorých z nich sa predpokladá tak výrazné zamokrenie, že lokality je potrebné zaradiť do ochranných lesov, u iných zatiaľ takéto typy neboli vytvorené. Vo všetkých prípadoch však chýbajú exaktné kritériá pre rozhodnutie, kedy je porast ešte skôr „normálny“ a kedy je už zamokrený.

Smrek je drevinou dobre znášajúcou zamokrenie pôd. Preto je na takýchto stanovištiach často schopný prevládnuť aj v bukových oblastiach, kde sú okolité porasty tvorené zmesami smreka, jedle a buka. V bezbukových oblastiach sa zas zamokrené porasty drevinovým zložení výraznejšie nelíšia od nezamokrených. V prípade výraznejšieho zamokrenia prechádzajú tieto buď k rašeliniskovým lesom alebo k jelšinám.

Zamokrenie pôd býva spôsobené viacerými faktormi. Niekedy je rozhodujúca topografia spôsobujúca vysokú hladinu podzemnej vody (alúviá vodných tokov, terénne depresie, podsvahové plošiny s prítokom svahovej vody, blízkosť pramenísk, sieť drobných vodných tokov). Na takýchto lokalitách sa vytvárajú gleje alebo nivné pôdy (fluvizeme). Inokedy sú zas významnejšie vlastnosti podkladu. Zamokrené pôdy sa vytvárajú vplyvom hromadenia zrážkovej vody na lokalitách s nepriepustným ílovitým podložím – takto vznikajú pseudogleje. Väčšina z týchto pôd je kyslá a chudobná na živiny, hoci občas sa medzi nimi vyskytnú aj pôdy bohatšie. Časté je hromadenie surového humusu, ktorý však nevytvára rašelinu resp. vrstva rašelinejúceho humusu je tenšia než 20 cm.

Fytocenózy prestavujú plynulý prechod medzi „normálnymi“ typmi smrekových jedlín prípadne iných spoločenstiev a výrazne zamokrenými typmi lesa ako sú lesy rašelinísk alebo zamokrené jelšiny. Popri bežných oligotrofných (najmä Vaccinium myrtillus, Lycopodium annotinum) alebo mezotrofných (Oxalis acetosella, Maianthemum bifolium) druhoch sa vyskytujú aj druhy vlhkomilné. Na najmenej zamokrených stanovištiach je to praslička Equisetum sylvaticum, na vlhších pristupujú Deschampsia caespitosa, Caltha palustris, Lysimachia sp. na bohatších stanovištiach napr. Aegopodium podagraria, Chaerophyllum hirsutum, Petasites albus. Vo vyšších polohách pristupujú subalpínske druhy ako Homogyne alpina či Luzula sylvatica. V najvlhších typoch sú hojné aj machy, napr. Sphagnum sp.

Zle prevzdušnené podmáčané horizonty, najmä ak sú ťažké a ílovité, predstavujú veľmi nepriaznivé prostredie pre korene väčšiny drevín. Preto tu väčšina drevín vytvára len plytkú koreňovú sústavu, a to aj tie, ktoré v „normálnych“ podmienkach korenia hlboko. Po veľkej kalamite v Tatrách (2004) sa ukázalo, že aj jedľa a dokonca smrekovec vytvárali na zamokrených stanovištiach tanierovitú koreňovú sústavu rovnako ako smrek. Navyše premočená pôda býva menej súdržná. Preto podmáčané ihličnaté porasty trpia vývratmi (vietor, sneh, námraza) viac ako porasty na priepustných pôdach. O podmáčaných pôdach sa zvykne hovoriť, že sú ohrozené zamokrením. Hoci tu nejde o naozajstné ohrozenie, ale skôr len o možnosť prejavenia sa skutočných vlastností týchto pôd, pravdou ostáva, že vodný režim týchto pôd je veľmi krehký. Stromy spotrebujú značné množstvá pôdnej vody a svojou sacou silou dokážu niektoré pôdy doslova vysušiť. V prípade vyrúbania či uhynutia porastu (niekedy stačí dokonca výraznejšia defoliácia) znova prevládne hromadenie vody nad výparom, v dôsledku čoho stúpne hladina podzemnej vody aj o niekoľko desiatok centimetrov. Takto sekundárne zamokrené pôdy sa potom ťažko zalesňujú – často jedinou možnosťou rýchleho zalesnenia je tzv. vyvýšená sadba, ktorou však vznikajú mimoriadne nestabilné porasty. Korene stromov totiž len neochotne opúšťajú vyvýšenú brázdu či kopček, vďaka čomu ostáva koreňová sústava malá. Navyše, ťažisko stromu sa pri vyvýšenej sadbe dostáva vyššie nad povrch pôdy. V chránených územiach si treba navyše uvedomovať, že rôzne mokrade alebo rašeliniská sú považované za cenné biotopy, takže ich vznik by nemal byť hodnotený negatívne. Prírode bližšie, hoci pomalšie, je ponechanie takýto plôch po vyprataní na prirodzenú obnovu so zabezpečenou ochranou vznikajúceho zmladenia. Vhodné je aj využitie prípravných drevín lepšie znášajúcich podmienky zamokrených pôd, napr. brezy plstnatej, jelše a p. Pri maloplošnej podrastovej obnove zamokrenie príliš nehrozí.

Typ podrast s prasličkou a rašellnníkom (zmladenie smreka a jedle), machový typ
Foto: Matej Schwarz