Zakrpatené bučiny predstavujú najhornejší okraj rozsiahleho pásma buka na Slovensku. Sú to hospodársky bezvýznamné lesy tvorené bukom zakrpateného vzrastu, často s bizarne pokrútenými kmeňmi na hrebeňoch vyšších pohorí alebo v blízkosti hornej hranice lesa. Typické sú v „bukových pohoriach“ ako sú Vtáčnik alebo Vihorlat, alebo v pohoriach, kde bol kvôli pastve zdecimovaný smrekový vegetačný stupeň, vďaka čomu buk tvorí hornú hranicu lesa (napr. Veľká Fatra). Vždy ide o pomerne úzky pás, často len niekoľko desiatok metrov, pretože s klesajúcou nadmorskou výškou sa podmienky pre rast buka rýchlo zlepšujú. Lokality na prehľadovej mapke sú teda značne zvýraznené.

Drevinová zložka je pomerne jednotvárna, prevažuje tu buk, primiešaný býva javor horský a jarabina vtáčia, ojedinele aj jedľa. Prítomnosť smreka je zväčša predzvesťou postupného zániku spoločenstva. Z krovín sa vyskytujú Ribes alpinum alebo Lonicera nigra. V bylinnom podraste typických eutrofných krpatých bučín prevládajú nitrofilné druhy, napr. Allium ursinum, Stellaria nemorum, Mercurialis perennis a p. Hojné bývajú subalpínske druhy eutrofné ako Adenostyles alliariae, Cicerbita alpina, Doronicum austriacum, v kyslejších typoch alebo na nahromadenom humuse pristupujú aj Luzula sylvatica alebo Homogyne alpina. Na vápencoch porasty skrášľujú napr. Cortusa matthiolii alebo Aconitum firmum. V kyslejších typoch býva spoludominantná Vaccinium myrtillus a ďalšie acidifilné druhy.

Krpaté bučiny sa vyskytujú na rôznych horninách, najčastejšie na vápencoch a dolomitoch, na andezitoch, na horninách kryštalinika alebo na flyši. Pôdy sú v typickom prípade pomerne bohaté s priaznivou formou humusu. Najčastejšie sú to kambizeme nasýtené alebo rankrové, vplyvom kyslých zrážok sa menia na nenasýtené. Na sutinách sa vytvorili rankre alebo dokonca litozeme. V kyslých typoch nachádzame aj podzoly alebo kambizeme podzolované, na vápencoch zas rôzne typy rendzín, prevažne odvápnených.

Porasty tohto typu sa vzhľadom na neprístupnosť a nepatrnú produkciu nezvyknú obhospodarovať. Preto si zväčša zachovali svoj prirodzený charakter. Výnimočne boli zmenené na smrekové monokultúry, ktorých produkcia je o čosi lepšia, majú však zas problémy so stabilitou a menia pôvodnú biodiverzitu. V tejto skupine sú pomerne časté výmladkové bučiny. Buk, hoci nie je typickou drevinou pre výmladkovanie, má v týchto extrémnych polohách lepšiu pňovú výmladnosť než na svojich typických stanovištiach a po poškodení napr. pastiermi vytváral výmladkové porasty. Tieto sa vyznačujú ešte horšou kvalitou kmeňov než beztak netvárne krpaté bučiny, v zásade však nepredstavujú žiadny problém.