|
Natura
2000: |
9410
Acidophilous spruce forests (Vaccinio-Piceetea)
– časť |
|
|
Biotopy
Slovenska: |
Ls
9.1 Smrekové lesy čučoriedkové – časť
Ls 9.2 Smrekové
lesy vysokobylinné |
|
|
SLT: |
SP
Sorbeto-Piceetum – časť (okrem aluviálneho typu)
AcP v
Acereto-Piceetum – časť (len vyšší stupeň, okrem
vlhkého typu)
FP v
Fageto-Piceetum |
|
|
HSLT: |
719
Vysokohorské smrečiny – časť (okrem aluviálneho
typu)
759
Vysokohorské javorové smrečiny – časť (okrem
vlhkého typu)
769 Vysokohorské
vápencové smrečiny |
|
|
|
|
Vysokohorské vápencové smrečiny v Tichej doline
so štíhlymi, hlboko zavetvenými stromami
Foto: Matej Schwarz
Tieto lesy tvoria pomerne úzke (na strmých len okolo 300
metrov) avšak v mnohých súvislé a dlhé
pásmo, ktoré považujeme za 7. vegetačný
stupeň. V našich najvyšších pohoriach (Tatry, Nízke
Tatry, Malá a Veľká Fatra) tvoria tieto spoločenstvá
hornú hranicu lesa, podobne je tomu aj na niektorých
izolovaných vrchoch (Babia Hora, Pilsko, Veľký Choč).
Okrem toho sa vyskytujú aj na hrebeňoch a vrcholoch
mnohých ďalších pohorí, pokiaľ tieto
presahujú výšku cca 1250 m n. m. (najjužnejším
výskytom je Poľana).
Hlavným faktorom podmieňujúcim existenciu vysokohorských smrečín je horská klíma (resp. nadmorská výška), ktorá do istej zotiera rozdiely medzi rôznymi podložiami a dáva im špecifický vzhľad. Preto v tejto publikácii nepoužívame zaužívané delenie na acidifilné, mezofilné a kalcifilné smrečiny, prípadne na „čučoriedkové“ a „vysokobylinné“ ako je to bežné inde. Vysoké zrážkové úhrny spolu s aciditou zrážok totiž pôsobia unifikujúco na pôdu (vymývanie živín, podzolizácia, hromadenie hrubých vrstiev surového humusu) a tým aj na rastlinstvo. S výnimkou ojedinelých mimoriadne priaznivých stanovíšť sú aj v mezofilných alebo vápencových fytocenózach spoludominantné bežné acidifilné druhy. Významnejším diferenciačným znakom, ktorý však žiadna z u nás používaných klasifikácií nezohľadňovala, je skeletnatosť pôdy a strmosť svahov. Vďaka nej totiž má časť porastov skutočný pôdoochranný charakter, zatiaľčo ostatné sa považujú za „ochranné“ len kvôli nízkej produkcii.
Až na plošne nevýznamné výnimky sú
spoločenstvá vysokohorských smrečín
floristicky pomerne jednoduché. Z drevín tu
dominoval smrek, ktorý často vytváral nezmiešané
porasty so špecifickou medzernatou štruktúrou. Z ďalších
drevín sa vyskytujú jarabina vtáčia, javor
horský a breza. Buk sa tu vyskytuje len ako podúrovňový
strom a len v malom počte. V niektorých
oblastiach bol prítomný aj smrekovec alebo limba.
V podraste zväčša prevažujú acidifilné
druhy, najmä čučoriedka Vaccinium myrtillus. Vďaka
Calamagrostis villosa, C. arundinacea a Avenella
flexuosa majú mnohé fytocenózy trávovitý
vzhľad. Veľmi hojnú účasť majú
subalpínske acidifilné druhy, najmä
Homogyne alpina. Najextrémnejšie kyslé
stanovištia sú indikované brusnicou Vaccinium
vitis-idaea alebo, na vlhkých sutiach, rašelinníkom
Sphagnum girgensohnii. Živnejšie stanovištia sa vyskytujú
len na najbohatších horninách alebo na preliačených
reliéfnych tvaroch. Väčšina z nich je však
floristicky veľmi podobná kyslým stanovištiam, vyššiu
účasť tu dosahuje len niekoľko nitrofilných
druhov, najmä Adenostyles alliariae a Stellaria
nemorum. Bohaté fytocenózy s množstvom
živných druhov sú veľmi vzácne. Vápencové
fytocenózy sa zas vyznačujú prímesou niekoľkých
kalcifytov (napr. Sesleria albicans, Calamagrostis varia,
niektoré vstavačovité Orchidaceae) medzi
acidifilnými druhmi rastúcimi na nahromadenom humuse.
Podklad
tvoria rôzne horniny kryštalinika (žuly, ruly, granodiority,
svory a p.) alebo karbonátové horniny (vápence a
dolomity), kremence a flyš. Na nich sa vplyvom vysokých
zrážok vytvorili humusové alebo železité
podzoly, kambizeme (prevažne podzolované alebo
rankrové), pomerne časté sú aj rankre
(prevažne podzolované). Na karbonátových
horninách sú typické organozemné rendziny
s tzv. tanglovým humusom, ktorý umožňuje
spoluexistenciu acidifilných a kalcifytných druhov. Na
sutinách sa vytvorili silikátové alebo
karbonátové litozeme.
Porasty
vysokohorských smrečín ako celok nie sú zďaleka
také nedotknuté ako sa všeobecne verí. Počas
vrcholiacej valašskej kolonizácie boli rozsiahle plochy 7.
vegetačného stupňa premenené na vysokohorské
pasienky (hole). Po zanechaní pastvy zarástli
tieto plochy opäť lesom, buď samovoľne alebo boli umelo
zalesnené. Takto vznikli rovnoveké, častokrát
nie celkom stabilné smrečiny. Premeny týchto porastov
na porasty s iným drevinovým zložením boli
vždy veľmi vzácne, nakoľko výber drevín
schopných rásť na týchto stanovištiach je
značne obmedzený. Miestami sa vyskytujú umelo založené
porasty limby alebo smrekovca. V smrečinách rozvrátených
prírodnými katastrofami sa niekedy vďaka bohatej
plodivosti masovo obnoví jarabina. Jarabinové
porasty však nemožno pokladať za nepôvodné,
ide len o ranné vývojové štádium
klimaxových smrečín.
Umelo založené smrečiny by v zásade nemali
byť problémom, z neznalosti ekológie pôvodných
porastov sa však ním často stávajú. Pôvodné
vysokohorské smrečiny sa vyznačovali medzernatou štruktúrou,
vďaka ktorej mali stromy hlboko nasadené koruny
a zbiehavé kmene s nízko položeným
ťažiskom. Umelé smrečiny sú zakladané
v príliš hustom spone a vzhľadom na neprístupnosť
terénov a nízku produkciu nebývajú
takmer vôbec vychovávané. Situácia je
často ešte zhoršená použitím nevhodného
ekotypu smreka z nižších polôh. Výsledkom
sú porasty pripomínajúce skôr smrekové
monokultúry a vo veku 40 až 60 rokov sa stávajú
veľmi nestabilnými. Taktiež diverzita bylinného
podrastu takýchto prehustených smrečín je
znížená.
Typy podrastu od trávnato-čučoriedkových, cez podrast acidifilných bylín až po vysokobylinné spoločenstvá
Foto: Matej Schwarz
