Slovenská funkčná typizácia prisudzovala lesom v chránených územiach (ďalej CHÚ) „funkciu ochrany prírody“, čo však v podstate znamená len to, že daný les bol vyhlásený za CHÚ, slúžiace buď na ochranu určitých druhov v ňom žijúcich alebo na ochranu lesa samotného. V prvom prípade les nechráni „prírodu“ ale len konkrétne druhy, v druhom zas je správnejšie hovoriť o funkcii pozemku než o funkcii lesa (pozemok je chránený kvôli ochrane les, nie naopak). Názov funkcie teda nie je ani v jednom prípade korektný. Ide však o názov  na Slovensku natoľko vžitý, že ho odporúčame, aspoň dočasne, naďalej používať. Navyše, ochrana prírody nie je našim cieľom, je len prostriedkom na zabezpečenie určitého stavu prírody, a teda ani ona sama nie je funkciou. Z antropocentrického pohľadu plnia CHÚ celkom iné funkcie, najmä funkciu kultúrnu, poznávaciu (obe súvisia s rekreáciou v CHÚ, môžu však byť realizované aj prostredníctvom dokumentárnych filmov a p.) a funkciu výskumnú. Okrem toho by mali lesy v CHÚ slúžiť ako ostrovy, z ktorých sa môžu lesné druhy opätovne šíriť do okolitej krajiny (funkcia zachovania biodiverzity).

 

Nedá sa všeobecne povedať, aký les je pre ochranu prírody najvhodnejší. Vhodné sú napr. čo najprirodzenejšia štruktúra lesných porastov, výskyt vzácnych a ohrozených druhov a najmä schopnosť samovývoja. Existuje však mnoho výnimiek, keď si práve záujmy ochrany prírody vyžadujú iné vlastnosti porastov. Požiadavky súvisia najmä so základnými alternatívami ochrany a stupňom ochrany, aj tu však existujú výnimky. Jedinou relatívne univerzálnou vlastnosťou, platnou pre všetky alternatívy ochrany, je vyrovnané zastúpenie vývojových štádií lesa v rámci celého CHÚ. Bez neho existuje vysoké riziko jednorazového rozpadu lesa (vplyvom veku alebo škodlivých činiteľov) na ploche celého CHÚ, a pokiaľ sa v jeho susedstve nenachádza dostatok vhodných porastov, vzácne druhy nebudú mať kde prečkať nepriaznivé obdobie a šíriť späť.

 

Pokiaľ ide o vhodnosť ľudských zásahov, všeobecne platí, že nežiaduce sú všetky zásahy a aktivity s výnimkou tých, ktoré pomáhajú udržať lesné porasty v požadovanom stave. Z pohľadu realistickej ochrany prírody je väčšina lesníckych zásahov tolerovateľná až žiaduca, pokiaľ sa neprekročí intenzita, za akej dané ekosystémy vznikli.

 

Objednávateľom režimu hospodárenia a (v lepšom prípade) cieľového stavu lesa, sú orgány ochrany prírody. Vlastníci a užívatelia lesa budú spravidla rokovať len o splnení požiadaviek, nie o ich zmysle. Je však vhodné mať o cieľoch a možnostiach ochrany prírody aspoň základné vedomosti, umožňujúce tieto požiadavky pri rokovaní ovplyvniť.

Alternatíva 1: Poskytnutie prostredia vybraným druhom

Pre túto alternatívu je nevyhnutné jednoznačne zadefinovať predmet ochrany pre každé CHÚ, ktorým je jeden alebo viacero rastlinných alebo živočíšnych druhov. Obhospodarovanie lesa je potom zamerané na udržanie alebo zlepšenie tých vlastností porastov, ktoré sú pre tieto druhy potrebné. Obmedzené sú naopak zásahy, ktoré môžu spôsobiť závažné vyrušovanie alebo usmrcovanie chránených druhov. Obmedzený môže byť čas zásahu alebo jeho intenzita. Táto alternatíva ochrany by sa mala využívať v územiach Natura 2000 vyhlásených pre ochranu jednotlivých druhov. Z našej národnej siete CHÚ sem patrí „chránený areál“. Okrem toho (teoreticky) môže byť vznesená požiadavka na zlepšenie podmienok pre určité druhy organizmov aj mimo CHÚ, samozrejme za primeranú úhradu.

 

Žiaduci stav lesa a režim obhospodarovania závisia predovšetkým od druhov, ktoré sú predmetom ochrany. Mnoho organizmov má požiadavky na určité drevinové zloženie, rastlinné druhy mávajú vyhranené požiadavky na množstvo svetla a teda na vek a zápoj porastov. Niektoré druhy vyžadujú pre svoju existenciu mŕtve drevo, vtáky potrebujú stromy vhodné na hniezdenie (napr. bútľavé a košaté stromy). Mnohé väčšie a pohyblivejšie druhy, vyžadujú pre svoju existenciu viacero typov biotopov (lesných aj nelesných) alebo rôzne vývojové fázy lesa vo vhodnom plošnom pomere. U tejto alternatívy ochrany bude len zriedka vhodný bezzásahový manažment, čo v zásade uznávajú aj ochrancovia prírody.

 

Pre zabezpečenie ochrany druhov, ktoré sú v danom území predmetom ochrany, sú pre určité druhy vhodné napr. nasledovné opatrenia:

• vhodné časovanie zásahov - zásahy prípustné alebo potrebné pre zachovanie biotopu sa časujú do obdobia (spravidla zimný polrok), v ktorom nespôsobia významné rušenie vývoja druhov, ktoré sú predmetom ochrany - toto môže niekedy znamenať značné obmedzenie (nemožnosť celoročnej práce), 
• obmedzenie intenzity zásahov na mieru, ktorá nebráni rýchlej obnove populácií alebo biotopov chránených druhov - zásahy sa obmedzia prípustným podielom z výmery,  počtu stromov, zásoby a p. - nemusí vždy ísť o obmedzenie bežného hospodárenia,
• podpora žiaduceho drevinového zloženia - podpora drevín (spravidla pôvodných), na ktoré je predmetný druh nejako viazaný,
• vytváranie deficitných biotopov potrebných pre chránené druhy - napr. zalesňovaním nelesných pôd alebo naopak vytváraním čistín a rúbanísk, premenami, prevodmi a prebudovami vybraných porastov, budovaním umelých vodných nádrží a p.

Za nevhodné sa spravidla považujú nasledovné zásahy:

• príliš veľkoplošné zásahy, ktoré naraz narušia príliš veľkú časť biotopu daného druhu a tým ohrozia jeho populáciu. Toto je zvlášť nebezpečné u malých CHÚ.
• zbytočne rušivé a nešetrné zásahy - pokiaľ je možné vykonať rovnaký zásah (resp. zásah s podobným výsledkom) pomocou šetrnejších a menej rušivých, využitie „horšieho“ variantu je nežiaduce. Niektoré moderné technológie (napr. harvestery) sú za vhodných podmienok šetrnejšie ako technológie tradičné.
• zásadná zmena hospodárenia oproti hospodáreniu, ktorým želaný biotop resp. stav biotopu vznikol -  v zásade platí, že biotop sa udržiava pôsobením tých faktorov, za ktorých pôsobenia aj vznikol. Toto sa týka aj zavádzania bezzásahového režimu -  pokiaľ súčasný stav vznikol za pôsobenia človeka, je pravdepodobné, že ponechanie na samovývoj nepovedie k želanému výsledku.
• používanie pesticídov a hnojív - v prípade potreby (pesticídy sú jedinou možnosťou zachovania biotopu) by však výnimka mala byť možná.

Alternatíva 2: Základná druhová ochrana mimo chránených území

Zakázané je len priame ničenie chránených druhov živočíchov a rastlín ťažbou a mechanizmami. Dlhodobé udržanie týchto organizmov v danom poraste nie je priamym cieľom, ochrana však môže napomôcť ich udržaniu v širšom priestorovom rámci. Splnenie tejto požiadavky si nevyžaduje žiadne osobitné vlastnosti lesa, postačujú obmedzenia hospodárskych technológií a ďalších ľudských aktivít (turizmu, zberu lesných plodov a p.). Obmedziť je možné výber aktivity, jej intenzitu alebo čas vykonávania. U viacerých druhov (najmä rastlinných) nemá ich nepoškodenie ťažbou žiadny význam, pretože rubná ťažba tak či tak znamená dočasný zánik ich biotopu.

 

Pre zabezpečenie základnej druhovej ochrany organizmov sú pre určité druhy vhodné napr. nasledovné opatrenia:

• vhodné časovanie zásahov do obdobia (napr. zimný polrok), v ktorom nespôsobia významné rušenie vývoja organizmov alebo ich ničenie a poškodzovanie - požiadavka môže znamenať značné obmedzenie (nemožnosť celoročnej práce),
• rôzne formy priamej a nepriamej ochrany druhov - napr. označenie ich výskytu a následné vyhýbanie sa im počas zásahu, plašenie živočíchov pred zásahom, používanie mechanickej ochrany  (prenosné kryty) a p.

Alternatíva 3: Ochrana vybraných biotopov

U tejto alternatívy je predmetom ochrany lesný biotop samotný (jeden alebo viacero). Malo by ísť o biotop(y) jednoznačne definovaný(é), aby pri rokovaniach nedochádzalo k nedorozumeniam. Slovenská legislatíva donedávna tento typ ochrany nepoznala, až vstupom konceptu Natura 2000 dostala ochrana biotopov jasné kontúry. Podľa smernice o biotopoch (92/43/EHS) je cieľom zabezpečiť priaznivý stav ochrany daného biotopu, t.j. aby:

 

1. výmera biotopu bola stabilná alebo sa zväčšovala - cieľovým stavom lesa je z tohto pohľadu les zodpovedajúci všeobecne uznávaným charakteristikám daného biotopu definovaných oficiálnymi dokumentmi. Situáciu komplikuje otázka nižších vývojových štádií daného biotopu, t.j. či ochrana biotopov zahŕňa aj ich ochranu. Nižšími vývojovými štádiami určitého lesného biotopu môžu byť napr. kalamitné plochy, pioniersky les ale aj rúbaniská, kultúry a húštiny vzniknuté normálnym lesným hospodárením. pričom napr. biotopmi európskeho významu sú len niektoré z nich, iné sa považujú za bežné a neohrozené.

 

Interpretačná príručka „Natura 2000 a lesy“ v tejto súvislosti hovorí, že u lesných ekosystémov treba do CHÚ zahrnúť aj vývojové štádiá (prírodného aj hospodárskeho lesa), avšak pri zabezpečení viac-menej stabilnej výmery toho vývojového štádia, ktoré je predmetom ochrany (t.j. spravidla dospelého „klimaxového lesa“) spolu s primeranou výmerou jeho nižších vývojových štádií. V hospodárskych lesoch sa táto požiadavka rieši časovou a priestorovou úpravou lesa, v CHÚ je potrebné usmerňovať výmery vývojových štádií tak, aby boli primerané dĺžke vývojového cyklu. Dôležité je najmä zachovanie vhodného pomeru rúbanísk alebo kalamitných plôch k výmere tých častí lesa, ktoré zodpovedajú definícii chráneného biotopu. Trvalá zmena chráneného biotopu na iný typ biotopu, je neakceptovateľná a to aj v prípade, že k nej dôjde prirodzene.

 

2. špecifická štruktúra a funkcie potrebné pre zachovanie biotopu existovali a neboli ohrozené - V oficiálnych dokumentoch Natura 2000 zatiaľ existujú len náznaky, čo si pod „štruktúrami a funkciami“ predstaviť. V zásade možno povedať, že štruktúrou je napr. veková a druhová štruktúra biotopu, priestorová výstavba, mikroreliéf, pokrývka pôdy a p. Funkciami sú zas napr. chemizmus pôdy, výška hladiny podzemnej vody, frekvencia a priebeh záplav, dynamika migrácie bylinožravcov a p. Bolo by ideálne keby charakteristiky jednotlivých biotopov obsahovali aj ich „štruktúry a funkcie“, zatiaľ však túto informáciu poskytujú len veľmi neúplne.

 

3. stav typických druhov biotopu bol priaznivý - cieľom je najmä populačná dynamika každého z týchto druhov dávajúca predpoklad, že sa druh dlhodobo udrží. Za typické druhy považujeme najmä druhy, ktoré charakterizujú daný biotop v interpretačných manuáloch, z nich najmä tzv. kľúčovým druhom, t.j. druhom významným pre biotop svojou veľkosťou alebo počtom. Pokiaľ niektoré z týchto druhov miznú, resp. dramaticky klesá ich početnosť alebo pokryvnosť, stav ochrany biotopu by sa nemal považovať za priaznivý, aj keď sa jeho výmera nezmenšuje (napr. ak z jedľových bučín mizne jedľa). U stromov, schopných zväčšovať svoj objem po mnoho desaťročí, nestačí hodnotiť ich početnosť - náhrada dospelého stromu desiatkami semenáčikov nie je náhradou rovnocennou. Pre zachovanie objemu biomasy v biotope je nevyhnutným predpokladom dobrý zdravotný stav drevín.

 

Vhodným obhospodarovaním je akékoľvek, ktoré trvalo nemení typ biotopu a neznižuje jeho výmeru. Požiadavka, aby biotop mal čo najúplnejšiu druhovú garnitúru s čo najprirodzenejšou štruktúrou a dynamikou, už presahuje rámec smernice o biotopoch. Pre výskum je žiaduce, aby do nich hospodár zasahoval čo najmenej. Obhospodarovanie by teda malo byť kompromisom medzi spomenutým minimom a maximom. Bezzásahový režim je možný len v prípade, že chránený biotop je schopný „bez pomoci“ udržiavať stabilnú výmeru v rámci CHÚ, čo je zvyčajne možné len u klimaxových biotopov v relatívne nenarušenom prostredí. Chránia sa aj typy „poloprirodzených“ biotopov, ktoré nie sú výsledkom prírodných procesov a nemajú schopnosť samoregulácie, avšak napriek tomu sú považované za hodné ochrany. Takéto biotopy je možné udržiavať len hospodárením, pôsobením ktorého vznikli.

 

Žiaduci stav lesa závisí od jednak typu biotopu, ktorý je predmetom ochrany (rôzne typy lesa vyzerajú rôzne), jednak od zvoleného manažmentu (inak budú vyzerať lesy ponechané na samovývoj, inak obhospodarované porasty toho istého biotopu). Biotop však vždy musí zodpovedať svojej definícii, čiže musia byť zachované tie jeho znaky, ktoré definícia požaduje za významné.

 

Pre zabezpečenie ochrany väčšiny biotopov, ktoré sú v danom území predmetom ochrany, sú napr. nasledovné opatrenia:

• ochrana proti biotickým škodcom - hoci ochranári bežne považujú škodcov za prirodzenú súčasť biotopov, proti ktorej nie je potrebné zasahovať, ponechanie škodcov bez kontroly môže spôsobiť zhoršenie stavu ochrany viacerých biotopov. Je teda vhodné využívať všetky metódy prevencie a supresie škodcov, ktoré nie sú v rozpore so záujmami ochrany prírody. Požiadavka nepresahuje rámec bežného hospodárenia.
• obmedzenie intenzity zásahov - stanoví sa prípustný podiel z celkovej výmery porastov, počtu stromov, zásoby a p. - táto požiadavka nemusí nevyhnutne znamenať obmedzenie bežného hospodárenia,

Foto: Ing. Matej SCHWARZ
• podpora žiaducich drevín - výchova, obnovné postupy a individuálna ochrana zamerané na podporu žiaducich (najmä deficitných) drevín a potláčanie nepôvodných drevín (najmä inváznych). Keďže podporované dreviny nemusia byť vždy ekonomicky výhodné, môže ísť o požiadavku presahujúcu bežné hospodárenie.
• podpora statickej stability stromov - hoci disturbancie menšieho rozsahu, napr. vetrom a snehom, sú prirodzenou súčasťou vývoja biotopov, prevencia voči nim (výchova, odluky, rozluky, spevňovacie pásy a p.) je v záujme ochrany prírody. Pokiaľ drevo z prebierok smie byť vyvezené, ide bežné hospodárenie.
• ponechávanie dohodnutého objemu mŕtveho dreva - mŕtve drevo predstavuje „mikrobiotop“ typický pre väčšinu typov lesa, v obhospodarovaných lesoch je ho však spravidla nedostatok. Opatrenie presahuje rámec bežného hospodárenia.
• ponechávanie primeraného počtu výstavkov hlavných drevín - časť lesných druhov je viazaná na staré stromy (dutiny, hrubé konáre, borka a p.), preto je vhodné pri ťažbe ponechať niekoľko stromov na hektár na „dožitie“. V prípade, že uhynú, zabezpečia aspoň kontinuálny prísun hrubého mŕtveho dreva do mladých porastov. Opatrenie presahuje rámec bežného hospodárenia.
• vhodná časová a priestorová úprava lesa - typ časovej a priestorovej úpravy sa bude líšiť podľa typu manažmentu:

• • les vekových tried zodpovedajúci bežnému hospodáreniu - z hľadiska zachovania biotopov ide o postačujúci manažment, v určitom zmysle bezpečnejší, než mnohé neodborné pokusy o „prírode blízke hospodárenie“, hoci takto udržiavané lesy nemusia byť vždy ideálne pre všetky ich pôvodné druhy. Výhodou je, že v prípade kalamít spravidla ostanú porasty určitého veku ušetrené (napr. mladé porasty odolnejšie voči vetru). Požiadavkou je rovnomerné zastúpenie vekových tried, inak môže výmera biotopu kolísať (rúbaniská a mladé porasty nezodpovedajú definícii biotopu).
  • les vekových tried v CHÚ (les osobitného určenia s možnosťou ťažby dreva) - manažment podobný predchádzajúcemu, avšak štandardne doplnený o opatrenia zamerané na zachovanie prepojenia starších porastov, rozčlenenie lesa na čo najmenšie porasty, ponechávanie mŕtveho dreva, výstavkov a p. Tento manažment presahuje rámec bežného hospodárenia, mal by však byť (na základe zmlúv) minimálnym štandardom pre všetky chránené územia, v ktorých je povolená ťažba dreva a maximálnym štandardom v chránených územiach, v ktorých sprístupnenosť lesa a terénne pomery neumožňujú jemnejšie hospodárenie.
  • skupinovito diferencovaný les - ide o les tvorený skupinami až ostrovčekmi (do 0,5 ha) rôzneho veku, pričom najmenej 20% plochy vždy tvoria mladé porasty odolné voči škodlivým činiteľom. Po ich odrastení do veku, v ktorom sa stanú ohrozenejšími, je potrebné vytvoriť nové mladé skupiny. Najstaršie skupiny (cca 20% územia) sa neťažia, ale sa (ak to ich zdravotný stav umožňuje) ponechávajú na dožitie. Tento manažment presahuje rámec bežného hospodárenia. Jeho výhodou je vysoká stabilita porastov, pretože tu nedochádza ku vzniku rozsiahlych plôch prestarnutých porastov. Vyžaduje si však pomerne prístupný terén a pomerne intenzívne a finančne náročné obhospodarovanie.

Za nevhodné sa spravidla považujú nasledovné zásahy:

• príliš veľkoplošné zásahy, ktoré naraz narušia príliš veľkú časť biotopu a tým ohrozia jeho integritu. Toto je zvlášť nebezpečné v malých CHÚ.
• zbytočne rušivé a nešetrné zásahy - pokiaľ je možné vykonať zásah s podobným výsledkom pomocou šetrnejších technológií, využitie „horšieho“ variantu je nežiaduce. Moderné technológie (harvestery) môžu byť miestami šetrnejšie ako tradičné.
• zásadná zmena hospodárenia -  biotop sa udržiava pôsobením tých faktorov, za ktorých pôsobenia aj vznikol. Pokiaľ vznikol pôsobením človeka, je pravdepodobné, že ponechanie na samovývoj nepovedie k želanému výsledku.
• používanie pesticídov a hnojív - v prípade potreby (pesticídy sú jedinou možnosťou zachovania biotopu) by však výnimka mala byť možná.

Alternatíva 4: Ochrana susediacich biotopov (ochranné pásma chránených území)

Formou ochrany prírody sú aj ochranné pásma CHÚ, ktorých pôvodne deklarovanou funkciou bola ochrana vlastného chráneného územia pred nepriaznivými vplyvmi okolia, mali tvoriť akýsi prechod medzi CHÚ a „voľnou krajinou“. Celkovo je však koncepcia ochranných pásiem pomerne nejasná, chýbajú jednotné definície a rôznia sa aj názory na ich poslanie, šírku (výmeru) a spôsob manažmentu. Nie vždy je zrejmé, nakoľko a prečo sa má ich manažment líšiť od manažmentu vlastného CHÚ. V extrémnom prípade môže v ochrannom pásme platiť rovnaký režim ako v CHÚ samotnom, čiže ide vlastne o „nenápadné“ rozšírenie územia. Pokiaľ má mať koncept ochranných pásiem zmysel, musia existovať medzi ich manažmentom a manažmentom vlastného CHÚ nejaké rozdiely, či už v uplatňovaní miernejších obmedzení alebo v nejako prínose pre okolité komunity (napr. v ochrane pred divo žijúcimi zvieratami, škodcami šíriacimi sa z CHÚ a p.). MAB program navrhuje, že ochranné pásma by mali slúžiť ako územie pre experimenty s trvalo udržateľným obhospodarovaním (využívaním) prírodných oblastí. Uvedené úvahy sa však týkajú skôr prípadov, keď sa CHÚ a ich ochranné pásma vyhlasujú v rozsiahlych oblastiach divočiny. V slovenských pomeroch, kde za CHÚ vyhlasujeme čiastočne zachovalú prírodu obklopenú menej zachovalým okolím, máme pri rozhodovaní o manažmente ochranných pásiem, ďaleko menšiu voľnosť.

 

Vzhľadom na veľkú variabilitu poslania a možných manažmentov ochranných pásiem, ich relatívne malý význam z pohľadu lesného hospodárstva, uvádzame na tu odporúčané aj zakázané opatrenia len rámcovo. Celkovo sú možné  nasledovné objednávky na funkciu ochranných pásiem:

1. rozšírenie chráneného územia - pohyblivejším druhom nemusí stačiť malá výmera samotných „zachovalých“ CHÚ. Tu môže pomôcť napr. zalesnenie nelesných pôd v okolí alebo udržiavanie okolitých hospodárskych lesov v želanom stave. Transparentnejšie je vyhlásiť väčšie CHÚ rozčlenené na zóny s rôznym stupňom ochrany.
2. fyzická bariéra proti nepriaznivým ľudským vplyvom - les dokáže tlmiť hluk, zachytávať znečisťujúce látky (prach, pesticídy používané na okolitých pozemkoch, výfukové plyny a p.) a odrádzať návštevníkov od pohybu mimo chodníkov. Pásy zapojených lesných porastov dokážu brániť šíreniu svetlomilných inváznych druhov do nelesných CHÚ. Želané vlastnosti lesa v pásme závisia od toho, pred akým ohrozením treba vlastné CHÚ chrániť.
3. legislatívna bariéra proti nepriaznivým ľudským vplyvom - túto funkciu u nás plní väčšina ochranných pásiem. Predstavujú len územie, v ktorom sú určité potenciálne nebezpečné činnosti zákonom regulované a tak odsunuté od hraníc CHÚ. Žiaľ, zoznamy týchto obmedzení pre jednotlivé stupne ochrany prírody často nezodpovedajú skutočným potrebám CHÚ.  Požadovaný stav lesa nie je definovaný, jedinou podmienkou je dodržanie legislatívou daných obmedzení.
4. redukcia „okrajového efektu“ - okrajovým efektom nazývame nepriaznivé javy vyskytujúce sa na hraniciach jedného ekosystému s druhým, napr. prenikanie nepôvodných druhov (napr. nelesných druhov do lesa), poškodenie stromov na porastovej stene a p. Napriek tomu, že práve toto je pôvodne zamýšľanou funkciou ochranných pásiem, dnes sa zohľadňuje pomerne zriedka. Martino napr. uvádza, že pri svojom rozbore narazil len na jeden takýto prípad. Na Slovensku tento typ pásma v podstate zo zákona existuje v okolí maloplošných CHÚ. Lesné porasty sa v týchto pásmach zvyčajne ponechávali bez zásahu, čo uchránilo rezervácie  pred „okrajovým efektom“ po dobu viacerých desaťročí, chýba však predstava ako postupovať ďalej, keďže obnova týchto pásiem sa stáva nevyhnutnou.
5. ochrana okolia pred nepriaznivým vplyvom rezervácie - v prísnom slova zmysle takéto pásmo nie je ochranou prírody, chráni naopak okolie CHÚ pred jej nepriaznivými vplyvmi. Tieto pásma môžu chrániť okolie buď reálne (pás listnatých lesov okolo smrekového CHÚ reálne bráni šíreniu podkôrneho hmyzu), alebo len vyjadrujú prevzatie záväzku správcu CHÚ za škody (napr. smrekové pásmo v okolí CHÚ nebráni šíreniu podkôrneho hmyzu, ale je územím, v ktorom správca CHÚ vykonáva potrebné zmluvne dohodnuté opatrenia).

Alternatíva 5: „Ochrana prírodných procesov“

Týmto termínom sa, trochu zavádzajúco, označuje ponechávanie chránených území úplne bez zásahu, teda na vývoj riadený výlučne prírodnými procesmi. Celá koncepcia je trochu sporná. Nedefinuje, ktoré procesy sa chránia (prírodné procesy prebiehajú aj v úplne umelých systémoch) - v skutočnosti sa tu „prírodné procesy“ chápu ako abstraktná suma všetkých procesov, ktoré momentálne v danom ekosystéme prebiehajú, pričom tolerované sú akékoľvek ich zmeny, pokiaľ k nim dôjde bez ľudského zásahu. Z hľadiska konceptu funkcií lesa je „ochrana procesov“ funkciou ešte menej, než ostané alternatívy ochrany prírody - podmienkou tu totiž nie je dokonca ani zachovanie lesa (les môže byť „prirodzene“ nahradený iným ekosystémom).

 

Celá koncepcia „ochrany procesov“ je založená na predpoklade existencie prírodnej rovnováhy, ktorá by udržiavala ekosystémy lepšie ako by to dokázal človek. V skutočnosti na Slovensku táto rovnováha už dlho odráža aj vplyv lovcov, poľnohospodárov, lesníkov a ďalších exploatátorov. Za týchto vplyvov sa vytvorili biocenózy tvorené druhmi, ktorým toto spolužitie s človekom vyhovovalo. Dnes je rovnováha ďalej ovplyvňovaná znečistením prostredia, šírením inváznych druhov, klimatickou zmenou a p. Je preto hazardom pridávať medzi tieto tlaky ešte aj ochranu prírody a zvyšovať tak ešte viac celkový stres, ktorému sú dnes ekosystémy vytvorené počas storočí, vystavené. Neuvážená „ochrana prírodných procesov“ v nedostatočne prirodzenej krajine často povedie len k redukcii biodiverzity a prírodných hodnôt bez toho, aby vytvorila hodnoty nové. Prírodné procesy nie sú samé o sebe hodnotou, prinajmenšom kým nie sú jasne definované a nie je vysvetlené, v čom ich hodnota spočíva. Nemá ani zmysel predstierať, že ponechaním časti územia na „prírodné procesy“ dôjde k obnove pôvodných spoločenstiev - dôjde len k vytvoreniu novej rovnováhy, súčasťou ktorej bude okolitá ovplyvnená krajina. Napriek všetkým výhradám sa „ochrana procesov“ stáva módnou a budeme sa s ňou v najbližších rokoch stretávať.

 

Pre zabezpečenie „ochrany prírodných procesov“ sú vhodné nasledovné opatrenia:

• žiadne opatrenia v CHÚ - pripúšťajú sa len opatrenia mimo hraníc CHÚ zamerané najmä na udržanie alebo obnovu faktorov pôsobiacich na CHÚ (úpravy vodných tokov nad územím, odstraňovanie alebo vytváranie bariér pre určité druhy organizmov a p.).

Za nevhodné sa považujú nasledovné zásahy:

• akékoľvek zásahy priamo CHÚ, vrátane opatrení nehospodárskeho charakteru v prospech chránených druhov a biotopov. Rekreačné využívanie je spravidla možné.