Vďaka konsenzu väčšiny vedcov, že Zem sa ohrieva a že ľudstvom produkované emisie CO₂  k tomuto významne prispievajú, stala zo schopnosti lesa viazať uhlík funkcia významná aj z antropocentrického pohľadu. Les viaže atmosférický uhlík prostredníctvom fotosyntézy jeho drevín a ďalších rastlín. Vďaka fotosyntéze sa časť uhlíka prijatého rastlinami stáva súčasťou ich tiel, neskôr sa dostáva vo forme odumretých zvyškov (opad, mŕtve drevo a p.) na pôdu a do pôdy. Dreviny sú jedinými rastlinami schopnými dlhodobého hrúbkového rastu, vďaka čomu sú schopné objem v nich viazaného uhlíka dlhodobo zvyšovať. Lesné pôdy majú spravidla vyšší obsah uhlíka než nelesné a tento v nich môže pretrvávať desiatky až stovky rokov. Aj mŕtve drevo je schopné viazať uhlík po desiatky rokov. Celkovo je možné optimalizovať les tak, aby objem v ňom viazaného uhlíka bol čo najväčší.

 

Drevo narastené v lese sa spravidla ťaží a ďalej využíva. Uhlík viazaný v dreve sa ťažbou nedostáva okamžite do atmosféry, uvoľní sa až po určitom období (spravidla spálením dreva ako paliva alebo spálením či rozkladom výrobkov z dreva). Význam teda má priemerná životnosť výrobkov z dreva. Najkratšiu životnosť má energetické drevo (spálenie krátko po ťažbe),  strednú napr. papier (niekoľko rokov), najdlhšiu výrobky z cenných sortimentov (konštrukcie, nábytok - desiatky rokov). Priemerná životnosť výrobkov z dreva je cca 10-15 rokov, čo nie je, napr. oproti poľnohospodárskej produkcii, zanedbateľné. Z pohľadu sekvestrácie uhlíka je teda žiaduce produkovať také sortimenty dreva, výrobky z ktorých majú najdlhšiu životnosť. Objem uhlíka v pôde, nahromadeného počas rubnej doby, sa po ťažbe znižuje až kým nedôjde k zapojeniu nového porastu.

 

Existujú aj úvahy „pochovávať“ vyťažené drevo napr. vo vyťažených baniach, čo by v podstate predstavovalo trvalé uloženie v ňom viazaného uhlíka. Pre takýto postup by bolo vhodné ťažiť porasty v dobe kulminácie objemového prírastku. Šlo by však o pomerne nákladný spôsob boja proti globálnemu otepľovaniu, hoci z pohľadu množstva uskladneného CO₂ veľmi efektívny. Jeho prípadné zavedenie by si u nás vyžadovalo rozsiahlejší výskum.

 

Odlišným spôsobom využitia schopnosti lesa viazať CO₂ je využívanie dreva (biomasy) ako obnoviteľného zdroja energie. Cieľom tu nie je objem uhlíka viazaného v porastoch (ten je často naopak nízky), ale len náhrada fosílnych palív palivami obnoviteľnými. Navyše, drevo prestavuje veľmi ekologický materiál, ktorého „výroba“ a likvidácia zaťažujú životné prostredie ďaleko menej, ako výroba a likvidácia iných materiálov (plastov, kovov, a p.).

 

Z vyššie uvedeného vyplýva, že neexistujú úplne  jednoznačné zásady maximalizovania príspevku lesa do globálnej uhlíkovej bilancie. V zásade existujú tri možné spoločenské objednávky, navzájom sa čiastočne vylučujúce:

Alternatíva 1:  Maximalizácia objemu uhlíka viazaného v lesných ekosystémoch

Uhlíka nevyhnutne viažu všetky lesné porasty, bez ohľadu na ich stav a spôsob obhospodarovania. Do istej miery ide o vedľajší efekt využívania pôdy, resp. o pozitívnu externalitu lesného hospodárstva. Množstvo uhlíka viazaného v porastoch je však možné ovplyvniť viacerými opatreniami.

 

Objem uhlíka viazaného v lese do značnej miery závisí od dĺžky hromadenia. Po založení porastu sa uhlík postupne ukladá v dreve, v nadložnom humuse a pôde, tento proces kulminuje v 10 až 20 rokoch veku porastu. Potom intenzita procesu pozvoľna klesá, mierny nárast objemu uhlíka však pokračuje. Až v neskorom veku (mnoho desiatok až stoviek rokov) sa dosiahne hraničná kapacita ekosystému a straty uhlíka rozkladom organického materiálu sa vyrovnajú jeho ukladaniu. Výnimkou sú lesy na močiaroch a rašeliniskách, ktoré sú schopné ukladať uhlík „donekonečna“, pretože odumreté drevo a opad ostávajú pochované v bahne alebo rašeline. V hospodárskych lesoch býva proces ukladania uhlíka „predčasne“ ukončený ťažbou a význam nadobúda aj ďalší osud vyťaženého dreva. Obsah pôdneho uhlíka sa po odkrytí plochy ťažbou znižuje, avšak pomalšie než v prípade nadložného humusu.

 

Žiaduce sú teda porasty s maximálnym objemom dreva (teda staršie, ale plne zakmenené), tvorené čo najproduktívnejšími drevinami (čiže stanovištne vhodnými, nemusia byť prirodzené). Humusová vrstva má byť čo najhrubšia, čo si vyžaduje uzatvorený zápoj a dreviny s ťažšie rozložiteľným opadom (ihličnany, buk a p.). Obnova porastov by mala byť čo najrýchlejšia, s čo najmenším odkrývaním plochy (výberkový alebo účelový hospodársky spôsob). Odumreté stromy by nemali byť odstraňované, pokiaľ je to z pohľadu ochrany lesa - živé stromy sú „efektívnejšie“ ako mŕtve drevo, takže cieľom sú porasty zdravé a odolné. Popri zvyšovaní hektárovej zásoby uhlíka je možné zvýšiť celkový objem uhlíka viazaného v lesoch aj zvyšovaním ich výmery, čiže zalesňovaním nelesných pôd.

 

Túto alternatívu mitigácie klimatickej zmeny je možné kombinovať aj s alternatívami 2 a/alebo 3 (maximalizácia životnosti výrobkov z dreva a „pochovávanie dreva“). Pre maximalizáciu objemu uhlíka uskladneného v lesných ekosystémoch sú vhodné nasledovné opatrenia:

• predĺženie rubných dôb - vekom porastov sa objem viazaného uhlíka zvyšuje, hoci tento proces sa postupne spomaľuje. Dlhšie rubné doby znamenajú aj menej častú obnovu porastov a teda menej častý rozklad humusu. Opatrenie presahuje rámec bežného hospodárenia.
• ochrana proti biotickým škodcom, zvyšovanie statickej stability porastov - predčasným odumieraním stromov alebo porastov, alebo nadmernou defoliáciou, sa spomaľuje akumulácia uhlíka a klesá jeho celkový objem viazaný v ekosystémoch. Výchova porastov a ochrana lesa sú súčasťou bežného hospodárenia.
• ponechávanie prebierkovej hmoty a roztrúsenej kalamitnej hmoty v porastoch - mŕtve drevo pretrváva v porastoch spravidla dlhšie ako je priemerná životnosť výrobkov z prebierkových sortimentov. Približovanie roztrúsenej hmoty býva navyše palivovo náročné. Opatrenie presahuje rámec bežného hospodárenia, v neprístupných terénoch však ide o bežnú prax.
• prebudovy porastov na výberkový les - výberkové lesy mávajú vyššie zásoby uhlíka v pôde. Opatrenie presahuje rámec bežného hospodárenia.
• rekonštrukcie máloproduktívnych alebo preriedených porastov - produktívne porasty sú efektívnejšie než málo produktívne, preto by sa porasty nevyužívajúce potenciál stanovišťa mali rekonštruovať. Hoci by toto opatrenie malo byť bežným hospodárením, pre menších vlastníkov môže byť investične príliš náročné. Preto je žiaduce vytvorenie vhodných motivačných mechanizmov.
• hnojenie pôd - produktivita stanovišťa, ktorú je možné hnojením zvýšiť ovplyvňuje aj schopnosť lesa viazať uhlík. Vzhľadom na zložité ekologické väzby hnojenia však možno odporučiť len nízke dávky hnojív, ktorých efekt nebude významný. Hnojenie má význam na degradovaných pôdach a presahuje rámec bežného hospodárenia.
• zalesňovanie nelesných pôd - lesy viažu viac uhlíka než väčšina iných ekosystémov, preto zalesňovanie nelesných pôd zvyšuje celkový objem viazaného uhlíka. Opatrenie presahuje rámec lesného hospodárstva.
• protipožiarna ochrana - lesné požiare predstavujú okamžité (a ekonomicky úplne neefektívne) uvoľnenie akumulovaného uhlíka späť do atmosféry, preto účinný protipožiarny systém je základom zlepšovania uhlíkovej bilancie. Protipožiarna ochrana je súčasťou bežného hospodárenia, vytváranie protipožiarneho systému je úlohou štátu.

Za nevhodné sa považujú nasledovné zásahy:

• pálenie odpadu po ťažbe - pálením odpadu sa uvoľňuje späť do atmosféry uhlík, ktorý by inak ostal viazaný po mnoho rokov. Oproti páleniu opadu je výhodnejšie voliť niektorú z metód „pochovávania odpadu po ťažbe“ (pozri  alternatíva 3). Pálenie opadu je bežnou praxou, ktorej neuplatňovanie môže zvýšiť náklady hospodárenia.
• vyhrabávanie opadu - táto praktika, u nás nepoužívaná, spôsobuje popri zhoršovaní bilancie živín aj rozklad „hrabanky“ a spomalenie humifikácie pôd.
• zakladanie plantáží - plantáže s krátkymi rubnými dobami, vyšším rozkladom humusu a nižšou priemernou zásobou (je nutné porovnanie zásob s inými typmi lesa) viažu spravidla menej uhlíka ako „bežné“ lesy.
• úmyselné znižovanie zakmenenia pod úroveň potrebnú pre stabilitu porastov - preriedené porasty viažu menej uhlíka než porasty plne zakmenené, preto znižovanie zakmenenia, napr. kvôli rekreácii, nie je z pohľadu uhlíkovej bilancie žiaduce.

Alternatíva 2:  Maximalizácia objemu uhlíka uskladneného vo výrobkoch z dreva

Uhlík z vyťaženého dreva môže byť uvoľnený do atmosféry takmer okamžite (spálením dreva), ale aj po stovkách rokov (drevené stavby). Cieľom teda je, aby bola priemerná životnosť výrobkov z dreva čo najdlhšia. Ideálne by bolo, keby celková bilancia uhlíka v hospodárskych lesoch a následných výrobkoch z dreva bola rovnaká alebo priaznivejšia než celková bilancia uhlíka v prírodných lesoch, v ktorých sa odumretá hmota ponecháva na rozklad. Celá problematika si však ešte vyžiada rozsiahly výskum. 

 

Podobne ako pri akumulácii uhlíka v porastoch existuje „maximálna uhlíková kapacita“ ekosystému, aj tu existujú určité hraničné množstvá výrobkov z dreva, ktoré dokáže „absorbovať“ určitá spoločnosť, s určitými technológiami a životnou úrovňou. Nie je teda možné zvyšovať objem uhlíka viazaného vo výrobkoch donekonečna. Je však možné podporovať náhradu vybraných materiálov drevom, podľa možnosti u výrobkov s dlhou životnosťou (napríklad náhradu kovových konštrukcií alebo plastových predmetov drevenými).

 

Požadované vlastnosti lesa závisia od cieľových sortimentov dreva, pričom tieto sortimenty musia byť vhodné pre výrobu produktov s dlhou životnosťou, čiže zvyčajne väčších hrúbok a vyššej kvality. Toto si spravidla vyžiada primerane dlhé rubné doby, kvalitnú výchovu porastov a dobrú ochranu lesa (čo najmenej chýb dreva). Nejde však o úplne nevyhnutnú podmienku, v niektorých prípadoch môžu mať dlhú životnosť aj výrobky z dreva nižšej kvality, napr. drevotrieskové dosky, izolačné materiály alebo papier určený pre archívne účely. Cieľom je teda prispôsobiť rubnú dobu a spôsob zakladania a výchovy  porastov pestovaniu tých sortimentov, ktoré môžu zlepšiť celkovú uhlíkovú bilanciu krajiny, čo môže znamenať, že v jednotlivých porastoch sa budú, v závislosti na dopyte a možnostiach drevospracujúceho priemyslu, pestovať veľmi rôzne sortimenty. Drevinové zloženie porastov u tejto alternatívy závisí skôr od požiadaviek trhu ako od požiadaviek na prirodzenosť. Potenciál tejto alternatívy mitigácie klimatickej zmeny je teda skôr v optimalizácii hospodárstva krajiny, v zavádzaní výrobných technológií ako v zmenách postupov obhospodarovania lesa.

 

Túto alternatívu je možné do značnej miery kombinovať aj s alternatívami 1 a/alebo 3 (maximalizácia objemu uhlíka viazaného v porastoch a „pochovávanie dreva“). Pre maximalizáciu objemu uhlíka uskladneného vo výrobkoch z dreva sú vhodné nasledovné opatrenia:

• prispôsobenie rubných dôb produkcii požadovaných sortimentov - optimalizácia rubných dôb s ohľadom na cieľové hrúbky, výťažnosť sortimentov a bezpečnosť produkcie. Opatrenie nepresahuje rámec bežného hospodárenia.
• ochrana proti biotickým škodcom - predčasné odumieranie stromov alebo porastov znemožňuje dosiahnuť požadované hrúbky kmeňov, časť škodcov spôsobuje znehodnotenie dreva a jeho nevhodnosť pre výrobu produktov s dlhou životnosťou. Opatrenie je v zásade súčasťou bežného hospodárenia.
• výchova porastov optimalizovaná na cieľovú produkciu  -  náročnejšie sortimenty dreva je zväčša možné v dostatočnom množstve dopestovať iba pomocou intenzívnej výchovy porastov. Súčasťou výchovy by, v rámci možností, mala byť aj podpora statickej stability porastov. Opatrenie je súčasťou bežného hospodárenia.
• zakladanie a udržiavanie spevňovacích prvkov porastov - spevňovacie rebrá, odluky, rozluky, zapláštené okraje porastov a p. pomáhajú zvýšiť statickú stabilitu porastov a tak zvýšiť pravdepodobnosť dopestovania náročnejších sortimentov.
• rekonštrukcie máloproduktívnych alebo nekvalitných porastov - pokiaľ porast nevyužíva produkčný potenciál stanovišťa, malo by sa prikročiť k jeho rekonštrukcii. Hoci opatrenie by malo byť súčasťou bežného hospodárenia, najmä pre menších vlastníkov môže byť investične príliš náročné. Preto je žiaduce vytvorenie vhodných motivačných mechanizmov.

Za nevhodné sa považujú nasledovné zásahy:

• akceptovanie nekvalitnej prirodzenej obnovy - akceptovanie spontánnej obnovy porastov pňovými výmladkami alebo „plevelnými drevinami“ znamená, že porastová plocha počas najbližšej rubnej doby neposkytne dostatočne kvalitnú produkciu.
• „vykrádanie porastov“ pri prebierkach - pokiaľ sa pri prebierkach predčasne ťažia najkvalitnejšie stromy, znižuje sa tým počet kmeňov, ktoré umožnia produkciu najcennejších sortimentov.
• úmyselné znižovanie zakmenenia pod úroveň potrebnú pre výchovu porastov - preriedené porasty majú spravidla nižšiu kvalitu dreva než porasty plne zakmenené, preto znižovanie zakmenenia napr. kvôli rekreácii alebo chovu zveri nie je žiaduce.

Alternatíva 3:  Pochovávanie dreva

Tento veľmi efektívny spôsob využitia lesov na mitigáciu klimatickej zmeny je zatiaľ rozpracovaný skôr v teoretickej rovine, v praxi sa zatiaľ príliš neuplatňuje. Jeho hlavným princípom je zabrániť rozkladu odumretého dreva a uvoľneniu akumulovaného uhlíka tým, že sa drevo po ťažbe umiestni napr. do vyťažených baní, zasype zeminou alebo sa jeho rozklad aspoň spomalí tým, že sa drevo umiestni pod prístrešky brániace prístupu dažďovej vody. Pochovávané drevo môže predstavovať celú vyťaženú zásobu, jej časť (napr. menej hodnotné sortimenty) alebo môže pozostávať zo zozbieraného mŕtveho dreva (napr. Zeng odhaduje, že celosvetovo dosahuje objem uhlíka v mŕtvom dreve využiteľnom pre „pochovanie“ 65 gigaton). Metóda je napodobením prírodných procesov, ktoré v minulosti viedli k vzniku fosílnych palív - hromadenia sa dreva, rašeliny a ďalších materiálov v prostredí, v ktorom nedochádzalo k uvoľňovaniu uhlíka do atmosféry. Z ekonomického hľadiska metóda závisí na ochote vykupovať drevo na „pochovanie“. Prepočty ukazujú, že pri súčasných cenách v „uhlíkovom obchode“  môže byť takáto produkcia pre vlastníka lesa výhodná. Na Slovensku v súčasnosti takýto trh neexistuje.

 

„Pochovávanie dreva“ je relatívne dobre zlúčiteľné s maximalizáciou zásob uhlíka viazaného v porastoch. Pri dlhodobejšom (resp. viacrazovom) využívaní „pochovávania“ nadobúda význam produktivita porastov, kvalita produkcie nie je významná. Znižuje sa význam statickej stability porastov, pretože v prípade kalamity a náhodnej ťažby sa vždy začne „nový výrobný cyklus“ a vyťažené kalamitné drevo bude normálne „pochované“. Nedôjde teda k uvoľneniu uhlíka v ňom nahromadeného.

 

Je možné, a pravdepodobne aj ekonomicky výhodné, pochovávať len menej hodnotné sortimenty dreva, zatiaľčo tie cennejšie sa využívať v priemysle. V takomto prípade sa rubná doba optimalizuje pre priemyslom požadované sortimenty. Pre produkciu dreva určeného na „pochovávanie“ sú vhodné nasledovné opatrenia:

• optimalizácia rubných dôb - pokiaľ je cieľom „pochovanie“ celej produkcie, rubné doby by mali zohľadňovať dobu kulminácie objemového prírastku. Pri kombinácii „pochovávania“ s maximalizáciou objemu uhlíka viazaného v porastoch je potrebné brať do úvahy riziko odumierania stromov a náročnosť manipulácie s nadrozmernými kmeňmi (ich spracovanie je aj energeticky náročnejšie). V prípade kombinácie „pochovávania“ s produkciou požadovaných sortimentov sa rubné doby optimalizujú pre produkované sortimenty. Opatrenie je v zásade bežným hospodárením.
• ťažba a „pochovávanie“ roztrúsenej kalamitnej hmoty - „pochované“ drevo sa rozkladá pomalšie ako mŕtve drevo ponechané v porastoch. Preto, pokiaľ to sprístupnenosť porastov a terénne podmienky umožňujú,  je vhodné toto drevo ťažiť a „pochovávať.“ Pokiaľ je výkupná cena dreva na „pochovanie“ primeraná, opatrenie nepresahuje rámec bežného hospodárenia.
• rekonštrukcie máloproduktívnych alebo preriedených porastov - objem uhlíka v pochovanom dreve závisí aj od produkcie porastov. Pokiaľ teda porasty nevyužívajú produkčný potenciál stanovišťa, malo by sa prikročiť k ich rekonštrukcii.
• hnojenie pôd - „pochovávanie“ dreva znamená odoberanie živín z ekosystému a tieto živiny je v prípade potreby možné nahrádzať. Hnojením je možné aj zvýšiť produktivitu a tým získať väčšie objemy dreva určeného na „pochovávanie“. Vzhľadom na zložité ekologické väzby hnojenia však pri súčasnej úrovni poznania možno odporučiť len nízke dávky hnojív, ktorých efekt nebude významný. Opatrenie môže mať význam na degradovaných pôdach a presahuje rámec bežného hospodárenia.

Za nevhodné sa považujú nasledovné zásahy:

• pálenie odpadu po ťažbe - pálením odpadu sa uvoľňuje späť do atmosféry uhlík, ktorý by inak ostal viazaný po viacero rokov. Výhodnejšie je teda voliť jeho pochovávanie (pokiaľ zber a doprava drobného odpadu nie príliš energeticky náročná) alebo ponechanie v porastoch (niekedy je možné aj jeho zapracovanie do pôdy). Pálenie odpadu je bežnou praxou a jeho neuplatňovanie môže zvyšovať náklady hospodárenia.

Alternatíva 4:  Využívanie dreva ako zdroja energie

Princípom tejto alternatívy je náhrada vyčerpateľného zdroja energie (fosílnych palív) zdrojom obnoviteľným (biomasou). Spaľovaním biomasy síce tiež dochádza k emisám CO₂, tento CO₂ je však v nasledujúcom výrobnom cykle vždy znova a znova absorbovaný drevinami. Hoci sa celosvetovo považuje takéto využitie dreva za prínos k boju proti globálnemu otepľovaniu, v zásade ide o normálnu produkciu drevnej biomasy.

 

Z pohľadu uhlíkovej bilancie je potrebné zdôrazniť niekoľko skutočností. V prvom rade, viacerí autori považujú príspevok energetického využitia dreva k mitigácii klimatickej zmeny za sporný. Hoci biomasa je trvalo udržateľným zdrojom energie, nemusí jej využívanie automaticky znamenať zníženie spotreby fosílnych palív, môže sa stať len prídavkom k fosílnym palivám, ktoré sa budú využívať naďalej až dovtedy, kým budú existovať ich využiteľné zásoby. V súčasnosti však „bioenergia“ má značnú podporu vlád aj medzinárodných inštitúcií a je nutné sa možnosťami jej podpory zaoberať.

 

Aj keď sa efektivita využitia biomasy na energetické účely dotýka aj pestovných a ťažbových technológií, najviac závisí logistiky a samotného spôsobu spaľovania. Treba si uvedomovať, že nevyhnutnou podmienkou zmysluplnosti tejto alternatívy mitigácie klimatickej zmeny je, aby spotreba energie pri výrobe biomasy a jej doprave na miesto využitia neprevýšila množstvo energie získané spálením tejto biomasy. Biomasa (najmä vo forme štiepkov) však predstavuje surovinu nízkej objemovej výhrevnosti, veľmi náročnú na manipuláciu a dopravu. Dopravné vzdialenosti by preto v bežných prípadoch nemali prekročiť niekoľko desiatok kilometrov. Presné hraničné vzdialenosti závisia od viacerých faktorov ako sú stúpania ciest, charakter biomasy, baliace technológie, dopravné prostriedky (efektivitu zvyšuje napr. vodná doprava) a p. Ideálne teda je, aby spaľovňa resp. spracovateľská prevádzka biomasy bola vybudovaná uprostred dostatočne rozsiahlych energetických plantáží, čo zas nemusí vyhovovať z pohľadu transportu vyrobenej energie. Pomerne vysokú energetickú náročnosť má aj ťažba drevnej biomasy - najmenej náročné je jej získavanie z plantáží (vysoká koncentrácia, priaznivý terén), najnáročnejšie z „bežných“ lesných porastov. Štiepkovanie by sa nikdy nemalo realizovať priamo v porastoch. Pokiaľ sa má energetická biomasa  distribuovať na väčšie vzdialenosti, je nutná úprava na brikety, pelety a p., čo si vyžaduje budovanie spracovateľských kapacít, a teda ďalšie náklady, ktoré sa premietajú do ceny energie.

 

V záujme čo najefektívnejšieho využívania pôdy je potrebné ťažiť porasty v čase kulminácie ich objemového prírastku, teda pri krátkych rubných dobách. Porasty by mali byť tvorené drevinami čo najlepšie využívajúcimi potenciál stanovišťa. Na tento účel sa využívajú plantáže rôznych introdukovaných drevín, ich klonov alebo geneticky modifikovaných drevín. Za určitých okolností sú však využiteľné aj domáce dreviny, napr. smrek alebo borovica. Pri intenzívnom pestovaní biomasy dochádza k ochudobňovaniu pôdy, čo nie je trvalo udržateľné. Preto treba uvažovať s hnojením plantáží, pričom aj výroba hnojív je energeticky náročná a negatívne ovplyvňuje uhlíkovú bilanciu.

 

Celkovo možno zhrnúť, že hoci sa pestovanie energetických porastov sa nelíši od bežných plantáží zameraných na objemovú produkciu, sú u neho oproti bežným plantážam podstatne vyššie nároky na energetickú efektívnosť ťažby a dopravy biomasy. Zatiaľčo u bežných plantáží je nevyhnutnosťou len efektívnosť ekonomická, u energetických lesov nemožno bez preukázanej energetickej efektívnosti hovoriť o ich prínose (nedostatočná energetická efektívnosť môže byť maskovaná nevhodnou dotačnou politikou).

 

Pre zvýšenie efektívnosti využívania biomasy ako zdroja energie sú vhodné nasledovné opatrenia:

• zakladanie plantáží energetických drevín - opatrenie je bežným hospodárením,
• hnojenie pôdy - kratšie rubné doby spolu s využívaním väčšej časti biomasy, než je obvyklé prináša riziko vyčerpania pôdy, čo je potrebné kompenzovať hnojením. Opatrenie je súčasťou bežného hospodárenia.
• starostlivý návrh celého logistického reťazca - zostavenie celého  logistického reťazca, od ťažby cez približovanie, spracovanie až po finálne spaľovanie, má významný vplyv na cenu aj energetickú efektívnosť. Základné princípy sú:

• 1. minimalizovať dopravné a približovacie vzdialenosti - pozri vyššie,
  2. preferovať dopravu celých kmeňov - kvôli nižšiemu mernému objemu,
  3. pre tenčinu využívať balíkovače - nižší merný objem a ľahšia manipulovateľnosť,
  4. využívanie efektívnych dopravných prostriedkov - železnice, vodná doprava a p.

• rozvoz popola z biomasy späť do porastov - popol je odpad spaľovania biomasy a jeho rozvoz späť do porastov dokáže čiastočne nahradiť hnojenie. Pokiaľ opatrenie presahuje ceny hnojenia, ide nad rámec bežného hospodárenia.
• kvalitné sprístupnenie a rozčlenenie porastov - kvôli efektívnejšiemu využívaniu mechanizácie. Opatrenie je bežným hospodárením.
• potláčanie spodnej etáže - samovoľne vznikajúca spodná etáž prekáža pri využívaní mechanizmov a bráni obnove,  preto by mala byť v rámci výchovy a pred začatím obnovy odstraňovaná. Opatrenie je bežným hospodárením.

Za nevhodné sa považujú nasledovné zásahy:

• štiepkovanie biomasy priamo v porastoch - štiepka predstavuje materiál veľmi malej objemovej hmotnosti (problémy spôsobuje aj jej vlhkosť), takže jej doprava zhoršuje energetickú bilanciu využívania biomasy.
• nadmerné utláčanie pôd mechanizmami - používanie nevhodných mechanizmov môže spôsobiť utlačenie pôdneho zvršku a tým zhoršenie produkčnej schopnosti pôdy.