Podľa zákona o ochrane prírody a krajiny môžu byť chránené územia rozdelené na viacero (maximálne štyri) zón s rôznym stupňom ochrany. Cieľom tohto opatrenia je rozčleniť chránené územie z hľadiska jeho prirodzenosti a prírodných hodnôt na časti s rôznym stupňom ochrany, od najprísnejšieho piateho (bezzásahová zóna) po druhý. Tento cieľ na prvý pohľad vyzerá rozumne, v skutočnosti však často prináša viac problémov, než výhod.

V skutočnosti veľkoplošné chránené územia (národné parky a chránené krajinné oblasti) boli z hľadiska ochrany prírody oddávna diferencované - na ich území sa totiž vyskytovali (a prevažne aj vyskytujú) rôzne maloplošné chránené územia s vyšším stupňom ochrany, napríklad prírodné rezervácie. Tieto „maloplošky“ predstavujú najzachovalejšie a najcennejšie časti krajiny. Zvyčajne sú na území „veľkoplošiek“ nepravidelne roztrúsené, čo dokonale odráža reálny stav slovenskej krajiny, v ktorej sa najprirodzenejšie spoločenstvá zachovali len na neprístupných miestach nevhodných pre hospodárenie, prípadne len na pozemkoch určitých vlastníkov.

NPR Dobročský prales
Odumieranie smreka v pralese - postupným odumieraním starých jedlí a v súčasným odumieraním starých smrekov vplyvom podkôrneho hmyzu stráca postupne prales svoju atraktívnosť a mení sa na relatívne mladú bučinu.

Foto: Ing. Matej Schwarz

Filozofia zonácie, naopak, vychádza z predstavy súvislých zón s najcennejšou bezzásahovou zónou v centre územia a s menej chránenými zónami po jej obvode, čo je ideálne niekde v divočine. Žiaľ, prakticky žiadne slovenské chránené územie nezodpovedá takejto schéme. Preto sme v nedávnej minulosti boli svedkami pokusov vytvárať bezzásahovú zónu „nasilu“, jednoduchým pospájaním maloplošných chránených území do jedného celku. Toto sa dialo aj za cenu zahrnutia neprirodzených lesných porastov, vyžadujúcich si aktívny manažment, do bezzásahovej zóny. Samotné „maloplošky“ majú zonáciou zaniknúť a stať sa len časťami príslušných zón (podľa svojho stupňa ochrany).  Napríklad po zonácii CHKO Horná Orava sa známe rezervácie Babia hora a Pilsko stali len časťou zóny A.

Z hľadiska zonácie asi najjednoduchším slovenským chráneným územím je TANAP. V ňom naozaj jeho jadrová zóna, tvorená plochami nad hornou hranicou lesa, predstavuje jeho najcennejšiu a najatraktívnejšiu časť. Pokiaľ sa však k tejto jadrovej zóne pričlenia aj lesné porasty pod hranicou lesa, na ostatné zóny ostáva pomerne úzky pás územia. Do schémy už nepasuje skutočnosť, že strediská cestovného ruchu nie sú situované na okraji národného parku, ale naopak v blízkosti bezzásahovej zóny (v okolí Cesty slobody),  takže tvoria „odprírodnený“ pás rozdeľujúci národný park na dve časti. Spory sa vedú aj o tom, ktoré lesné porasty majú byť pričlenené k bezzásahovej zóne.

Ako príklad národného parku, ktorý je pre zonáciu úplne nevhodný, môže poslúžiť NP Slovenský Raj. Tu tvoria cenné územia (tiesňavy) nepravidelnú mozaiku, zatiaľčo lesy na planinách medzi tiesňavami boli oddávna človekom využívané a ich drevinové zloženie bolo zmenené v prospech smreka. Prirodzenosť lesných porastov tu závisí výlučne od reliéfu, v nijakom prípade nie od vzdialenosti od okraja pohoria. V takýchto podmienkach sú pokusy o vytvorenie súvislej centrálnej bezzásahovej zóny, či aspoň zóny so štvrtým stupňom ochrany, úplne kontraproduktívne a zbytočne komplikujú obhospodarovanie neprirodzených porastov.

Tatranský národný park
Ako vidíme, vetrovej smršti miestami, vďaka hlbšie nasadeným korunám, odolali aj stromy na okrajoch lesných ciest. Toto dokazuje, že v prípade intenzívnejšieho obhospodarovania v posledných desaťročiach mohli byť tatranské lesy poškodené o čosi menej, než sú v súčasnosti.

Foto: Ing. Matej Schwarz

Kvôli podobným problémom sa vo väčšine veľkoplošných chránených území nedarí dotiahnuť zonáciu do úspešného konca. Úspech zatiaľ slávilo len minimalistické riešenie, pri ktorom sa existujúce „maloplošky“ preklasifikujú na zónu A a zbytok územia sa rozčlení na zóny s nižším stupňom ochrany. Takýmto spôsobom bola zónovaná CHKO Horná Orava. Ale aj nedokončená zonácia niektorých území v nedávnej minulosti skomplikovala práve ochranu smrečín pred podkôrnym hmyzom. Z dôvodu „pripravovanej zóny A“ bolo zakázané resp. spracovanie kalamít alebo výstavba potrebných približovacích ciest, hoci takáto „zóna“ nemala žiadnu oporu v zákone.

Určitým problémom je aj privysoký počet zón chránených území, resp. snaha mať ich v chránenom území zastúpené všetky. Chránené územia sa takto fragmentujú na časti s rôznym manažmentom, hoci napr. IUCN [6] odporúča, aby najmenej 75% chráneného územia malo jednotný manažment. Treba ešte zdôrazniť, že IUCN nenariaďuje, aký to má byť manažment, naopak, považuje všetky svoje kategórie chránených území (pozri nižšie) za rovnocenné. Netvrdí teda, že napr. národný park by mal mať 75% bezzásahovej zóny. Plne postačuje jednotná jadrová zóna chráneného územia, obhospodarovaná alebo neobhospodarovaná, a ochranné pásmo primeranej šírky, ktoré oddeľuje jadrovú zónu od okolitej nechránenej krajiny. V slovenských podmienkach sa nevyhneme potrebe vytvárania resp. ponechania maloplošných chránených území v rámci veľkoplošných.

 Myšlienka zonácie chránených území, tak ako ju chápe slovenská legislatíva, príliš nekorešponduje s myšlienkou ochranných pásiem (nárazníkových zón), ktoré majú riešiť styk chráneného územia s okolitou krajinou. Zonácia je síce zlúčiteľná s pôvodným poslaním ochranných pásiem (ochranou chráneného územia pred vplyvmi okolia) je však v rozpore s ich novou  funkciou - ochranou okolitých lesov pred nepriaznivým vplyvom chráneného územia, napríklad pred šírením podkôrneho hmyzu z rezervácií. Jedinou zónou, v ktorej sa zakazuje vykonávať opatrenia proti podkôrnemu hmyzu (najmä spracovanie kalamít), je totiž bezzásahová zóna A, takže ochrana proti šíreniu podkôrneho hmyzu sa má realizovať na jej obvode, čiže v zóne B. Táto zóna je však súčasne „druhou najcennejšou“ zónou chráneného územia, spravidla s nezanedbateľnými prírodnými hodnotami. Pokiaľ má slúžiť ako nárazníkové pásmo proti podkôrnemu hmyzu, hrozí jej rýchla premena na pás holubov o šírke niekoľko sto metrov až poldruha kilometra, s rozmiestnenými lapačmi a lapákmi. Tento pás môže rozdeliť chránené územia a stať sa bariérou pre niektoré živočíchy a rastliny. Ani vnímanie takéhoto pásu návštevníkmi územia asi nebude pozitívne.

[6] International Union for Conservation of Nature - Medzinárodná únia pre ochranu prírody