Vývoj poľovníctva

 

Poľovníctvo, ktoré sa postupne vyvíjalo z lovu zveri, ktorým si praveký lovci zabezpečovali prežitie, prechádzalo a aj v dnešnej dobe stále prechádza výraznými zmenami podmienenými prírodno-ekologickými a sociálno-ekonomickými  podmienkami v krajine a ľudskej spoločnosti. Význam poľovníctva sa preto v priebehu jeho histórie viackrát zmenil. Pri kolíske poľovníctva v praveku hralo najvýznamnejšiu úlohu zaobstaranie obživy pre rodinné alebo kmeňové spoločenstvá pravekých lovcov. V tomto období sa rodí aj význam trofeje, ako pamiatky na lov alebo nezvratného dôkazu že jej vlastník premohol nebezpečnú divú zver. S rozrastajúcou sa ľudskou spoločnosťou, vytváraním sociálnych vrstiev a ubúdaním stavov zveri, začína byť právo loviť zver vyhradzované len pre najmajetnejšie rody. V tomto období naberá poľovníctvo najmä význam vzrušujúcej zábavy pre najvyššie vrstvy. Pre zintenzívnenie výsledku pri organizovaní poľovačiek sa začínajú objavovať prvé zvernice, ktoré zaručovali istejší výsledok ako poľovanie vo voľných revíroch. V polovici 20. storočia (zákon o poľovníctve č. 225/1947) sa poľovníctvo sprístupnilo širokým vrstvám ľudí. Došlo k  tzv. zľudoveniu poľovníctva. Jeho funkcia naberá hospodársky význam a poľovníctvo je ponímané ako odvetvie poľnohospodárskej a lesnej výroby.

 

História Slovenského poľovníctva a zákonné úpravy lovu

 

Podľa archeologických nálezov a zaznamenaných historických údajov starovekí Slovania, ktorí žili na území súčasného Slovenska, lovili zver pomocou luku, kopijí, sietí a rôznych pascí. Okrem mäsa ako významnej zložky potravy vtedajšieho človeka sa zameriavali aj na lov kožušinových zvierat, ktorých kožušina bola vzácnym a vyhľadávaným tovarom.  Pestré prírodné podmienky Slovenska spôsobili, že už v rannom feudalizme sa najrozsiahlejšie a na zver najbohatšie revíry uhorských panovníkov nachádzali na našom území (Tatranský kráľovský regál, Zvolenský les, kráľovské lesy v Liptove, Gemeri, Turci, Orave, Spiši a pod. ).

 

Začali vznikať aj prvé veľké zvernice a s nimi aj rôzne profesie, ktoré tvorili zamestnanie niektorých obyvateľov (Zverostrážci, psiari, sokoliari a pod).

 

Prvá písomná zmienka o práve na poľovanie pochádza z roku 1075. Je to donačná listina opátstvu vo Svätom Beňadiku, ktorou sa mu okrem úžitkov z pôdy dáva aj právo na poľovanie a lov rýb.

 

Najstaršiu stopu po pokuse o akúsi centrálnu úpravu lovu na našom území nachádzame v listine uhorského kráľa Gejzu II. - Magnusa z roku 1157. V nej spomína dekrét kráľa Ladislava I. z roku 1095, ktorým sa zakazujú poľovačky v nedeľu a cez sviatky.

 

Z ďalšieho obdobia sú najvýznamnejšie tieto zákonné úpravy lovu:

• dekrét kráľa Vladislava II. Jágelovského vydaný v roku 1504, ktorým zakazuje podaným a sedliakom akýmkoľvek spôsobom loviť zver
• v roku 1729 doplnil spomínaný dekrét cisár a kráľ uhorský Karol VI. v Bratislave o niekoľko príkazov a zákazov o hájení a love niektorých druhov zveri v čase rodenia a odchovu mláďat, zákaz poľovať na zver pomocou vysokonohých psov a pod., výsadné postavenie šľachty pri love však i v tomto dekréte potvrdil
• Tereziánsky urbár z roku 1767, ktorý vydala Mária Terézia zaviedol prísne tresty za pytliactvo
• na základe zrušenia nevoľníctva v roku 1785, boli vydané ďalšie zákonné úpravy ako napr. dekrét Františka II z roku 1802, zákonný článok VII. vydaný Ferdinandom V. v roku 1836 ale aj tieto potvrdili právo šľachty na poľovanie, i keď pripúšťali možnosť ochrany pozemkov sedliakov pred zverou. Sedliaci teda mohli na svojich políčkach hubiť zver, ale len bez zbraní a všetku museli odovzdať pánovi, ktorý zase musel nahradiť spôsobenú škodu
• za vlády cisára Františka Jozefa I., boli v roku 1872 v Uhorsku zrušené všetky predchádzajúce zákony a výkon práva poľovníctva prešiel na majiteľov pozemkov. V zákonnom článku VI/1872 bolo stanovené, že samostatným poľovným revírom môže byť iba poľnohospodársky alebo lesný pozemok, ktorý má najmenej 100 súvislých katastrálnych jutár (57,5 ha). Poľovné právo na takomto pozemku patrilo vlastníkovi a ten rozhodoval aj o jeho využití. Pri menších pozemkoch rozhodovali o poľovnom práve majitelia spoločne. Šľachty sa toto opatrenie však veľmi nedotklo, pretože v Uhorsku vlastnila podstatnú časť pôdy.
• zákonný článok XX/1883 zaviedol do riadenia poľovníctva ďalšie nové opatrenia ako napr.: poľovné právo bolo neoddeliteľné od vlastníctva pozemku, poľovné právo na pozemkoch obcí a pozemkoch bývalých urbárnikov a komposesorátov sa muselo prenajímať vo verejnej dražbe, najkratší čas prenájmu bol stanovený na šesť rokov, mohli sa uplatňovať škody spôsobené jeleňou a danielou zverou na siatinách, v škôlkach alebo lesných kultúrach ak boli nahlásené do 8 dní od ich vzniku, dravú a škodlivú zver mohol na svojom pozemku ,,hubiť“ vlastník i vtedy ak bolo poľovné právo prenajaté a zákon obsahoval aj ustanovenia o zákazoch poľovačky a čase ochrany zveri.
• Zákon XX/1883 prešiel v podstate aj do zákonov prvej ČSR. Zákony č. 98/1929 a č. 57/1936 nezaznamenali vo vývine poľovníctva nijakú podstatnú zmenu, podobne ako vládne nariadenie z roku 1941.
• Z najpozoruhodnejších úprav a výnosov Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska (od r. 1918) treba spomenúť najmä niekoľko ochranársky motivovaných noriem ako napr. v roku 1923 nariadenie o zákaze lovu kamzíkov vo Vysokých Tatrách, v roku 1926 nariadenie o ochrane dropov na Žitnom ostrove, v roku 1932 o celoročnej ochrane medveďa hnedého, ktorého stavy sa odhadovali iba na 18-20 jedincov.
• Po oslobodení Československej republiky Národné zhromaždenie schválilo nový zákon o poľovníctve č. 225/1947 Zb. Tento zákon sprístupnil poľovníctvo širokým vrstvám ľudí (zľudovenie poľovníctva) a o jeho výkon sa v spoločných zlúčených a štátnych poľovných revíroch mohli uchádzať iba kolektívy ľudí, združené v poľovníckych spoločnostiach so stanovami, ktoré schválili štátne orgány.
• V roku 1962 vychádza zákon o poľovníctve č. 23/1962 Zb., ktorý odpútal právo poľovníctva od vlastníctva pôdy, priznal toto právo socialistickým organizáciám, zosilnil vplyv štátnych orgánov a poľovníckych zväzov na riadení poľovníctva, poľovníctvo bolo definované ako odvetvie poľnohospodárskej výroby
• Novelu uvedeného zákona schválila Národná rada Slovenskej republiky zákonom č. 99 v roku 1993. Významnou črtou tohoto zákona je aj to, že právo poľovníctva patrí opäť vlastníkovi pozemku. (Garaj 1999)
• V roku 2009 sa zavádza nový Zákon o poľovníctve č. 274/2009 Z.z., ako aj vykonávacia vyhláška k tomuto zákonu č. 344/2009 Z.z.

Vývoj organizovaného poľovníctva na Slovensku

 

V šesťdesiatych rokoch 19. storočia vznikli prvé záujmové poľovnícke spolky, resp. už dlhodobo predtým existujúce meštianske strelecké spolky sa postupne pretvárali na spolky poľovnícke. V žiadnom prípade však ešte neboli zložkami organizácie so širšou pôsobnosťou, pretože v tej dobe v Uhorsku ešte nebolo centrálnej poľovníckej organizácie. Prvou celoštátnou organizáciou bol Uhorský krajinský poľovnícky spolok, založený v roku 1881. Po vzniku ČSR začal pôsobiť ako hlavná poľovnícka organizácia Československý myslivecký a kynologický řišský svaz, ktorý sa v roku 1923 pretvoril na Československú mysliveckú jednotu (ČSMJ). Táto v sebe sústredila všetky poľovnícke spolky v ČSR. Na Slovensku vznikla prvá poľovnícka organizácia pod názvom Lovecký ochranný spolok (LOS) v roku 1920. Napriek viacerým snahám o zlúčenie ČSMJ a LOS sa tak stalo až v roku 1934, keď sa v rámci ČSMJ, ako celoštátnej poľovníckej organizácie, vytvoril Zemský sväz LOS na Slovensku. Po zániku ČSR sa obidve organizácie znovu rozdelili. Až v roku 1961 sa na mimoriadnom zjazde ČSMJ ustanovila jednotná poľovnícka organizácia Československý poľovnícky zväz. V dôsledku vyhlásenia federácie a novej územnej organizácie štátu sa tento v roku 1969 rozdelil na Český myslivecký zväz a Slovenský poľovnícky zväz, ktorý je jednotnou poľovníckou organizáciou na Slovensku až do dnešnej doby.

 

Súčasnosť

 

Životné prostredie, ktoré nás obklopuje v súčastnej dobe, je jedno z najzachovalejších v Európe. Aj napriek tomu je však už priveľmi pozmenené ľudskou činnosťou a jej následnými dlhotrvajúcimi dopadmi. Ľudské sídla sa rozrastajú do šírky, zaberajú donedávna voľné lúky, polia či lesy. So zvyšovaním hustoty ľudského osídlenia pribúdajú problémy s nedostatkom priestoru, nezávadnej pitnej vody, uskladňovaním vyprodukovaných odpadov a najmä fragmentáciou krajiny výstavbou obydlí a dopravných tepien. Aj napriek významnej lesnatosti Slovenska (41 %) zaniká v dôsledku fragmentácie prepojenosť niektorých oblastí až orografických celkov a populácie živočíchov sa stávajú čoraz viac izolované. To má výrazný dopad na ochudobňovanie genofondu lokálnych populácií zveri, keďže k výmene génov (osvieženiu krvi) dochádza len sporadicky. V takomto izolovanom prostredí potom narastá počet príbuzenského párenia, ktoré má nepriaznivý vplyv na zdravotný stav zveri.

 

Aj keď sa na Slovensku ešte stále môžeme pýšiť výskytom všetkých troch veľkých šeliem medveďa, vlka a rysa, ich rozšírenie už nie je celoplošné. Pre významnú rozlohu bezlesného typu krajiny (poľnohospodárske plochy, ľudské sídla a pod.) na Slovensku však už tieto  šelmy nedokážu pôsobiť ako regulátor početnosti divožijúcej zveri na celom území. Takýto mechanizmus mohol fungovať len keď bola väčšina územia Slovenska pokrytá pralesmi a počet obyvateľov bol na minimálnej úrovni. Tu sa začína prejavovať potreba nahradiť rozumným spôsobom to, čo niekedy zabezpečovali veľké šelmy a to je aj jedna zo základných funkcií moderného poľovníctva.

 

Poľovníctvo ako jeden zo spôsobov starostlivosti o krajinu

 

Praktické poľovníctvo naberá v dnešnej dobe úlohu nástroja, ktorý vďaka nezištnej odhodlanosti veľkého množstva ľudí môže výrazne pomôcť pri zlepšovaní a ochrane životného prostredia pre voľne žijúce živočíchy. Aj poľovníci vidia že súčasná kultúrna krajina má z pohľadu prirodzeného životného priestoru pre zver veľa nedostatkov. Aktívne preto pristupujú napríklad k výsadbe remíz medzi veľkými poliami s monokultúrami, osievaniu pásov s miešankami, ktoré vďaka ich neskorému dokášaniu tvoria úkryt a zdroj potravy pre malú zver v období po žatve, vykášaniu horských lúk, aby tieto postupne nezarastali lesom, obnove starších a budovaniu nových napájadiel pre zver, ktorá v období súčasných klimatických zmien začína počas leta hynúť aj v dôsledku nedostatku pitnej vody, dosievaním lúk,  z  ktorých v dôsledku nekosenia vymizli pre zver atraktívne druhy rastlín, odstraňovaním divokých skládok odpadu z lesov, demontážou starých oplotení, v ktorých zver často uviazne a s veľkým utrpením hynie. Samozrejmosťou je aj každoročná príprava krmiva a prikrmovanie zveri počas krutých zím, vyháňanie zveri z lúk pred ich kosením, aby sa predišlo zbytočným stratám a pod. Dalo by sa vymenovať nespočetné množstvo aktivít, ktoré skutoční poľovníci robia len z radosti, ktorú pri potulkách za zverou nachádzajú v prírode.

 

Budúcnosť

 

Poľovníctvo má na Slovensku aj nesmiernu kultúrnu a historickú hodnotu a spájajú sa s ním mnohé ľudové tradície dedené z pokolenia na pokolenie. Mnohé ľudové legendy, príbehy a pesničky sú previazané s lesom, jeho obyvateľmi a poľovníctvom. Práve preto je v súčasnej dobre veľmi dôležité poľovníctvo ďalej moderne rozvíjať a jeho tradície zachovať aj pre budúce generácie.

 

Na prahu 21. storočia sa s ohľadom na výrazné zmeny v životnom prostredí spôsobené ľudskou činnosťou čoraz viac začína presadzovať ekologizácia všetkých oblastí, poľovníctvo nevynímajúc. Ekologické  poľovníctvo je rozvíjané na princípoch trvalej udržateľnosti a ochrany prírody a naberá dôležitý význam pri udržiavaní rovnováhy v prírodných ekosystémoch, v ktorých v dôsledku urbanizácie zanikli niektoré dôležité ekologické väzby. Zároveň nepriamo poľovníctvo prispieva aj k zvyšovaniu rekreačnej hodnoty lesov pre  verejnosť.

 

Poľovníctvo založené na princípoch trvalo udržateľného obhospodarovania prírodných zdrojov a udržiavaniu rovnováhy v zmenených ekosystémoch.