Hrubá dobročská jedľa okolo roku 1950.

LOKALIZÁCIA: Šesť kilometrov južne od čiernobalockej osady Dobroč, v závere doliny Brôtovo vo Veporských vrchoch, okres Brezno, Banskobystrický kraj

Slovensko je vôbec krajina bohatá na prírodné krásy. Aj pralesov máme mnoho v rôznych polohách, od lužných lesov, pahorkatín, horských oblastí až po hornú hranicu lesa. K tým nesporne najznámejším patrí Dobročský prales, ktorý spravuje Správa Chránenej krajinnej oblasti Poľana.

Táto národná prírodná rezervácia (NPR) s najvyšším stupňom ochrany, jedna z najstarších a najzachovalejších rezervácií na Slovensku, bola vyhlásená s cieľom zachovať samovoľný vývoj človekom neovplyvneného prírodného lesa v rôznych štádiách a umožniť sledovanie vývojových cyklov pre vedecké účely.

V roku 1913 bol predložený návrh na ochranu troch pralesov - medzi nimi i Dobročského (v texte návrhu nazvaného pôvodným názvom „Gerauka“ podľa bývalej lúčky v juhozápadnej časti pralesa). Návrh bol výnosom ministerstva orby v Budapešti v tom istom roku schválený a súčasne bolo nariadené vylúčiť akékoľvek využitie pralesa a jeho hranice zabezpečiť kopcami.

V roku 1933 Ing. Anton Hatiar vyhľadal, obnovil a zameral 91 kopcov, hraničné stromy označil ležatými červenými krížmi a zistil výmeru pralesa 49,88 ha. Zároveň vytýčil ochranné pásmo s rozlohou 40,74 ha. Založením šiestich trvalých výskumných plôch začal v roku 1948 cieľavedomý výskum porastov pralesa, ktorý pokračuje až dodnes. Štátnou prírodnou rezerváciou sa Dobročský prales stal v roku 1955. V nasledujúcich rokoch sa jeho rozloha niekoľkokrát menila, až sa v roku 1993 ustálila na súčasnej výmere 103,85 ha s ochranným pásmom 100,44 ha. Začiatkom roku 1995 sa Dobročský prales stal národnou prírodnou rezerváciou a v roku 1998 získal Európsky diplom, ktorý Rada Európy udeľuje chráneným územiam s mimoriadnymi prírodnými hodnotami, o ktoré sa vedie príkladná starostlivosť.

Pre pralesy typické „mŕtve drevo“ je v skutočnosti plné života – najmä hmyzu a húb.

Územie NPR Dobročský prales má výškové rozpätie 700 až 1005 m. n. m. a je zaradené do chladného až studeného subtypu horskej klímy, patrí do 5. lesného vegetačného stupňa (jedľovo-bukového) a najrozšírenejšími lesnými spoločenstvami sú tu jedľové bučiny predstavujúce typickú horskú „karpatskú zmes“ buka lesného, jedle bielej a smreka obyčajného s primiešaným javorom horským a mliečnym, jaseňom štíhlym a brestom horským. Zastúpené sú tu všetky vývojové štádiá a fázy prírodného lesa, ktoré sa na ploche mozaikovite striedajú a vytvárajú charakteristickú viacvrstvovú štruktúru porastov. Životný cyklus pralesa trvá približne 350 až 400 rokov a jeho určujúcou drevinou je jedľa, čiastočne smrek. Buk sa tu dožíva 220 až 250 rokov.

Niektoré stromy v pralese dosahujú mimoriadne veľké rozmery. V roku 1935 pri dendrologicko-taxačnom zameraní pralesa zameral Ing. Hatiar so spolupracovníkmi i najmohutnejšiu dobročskú jedľu, tzv. „hrubú jedľu“, ktorá padla pri víchrici v novembri 1964. Bola vysoká 56 m, mala priemer kmeňa 193 cm, dožila sa asi 500 rokov. Jej nástupkyňa, „vysoká jedľa“ s výškou 58 m vyschla v roku 1984. V súčasnosti najvyššia jedľa dosahuje tiež výšku 58 m. Okrem jedlí sú v pralese hrubé aj smreky, buky a javory.

Pre milovníka prírody je Dobročský prales miestom, kde mu príroda odkrýva svoju krásu a mohutnosť, pre vedca nekonečným zdrojom nových poznatkov o spontánnom vývoji lesa neovplyvneného činnosťou človeka, pre lesníka z praxe ukážkou pôvodných lesov ponúkajúcich odpovede na otázky o priblížení sa k prírode blízkemu obhospodarovaniu lesa a pre úplných laikov dôkazom, že pralesy sú i na Slovensku.

Fotografie: Eduard GENSEREK, fond Lesníckeho a drevárskeho múzea Zvolen

Ďalšie informácie a zaujímavosti o významných lesníckych miestach najdete v knihe VÝZNAMNÉ LESNÍCKE MIESTA NA SLOVENSKU I.