Šindliarstvo je tradičné, v dnešnej dobe už vymierajúce, remeslo pri ktorom sa využíva štiepateľnosť dreva na ručnú výrobu drevenej krytiny. Z historického hľadiska ručne vyrábané šindle nahradili na drevených stavbách predtým používanú doskovú slamenú krytinu. Naši predkovia šindľami pokrývali nielen obytné a hospodárske budovy, ale aj kostoly a kaplnky, zhotovovali z nich rôzne prístrešky, včelíny, zvonice, studne, drevené odkvapové žľaby a brány. Šindľová strecha sa prakticky v nezmenenej podobe udržala po stáročia až do dnešného dňa. Šindle sa tiež využívali na obkladanie celých stien a štítov na náveterných stranách obydlí. Staré drevené kostolíky na východe Slovenska mali napr. výlučne iba šindľové strechy, ktoré stavbu chránili a pôsobili veľmi atraktívne a prirodzene.

 

Na našom území sa šindle používali ako strešná krytina až do začiatku 20. storočia. V roku 1900 bolo na Slovensku a v Zakarpatskej Ukrajine šindľom a doskami pokrytých 41 percent domov, väčšinou v regiónoch s baníckou tradíciou a na vidieku. V mestách boli kvôli častým požiarom šindľové strechy nahrádzané inými krytinami už od 16. storočia.

 

 

Šindliarstvo ako remeslo

 

Ako jedno z tradičných remesiel sa šindliarstvo rozvíjalo najmä v horských a podhorských regiónoch s dostatkom vhodného mäkkého ihličnatého dreva. Bolo remeslom i špecializovanou domáckou výrobou a niektoré obce si časť svojej poddanskej povinnosti plnili aj výrobou šindľov (napr. Šindliar, Hervartov) . Šindle vyrábali pre vlastnú potrebu ručne, neskôr vo vodných pílach - šindliarkach. Podľa zachovaných dokumentov sa v 16. storočí zo Slovenska vyvážali. Výroba pre trh sa rozvinula najmä v 18. storočí a dobrý odbyt mali šindle na územiach oslobodených spod tureckej nadvlády.

 

Šindle sa zhotovovali nielen pre vlastnú spotrebu ale aj na predaj. Podľa dostupných historických dokumentov sa už v 16. storočí vyvážali aj  mimo územia Slovenska. Do miest a rovinatých oblastí sa dovážali väčšinou na pltiach (Váh) a rozširovali sa aj podomovým predajom.

 

V prvej polovici 19. storočia sa šindliarstvo stalo významným doplnkovým zamestnaním pre obyvateľov mnohých dedín na Orave, Kysuciach, Liptove, Spiši, Šariši a Gemeri.  Nahradzovaním šindľa inými, trvanlivejšími druhmi krytiny (šindľová krytina nevydržala viac ako 20-30 rokov) však postupne dochádzalo k úpadku ich výroby. Ešte v polovici 20. storočia bola výroba šindľov známa z oblastí s dostatkom ihličnatých lesov ako Kysuce (Raková, Oščadnica), Orava (Oravská Lesná), Liptov (Liptovské Revúce, Sliače, Važec, Sielnica, Štrba), Spiš (Ždiar, Torysky), Šariš (Hervartov, Hertník), Horehronie (Lehôtka, Poniky, Šumiac, Heľpa, Pohorelá, Švermovo, Polomka) a Gemer (Rejdová, Vyšná Slaná).

 

 

Súčasnosť

 

V súčasnosti sa šindle v niektorých dedinách vyrábajú pre vlastnú potrebu alebo sa používajú na rekonštrukcie historických pamiatok či pri budovaní rekreačných zariadení v tradičnom štýle. V minulosti sa šindle ničím nekonzervovali, v súčasnosti sa napúšťajú resp. moria prostriedkami na konzervovanie dreva. Nenakonzervovaná šindľová strecha vydržala 20-30 rokov. Na strechu priemerného rodinného domu bolo treba okolo 3000 šindľov.

 

Kontakty na výrobcov šindľov na Slovensku nájdete na www.uluv.sk.

 

 

Čo je šindeľ?

 

Šindeľ je približne 8 až 13 cm široká a 60 cm dlhá doska na hrubšej strane asi 1,5 cm hrubá. Na pozdĺžnej strane má drážku a na protiľahlej strane zhobľované ostrie, tvar ktorého závisí od drážky.

 

Šindle sa vyrábajú ručne alebo sa režú strojovo. Štiepaný šindeľ je kvalitnejší, má hladší povrch a póry dreva nie sú prerezané. Štiepaný šindeľ sa vyrábal štiepaním suchých smrekových resp. jedľových klátikov, pričom sa vytínal v smere polomeru. Drážka sa vyhobľovala špeciálnym hoblíkom.

 

V Čechách sa tiež vyrábali tzv. švédske šindle ktoré sa ľudovo nazývali šindálky. Tieto boli kratšie ako normálne šindle (30-40 cm). Pri obkladaní stien sa používali len 20 cm dlhé a 10-12 cm široké šindálky s hrúbkou cca 10 mm na spodnom hrubšom a 5-7 mm na hornom tenšom konci. Väčšinou mali obdĺžnikový tvar a  po celej ploche boli uhladené alebo ohoblované. Celková povrchová úprava šindľov zaručovala dobrý sklz vody a snehu z pokrytých plôch a tiež zabraňovala prieniku vody pod vrstvu šindľa.

 

Najčastejšie používané šindle mali rovné ukončenie a využívali sa najmä na pokrývanie striech. Našli sa však aj šindle so zašpicateným resp. oblým ukončením. Jednotlivé šindle sa kládli do vodorovných radov vo zvislej polohe drážkovým spôsobom. Rady šindľov na seba nadväzovali prekladom.

 

Šindle plnili a v horských resp. podhorských regiónoch stále plnia významnú ochrannú funkciu proti nepriaznivým vplyvom počasia.

 

 

Výber dreva

 

Dobrá šindľová krytina kládla vysoké nároky na výber dreva. Najvhodnejším materiálom boli dobre štiepateľné ihličnaté dreviny rastúce vo vyšších nadmorských výškach, ktoré sa vyznačovali hustejšími letokruhmi a malým podielom svetlejšieho, tzv. jarného dreva. Dôležitý bol tiež rovný kmeň bez hrčí a čo najrovnomernejší rozostup medzi konármi. Vhodné stromy sa odporúčalo ťažiť v období vegetačného kľudu, aby drevo čo najlepšie odolávalo poveternostným podmienkam prostredia. Najčastejšie sa na šindle vyberalo smrekové a jedľové drevo bez hŕč, využívalo sa však aj borovicové a osikové, ktoré bolo z menovanej skupiny najpevnejšie. Niekedy sa používalo aj drevo zo smrekovca, ktoré je síce odolnejšie voči klimatickým a biotickým vplyvom prostredia, ale aj podstatne drahšie ako ostatné druhy. Predpokladalo sa, že poctivo vyrobená šindľová strecha mala v dobrom stave vydržať približne 60 rokov.

 

 

Výroba šindľov

 

Ručná

 

Výrobný proces sa začínal v lese výberom vhodného stromu a jeho stínkou na jeseň resp. v zime. Zoťatý strom sa hneď za surova rozrezal na 60-80 cm dlhé klátiky, ktoré sa sekerkou  smerom do stredu štiepali na hrúbku šindľa. Takto pripravené doštičky sa ďalej spracúvali strúhaním oberučným nožom na oberučnom stolci. Potom sa do hrubšieho boku vyrezali špeciálnym nožom pažákom či pahovníkom žliabky (žliabkovanie, fugovanie, paženie), ktoré boli potrebné na spájanie jednotlivých šindľov pri pokrývaní strechy. Pri pokrývaní sa do žliabka jedného šindľa vložila ostrá, úzka hrana nasledujúceho kusa. Hotové šindle sa ukladali do tzv. klietky (hromy, štosy), v ktorej schli. Šindle sa tiež sušili na vonkajších stenách chalúp a vysušené sa buď predávali alebo používali na stavbách na pokrývanie resp. rekonštrukcie striech.

 

Strojová

 

V 20. storočí sa okrem ručného štiepania začali šindle vyrábať aj strojovo rezaním (strúhaním) na vodných pílach, tzv. šindliarkach. Tieto šindle sa obyčajne vyrábali z odrezkov klátov a mali horšiu kvalitu, ich výroba však bola rýchlejšia. Píly rezali šindle cez letokruhy čo spôsobovalo po pokládke v dôsledku postupného vysychania ich praskanie.  Rezané šindle sa vyrábali zo smrekových, 1,5 cm hrubých, dosiek  do ktorých sa vyhobľovala drážka a pero.

 

Strúhané šindle sa vyrábajú ešte aj v súčasnosti a používajú sa na prestrešovanie historicky významných stavieb s drevenými strechami.

 

Voľne spracované podľa knihy Poselství dřeva od Václava Šlíchala a Marie Otavovej (edícia Zlaté ruce zväzok 1), ktorú vydala spoločnosť GOLEMPRESS s.r.o. , Letohrad (www.golempress.cz) a z internetových zdrojov.

 

Ukážka šindliarskeho remesla:
Zvonička v Dolnom Jelenci

 

Ďalšie stránky o šindľoch a šindliarstve:
http://sk.wikipedia.org/wiki/Šindeľ
http://www.lidova-architektura.cz/A-vyvoj/konstrukce-staveb/drevo-krytina-sindel.htm
http://mojachalupa.sk/content/všetko-o-drevených-šindľoch
http://mojachalupa.sk/content/strešné-krytiny-na-ľudových-stavbách