Plavenie dreva patrilo na Slovensku k najstarším spôsobom dopravy dreva vôbec. Už od nepamäti sa drevo z husto zalesnených horských oblastí krajiny, často spolu s rudami, kožušinami a zverinou, splavovalo na pltiach do nižšie položených južných oblastí s nedostatkom lesov.

Na Slovensku sa donedávna pltilo po Váhu, Kysuci, Orave, Hrone, Slanej a Poprade. Pôvodne sa na pltenie využívali skoro všetky riečne toky.

Najprv sa drevo plavilo voľne v kusoch, neskôr sa na plavenie dreva začali stavať plte. Na splavovanie plťami boli vhodné vodné toky s minimálnou hĺbkou koryta 0,5 metra (Váh, Hron, Orava, Ipeľ, Hornád, Poprad). Na splavovanie jednotlivých kusov sa však využívali aj menšie vodné toky s obmedzenou hĺbkou koryta.

O rozsahu a význame tejto formy dopravy dreva v minulosti svedčí aj skutočnosť, že v stredoveku sa za plavenie dreva vyberalo mýto. Takúto výsadu mal napr. kláštor v Hornom Beňadiku. Poddaní Oravského zámku boli zas podľa listiny z roku 1615 povinní ročne postaviť 386 pltí, 211 z nich muselo byť naložených senom, slamou, obilím, soľou, výrobkami z dreva a potravinami pre zásobovanie obyvateľov miest a vojenských posádok ležiacich na Váhu. Odhaduje sa, že ročne sa po Váhu dostalo do Komárna až 20 000 pltí.

Najväčší rozmach dosiahlo plavenie dreva a pltníctvo v druhej polovici 18. storočia a 19. storočí. Rozvoj tejto formy dopravy dreva podnietil hlavne nebývalý rozvoj baníctva a po vyťažení z blízkych a dostupných lesov potreba ťažiť drevo vo vzdialenejších, často úzkych a neprístupných dolinách. Hlad po dreve tak v tom čase podnietil výstavbu vodohospodárskych zariadení na dopravu dreva plavením.

V niektorých horských dolinách sa budovali zaujímavé typy malých účelových vzdúvadiel nazývaných klauzuly (hrádze ktoré mali akumulovať vodu potokov a bystrín v čase jej prebytku na jar a v jeseni). Akumulovaná voda slúžila na zvýšenie prítoku a udržiavanie plavebnej hĺbky. Na stavbu týchto vzdúvadiel sa používal dostupný miestny materiál najmä drevo a kameň na konštrukčnú časť a íl resp. hlbinný materiál na tesnenie. Korytá potokov poniže vodných nádržiek boli upravené alebo sa v sťažených terénnych podmienkach budovali umelé drevené žľaby ktoré ústili až na miesta skládky dreva.

Najväčšie nároky na potrebu dreva boli v banských strediskách spišsko – gemerskej oblasti a to na ťažbu a varenie soli v solivare.

Ľahšia dostupnosť dreva podnietila v niektorých regiónoch Slovenska vznik píl. V Liptovskom Mikuláši mali napr. na tie časy moderné píly firmy Kapp Reiman a Kric.

História plavenia dreva na východnom Slovensku je úzko spätá z ťažbou a spracovaním rudných a nerudných surovín, medzi ktorými zaujímala významné miesto soľ získavaná varením soľanky v solivare pri Prešove. V súčasnosti sa na východnom Slovensku splavuje pre turistické účely už len Dunajec, ktorý preteká cez Pieninsky národný park.