Uhliarstvo je jedno z najstarších remesiel. Je založené na využívaní výhrevných vlastností drevnej hmoty. V minulosti patrilo k najdôležitejším prácam v lese, dnes už je v pôvodnej forme dávno zaniknuté. Drevené uhlie sa páli aj v dnešnej dobe, ale moderným spôsobom v špeciálnych nádobách na suchú destiláciu pri vysokých teplotách. Podstata prastarej tradičnej výroby spočívala v horení dreva bez prístupu vzduchu.

 

Samotná technológia pálenia uhlia v milieroch bola veľmi náročná. Stačila len malá chybička a lebo nepozornosť a celá hromada zhorela na popol. Pri výrobe dreveného uhlia bolo treba venovať náležitú pozornosť kvalite páleného dreva, ročnému obdobiu, výberu vhodného miesta na stavbu milierov, príprave, veľkosti a tvaru miliera, jeho prikrytiu, zapáleniu, vychladeniu, vyhrabaniu hotového dreveného uhlia a nakoniec aj forme jeho odvozu.

 

Uhliarstvo na Slovensku

V minulosti bolo uhliarstvo na Slovensku považované za najrozvetvenejšie “priemyslové remeslo”. Pálenie dreveného uhlia bolo v našich lesoch vo veľkom prevádzané približne do vzniku Československej republiky (1918). Zánik uhliarstva na Slovensku sa spája s rozvojom ťažby hnedého, čierneho a kamenného uhlia, ktoré sa stalo hlavným zdrojom energie pre prudko sa rozvíjajúci priemysel. Bolo to práve uhlie, ktoré uchránilo naše lesy pred “spálením” a zachránilo drevo ako veľmi cennú surovinu pre drevospracujúci a nábytkársky priemysel.

 

Uhliarstvo na Čiernom Balogu

 

Čierny Balog (trinásť osád v jednej obci) v údolí Čierneho Hrona bol vďaka svojej polohe najcharakteristickejšou uhliarskou a drevorubačskou oblasťou na Slovensku. Čierny Balog sa nachádza v mohutnom lesnom masíve tiahnúcom sa od Zvolena cez Poľanu, Bukovinu, Ľubietovský a Klenovský Vepor až po Muránsku planinu.

 

Čierny Balog (pôvodne nazývaný Čierny Hron) začal byť osídľovaný začiatkom XVI. storočia. Život miestnych uhliarov a drevorubačov bol podrobne zaznamenaný v mimoriadne obsiahlej, po latinsky napísanej kronike, ktorú v rokoch 1810-1818 rímskokatolícky farár Štefan Petrus.  Kronika zaznamenáva spôsob života, spôsob zamestnávania, odmeňovania ako aj zvyky, odev a bývanie miestnych uhliarov. Čiernobalockí uhliari, drevorubači a pltníci, najmä však ti prví, mali po stáročia ako slobodní kráľovskí robotnici zabezpečené relatívne demokratické a samosprávne podmienky života. Banská kráľovská komora a Lesný úrad v Banskej Bystrici uzavreli s miestnymi uhliarmi tzv. “Ústavu”, ktorá im zabezpečovala okrem iného aj pravidelný prísun potravín, prídel poľnohospodárskej pôdy, pasienkov, na ten čas nadštandardné lekárske ošetrenie a invalidné.

 

Viac informácií nájdete na http://www.zelpo.sk

 

Výroba dreveného uhlia

Najvhodnejšie drevo k páleniu dreveného uhlia

Pri výbere dreva musel uhliar dbať nielen na druh dreva, ale aj na jeho vek, kvalitu, obdobie zoťatia a vlhkosť. Každé drevo má schopnosť zuhoľnatieť, rozdiel je však vo výhrevnosti. Skúsenosti uhliarov ukázali, že najvýhrevnejšie je drevo zo stredne starých listnatých stromov a tiež ihličnaté drevo zo starších porastov. Skúsení majstri uhliari si vyberali zdravé, plavením alebo vymočením nepoškodené drevo. Z hľadiska veľkosti bolo drevo určené na pálenie uhlia veľmi rôznorodé, uprednostňovali sa však polená medzi 0,8 a 1,6 metra. Jeden uhliar mal pohodlne uniesť  3-4 polená.

 

Najvhodnejšia doba pálenia

Drevené uhlie sa pálilo od začiatku resp. polovice mája do konca augusta. Mimo tohto obdobia boli príliš dlhé noci a príliš vysoká vlhkosť zeme aj vzduchu.  Uhliarom sa nedarilo vyprodukovať kvalitné drevené uhlie ani v lete za prílišného sucha. Najhoršie bolo páliť drevo hneď po roztopené snehu. Pri pálení mokrého dreva na vlhkej pôde sa strácala až štvrtina hmotnosti páleného uhlia.

 

Na stavbu miliera bola najvhodnejšia lesná pôda, plocha na okraji lesa resp. čistinke s dobrým prístupom a v závetrí. Miliarsky pľac mal byť plošne rozsiahly, dobre prístupný a pokiaľ možno blízko vody. Najlepšie bolo využiť  miesta, kde stáli miliere už predtým, kde bolo možné ako podkladovú vrstvu pri stavbe miliera využiť zeminu premiešanú so zvyškami prachu uhlia a popola.

 

Výber najvhodnejšieho miesta na milier

Uhlie sa pálilo buď na starých pľacoch alebo na nových miestach v lesných revíroch. Miliere boli obyčajne široké okolo 11 metrov, uhliská kruhového priemeru museli mať v priemere približne 13 metrov. Pred vlastným pálením bolo potrebné plochu očistiť od trávy, kameňov, koreňov a upraviť tak, aby smerom od stredu k obvodu sa plocha v určitom sklone mierne zvažovala (približne 16-31 cm). Takto upravená plocha umožňovala, aby konce polien neležali na holej zemi a tiež aby sa lepšie prepaľovali.

 

Veľkosť miliera

 

Ako najvhodnejšie sa ukázalo budovať miliere vo veľkosti 30-45 metrov husto narovnaného dreva resp. miliera polovičnej veľkosti. Väčšie miliere dlhšie horeli, čím dochádzalo k znižovaniu konečnej výhrevnosti dreveného uhlia. Menšie miliere spotrebovali viac drobného dreva, produkovali väčšie množstvo tzv. stredného dreva, pri ich výstavbe sa spotrebovalo viac hliny a boli tiež náročnejšie na dohľad. Najvhodnejšie hromady na pálenie dreveného uhlia mávali okolo 30 metrov.

 

 

Stavba a formovanie miliera

      

Pri stavbe miliera veľmi záležalo na tom, či uhliar bude zapaľovať milier zospodku alebo zvrchu. Najčastejšie a najvýhodnejšie bolo zapaľovanie zvrchu. Pri stavbe miliera uhliar začínal od stredu, kde zapichol 4-5 metrov vysokú drevenú tyčku, v češtine tzv. král. Túto tyčku obviazal suchým raždím a chrastím. Následne okolo tyčky tesne vedľa seba postavil kôrou navrch menšie kusy naštiepaných polien. Medzery vyplnil kratšími kusmi dreva a v stavbe pokračoval smerom k obvodu kruhu hrubšími polenami tak aby hrubšie konce polien smerovali nahor. Zabezpečili sa tým lepšie zuhoľnatenie dreva.  Postupne po obvode prikladal menšie polená a po samotnom obvode ukladal najmenšie, tzv. paličkové drevo. Smerom navrch sa polená ukladali šikmo v troch radoch nad sebou. Po vyrovnaní spodnej vrstvy sa podobným spôsobom naukladala druhá vrstva a nakoniec vrch miliera, ktorý bol pologuľatý. Miliere boli približne 4 metre vysoké. Takto vystavané miliere boli  pripravené na prikrytie.

 

Pri metóde zapaľovania miliera zospodu sa na začiatku musela vystavať zapaľovacia trubka, ktorá smerovala od strany odkiaľ sa predpokladal najslabší vietor.

 

Prikrytie miliera

 

Milier sa prikrýval dvomi spôsobmi – na tzv. poschodie resp. maur. Na poschodie sa používal tenký drn, lístie, chvojina, ihličie, mach, vres, rákosie alebo slama. Maur pozostával z mastnej hliny alebo uhoľného prachu zmiešaného s pôdou. Ak sa milier obkladal drnom, začínal sa obkladať zospodu smerom k centrálnej drevenej tyčke. Tenké vrstvy drnu ležali cez seba ako tehly. Uhliar sa vždy snažil prikryť vrchnú časť miliera silnejšou vrstvou drnu než spodnú časť. Na hotové poschodie sa niekedy kládol maur, ktorý sa ešte navrch obložil drnom.

 

Zapaľovanie miliera

 

Uhliari zapaľovali miliere obyčajne ráno, aby ich mohli cez deň pozorovať. Pri zapaľovaní zvrchu uhliar urobil niekoľko radov otvorov vo vzdialenosti približne 30 cm. Otvor (prieduch) najvyššie umiestnený od vrcholu krála odsával vzduch.  Otvory siahali až do samotnej vrstvy dreva. Uhliar vniesol kúsok žeravého uhlia na vrch miliera a zapálil plápolajúci ohník. Ak sa hlavný oheň rozšíril smerom dovnútra aspoň do hĺbky 45 cm, uhliar prikryl vrchný prieduch veľkým drnom. Po zakrytí prieduchu sa zo všetkých dier začal postupne šíriť šedý dym a milier bol zapálený.

Keď sa milier zapaľoval zospodu, musel sa cez prieduch trieskou najprv roznietiť. Akonáhle sa oheň dostal do vrchnej časti, milier sa pomaly prikryl  maurom a od vrchu smerom nadol sa uhlie pálilo.

Milier sa zapaľoval dlhou tyčou, tzv. faguľou. Zapálená faguľa sa otvorom vytvoreným pri stavbe miliera prestrčila až k samému stredu hromady a tým sa celý proces pálenia dreveného uhlia začal.

 

Horenie miliera

 

Ak bol milier zvrchu poriadne zapálený, nechal sa 4-6 hodín uzavretý. Po uplynutí tejto doby sa pristúpilo k úprave vrcholu hromady Uhliar odstránil krycí drn, vyplnil vypálený priestor drobným drevom a otvor naspäť prikryl. Tento postup opakoval dovtedy, kým sa milier dokonale “nezľahol”. Milier zo začiatku doplňoval dvakrát za 24 hodín, neskôr len raz resp. vôbec. Najskôr potreboval na dopĺňanie len triesky, neskôr už nahrubo rozsekané tenšie kusy dreva a nakoniec aj stredne hrubé polená. Bola to veľmi nebezpečná práca. Z obidvoch strán hromady sa pristavili schodíky, jeden uhliar vyliezol po nich navrch hromady, druhý ho v prípade potreby istil, aby pri prípadnom pošmyknutí nespadol do hromady a nezhorel. Ak na niektorom mieste hromada prehorela a vyrazil plameň, diera sa musela lopatou znova zakryť maurom.

 

Pri samotnom pálení musel uhliar dávať pozor na farbu a vôňu dymu. Skúsený uhliar podľa nich vedel rozpoznať priebeh pálenia uhlia. Šedivé zafarbenie dymu po zapálení surového dreva sa postupne stávalo jasnejším a striedalo sa s modrou resp. nahnedlou modrou, ktorá signalizovala, že drevo sa už pretransformovalo na drevené uhlie. Akonáhle hromada prehorela až na dno, uhliar vyliezol navrch hromady a palicou ju opatrne (aby sa nepreboril) stĺkal dookola. Násadou lopaty tiež prešťuchával diery aby mohol z hromady unikať dym. Dobrý uhliar dokázal pri zhutňovaní povrchu udržať pôvodný tvar miliera, ktorý sa týmto procesom zmenšil na polovicu.

 

Takýto spôsob pálenia dreveného uhlia bol veľmi náročný – vyžadoval veľkú pozornosť a dôslednú kontrolu procesu horenia, čo nebolo jednoduché najmä v prípade silného vetra. Za suchého počasia bolo potrebné milier kropiť vodou a aj tú najmenšiu trhlinu bolo treba okamžite prekryť maurom aby oheň neprerazil steny miliera. Priemerná dĺžka pálenia bola okolo 9-12 dní. Pri pálení tvrdého dreva sa nevyhnutná doba ešte o niekoľko dní predĺžovala.

 

Chladenie miliera

 

Ak bol milier úplne prehĺbený, uhliar uzavrel všetky otvory, aby sa oheň zadusil. Vo väčšine prípadov uhliar po 24 hodinách pomiestne z miliera až na uhlie odhrabal maur a jeho najmenšie čiastočky znova nahádzal naspäť. Tieto čiastočky sa z časti postupne prepadali pomedzi uhlie do hlbších častí miliera a pomáhali uhasiť oheň.

 

Vyhrabávanie uhlia

 

Milier obyčajne chladol niekoľko dní, až potom mohol uhliar začať vyhrabávať uhlie. Uhliar najskôr  odhrabal tenké vrstvy mauru a postupne odoberal pomocou hrabiel s dlhými železnými zubami aj tenké vrstvy uhlia.  Po odhrabaní určitého množstva uhlia milier znova zahádzal maurom a tento proces opakoval niekoľkokrát aby z istotou vyhrabával len poriadne vychladnuté uhlie. Uhlie vyhrabával až večer, aby dobre videl na žeravé uhlie. Najväčšie kusy uhlia sa predávalo do hút, menšie uhlie odoberali hlavne kováči a zámočníci.

 

Ako sa spoznalo kvalitné uhlie

 

Dobre vypálené uhlie sa v ruke ľahko rozlomilo pričom ruku len minimálne začiernilo a po rozlomení sa silne lesklo. Pokiaľ sa ľahko rozlomilo, ale silne pri dotyku čiernilo, bolo buď dlho v ohni alebo sa k páleniu použilo nevhodné a nekvalitné drevo. Dobre upálený uhoľ musel pri dotyku zvoniť, nesmel byť silne rozpukaný a musel silne ťažiť.

 

Život uhliarov

 

Uhliari celý týždeň bývali v lese, domov chodili len v nedeľu. V mieste milierov si z tenších kmeňov stavali letné a zimné búdy. Kmene boli šikmo zapustené do zeme a na vrchu boli zviazané do kríža. Letné prístrešky boli prikryté kôrou. Steny zimných príbytkov boli obyčajne z malých trámov, medzery boli vyplnené machom. Uprostred príbytku bolo ohnisko z kameňov, kde v zimných mesiacoch tlelo drevené uhlie. Uhliari mali v príbytkoch kvôli myšiam často mačky. Jedlo a skromné zásoby potravín si nosili z domu. Denne si varili „uhliarske knedle” ktoré sa pripravovali z varených zemiakov a sparenej múky. Knedle boli mastené bravčovou masťou a ľanovým olejom.

 

Uhliari pracovali vo dvojiciach a väčšinou mali aj učňa. Pri sťahovaní z miesta na miesto ich už na novom mieste vždy čakalo nachystané drevo. Pri práci využívali sekery, uhliarske palice, lopaty, hrable a tiež dvoje schodíky, ktoré sa používali pri regulácii horenia miliera. 

 

Voľne spracované podľa knihy Poselství dřeva od Václava Šlíchala a Marie Otavovej (edícia Zlaté ruce zväzok 1), ktorú vydala spoločnosť GOLEMPRESS s.r.o. , Letohradwww.golempress.cz