Vývoj využívania lesov

Územie dnešného Slovenska ešte na začiatku minulého tisícročia predstavovalo veľký lesný komplex. Ako písal grécky historik Herodotos: „ Kraj na sever od Dunaja je pustý a plný včiel.“ Označovali ho ako Hercínsky prales. Ústup pralesa pod tlakom pastierov a roľníkov prebiehal niekoľko storočí. Tisícročia trvalo, kým vznikli osady, dediny a mestá. Lesy postupne ustupovali na strmé svahy, neschodné stráne hôr, na pôdy nevhodné na pastvu či poľnohospodárstvo teda na tzv. absolútne lesné pôdy. Lesy na jednej strane človeka živili a na druhej strane to bol zasa človek, ktorý existenciu lesa najviac ohrozoval.

 

  •  Obdobie pralesov – trvalo od najstarších čias po historickú kolonizáciu Slovenska na konci 10. storočia

V dobe kamennej, medenej, bronzovej pralesy zaberali prevažnú časť krajiny. Človek osídľoval len plochy nepokryté lesom. Prvý nápor na les na území Slovenska prišiel od Grékov a Rimanov v dobe železnej, kedy lesy na ich vtedajšom území boli spustošené a oni potrebovali drevo hlavne na stavbu lodí. Približne do 5. storočia sa tak vyrúbali dubové lesy v údolí Váhu po Trenčín, v údolí Nitry po Nitru, v údolí Hrona po okolie Sitna. V údolí Ipľa po Lučenec. Na plochách obnažených od lesa sa postupne zavádzalo poľné hospodárstvo.

 

Druhá polovica 1. tisícročia je obdobím veľkého sťahovania národov. Boli to výboje proti Rímskemu impériu, ktoré sa začalo rozpadať. Pôvodní obyvatelia Slovenska (Kvádi a Kotíni) sa postupne presťahovali do Panónie. Ich staré sídla „očistené“ od lesov začali obsadzovať od severu predkovia terajších Slovákov. Pred nájazdmi kočovných kmeňov sa však títo stiahli na miesta chránené prírodou, nastal úpadok kolonizačného ruchu, čo spôsobilo opätovné rozšírenie plochy porastenej lesmi. Drevo sa používalo ako palivo, pri výrobe keramických vecí a pri tavení kovov; ďalej pri stavbe a opevňovaní hradov, budovaní obydlí a výrobe domáceho náradia. Lesy neboli nadmieru ohrozované. Ich obrovská regeneračná sila dokázala nahradiť úbytok prirodzenou obnovou.

 

  •  Obdobie historickej kolonizácie Slovenska čiže ničenie pralesov – trvalo od 11.do 15. storočia

Lesy aj na začiatku tohto územia ako pôvodne boli spoločným majetkom. Začiatky „štátneho vlastníctva“ lesa spadajú do obdobia Veľkej Moravy ( rok 871) , kedy za o správu kráľovského majetku v rátaní lesov zodpovedali župani. V 13. a 14. storočí začali panovníci majetkami obdarúvať svojich verných cirkev a súkromné osoby. Obyvateľstvo využívalo les len pre svoje potreby ako stavebné, úžitkové, ohrevné a banské drevo. Ak osada ležala pri splavnej rieke s drevom sa aj obchodovalo. Lesy boli v tých časoch predovšetkým domovinou zveri divej a voľne sa pasúcim hospodárskym zvieratám. Zisky z takto využívaného lesa boli v porovnaní so ziskami z užívania pôdy vhodnej na orbu nepomerné. Preto jeho majitelia les odstraňovali a menili na role, lúky a pasienky. V 13. storočí sa stupňovala kolonizácia. Vznikali nové osady na miestach po úplnom alebo čiastočnom vyklčovaní lesa. V záujme bezpečnosti pred dobyvateľmi sa v druhej polovici 13. a prvej polovici 14. storočia vybudovala väčšina hradov na Slovensku. Na vybudovanie týchto, vykurovanie, vnútorné zariadenie ďalej stavbu majerov, domcov pre dediny poddaných ich vykurovanie a výrobu rôzneho náradia bolo potrebné veľa dreva. Obnovovali sa priemyselné odvetvia, najmä bane a hute, ktorých prevádzka bola zabezpečená výlučne drevom a dreveným uhlím. Takémuto rozmachu krajiny podľahlo temer milión hektárov lesnej pôdy.

 

  •  Obdobie stabilizácie lesov, počiatkov upraveného hospodárstva – trvalo od začiatku 16. do polovice 18. storočia

V tomto období mali na Slovensko vplyv turecké výboje. Prípravy na obranné boje proti nemu mali veľký vplyv na obnovu zanedbaných baní, hút, hámrov, zlievarní, ktoré sa zaradili do služieb bojového priemyslu. Emigranti pred Turkami z Balkánu – nazývaní valasi, ale aj panovníkmi presídlení odborníci z nemeckých centier mali veľký vplyv na hospodársky politický rozvoj slovenských krajov. Ich húfne osídľovanie území bolo pliagou lesov. Pod ich sekerami, valaškami a pílami padli najkrajšie lesy s najcennejšími drevinami. Vplyvom valašského remesla si majitelia lesov po prvýkrát uvedomili dôležitosť lesov, skutočnosť, že v čase priemyselného rozmachu krajiny je les jeho dôležitou súčasťou. Drevo potrebovali hlavne bane, hute a stavby rôznych budov a zariadení. Vývojom sa dospelo k tomu, že potrebu dreva pre banské podniky možno zabezpečiť len ak sa správa nad lesmi sústredí do rúk banských komôr. Kým boli bane v súkromných rukách ich majitelia sa usilovali čo najviac vyťažiť, lesy využiť pre drevo ale investovať čo najmenej. Tým, že bane a s nimi aj lesy prešli pod kráľovskú komoru, panovníci pre ich plnú ochranu začali vydávať príslušné nariadenia.

 

  •  Obdobie upraveného lesného hospodárstva – trvalo od 18. storočia do skončenia prvej svetovej vojny

Po skončení tureckej nadvlády malo územie Slovenska väčší počet obyvateľov ako Podunajská a Potiská oblasť Uhorska. Pretože na uhorských rovinách bolo veľa voľnej zeme vhodnej na hospodárenie začalo sa obyvateľstvo sťahovať tam. Na vybudovanie dedín a miest však bolo potrebné veľké množstvo pracovných síl ale aj dreva. Toto sa dodávalo po Váhu, Hrone, Ipli, Nitre, Hornáde. Najväčší rozmach bol zaznamenaný v časoch panovania Márie Terézie, kedy sa lesníctvo stalo zložkou hospodárstva, začal byť oň verejný záujem. Drevo bolo potrebné pre bane. Začala sa výroba drasla na priemyselné účely pre sklárstvo, mydliarstvo, farbiarstvo čo znamenalo ďalšie pustošenie lesov. Tieto pomery si vynútili potrebu regulácie vydávaním predpisov a inštrukcií. Hlavnou pohonnou silou po vode sa stala para. Nastal rýchly nárast potreby baliacich látok. Vtedy sa v Ružomberku rozvinul papierenský priemysel. Prejavujúci sa nedostatok dreva vyvolal vznik drevoobchodných podnikov. Nastal čulý obchod s drevom pre potreby stavebníctva, baní a hút, papierní a celulózok, fabrík na výrobu drasla, nábytku, zápaliek.

 

  •  Obdobie po 1. svetovej vojne – čiže novodobá história lesníctva

Nové politické a hospodárske pomery súvisiace so vznikom I. Československej republiky zvýšili záujem drevoobchodníkov a drevopriemyselníkov o ťažbu dreva. Lesy vo veľkých horských masívoch Slovenska lákali podnikateľov. Aby sa im však podnikanie vyplatilo potrebovali získať čo najviac dreva. Ťažilo sa na rozsiahlych plochách a ostávali po nich spustnuté pozemky. Aby sa tomu zabránilo začal štát upravovať obchod s drevom. V roku 1932 sa zriadila Československá ústredná predajňa dreva, akciová spoločnosť v Prahe, ktorá obstarávala predaj dreva a výrobkov Československých štátnych lesov a majetkov. Ťažba a doprava dreva sa vykonávala v zime prostredníctvom sezónnych robotníkov z poľnohospodárstva. Drevo sa sústreďovalo a odvážalo na vozoch a saniach. Budovali sa lesné cesty, železnice, lanovky, šmyky a drevosklady. Vojnové obdobie vyvolalo zvýšenú ťažbu a vývoz dreva do Nemecka, Čiech, Švajčiarska, Maďarska a Holandska.

 

Po 2. svetovej vojne sa pod vplyvom politických udalostí uskutočnili výrazné zmeny najmä vo vlastníckych vzťahoch. V ďalšom období boli temer všetky lesy vo vlastníctve štátu, alebo v užívaní štátnych lesníckych organizácií. Došlo k zmenám v technológiách. Ručné náradia vytlačili motorové píly, traktory. Povozníkov nahradili dopravné zariadenia. Stúpol ekonomický tlak na lesné hospodárstvo. Bol predpisovaný plán dodávok pre spotrebiteľov dreva, ktorý bol v rozpore s hospodárskym plánom, ktorý stanovil únosnú ťažbu. V 70. rokoch sa okrem produkčnej funkcie lesa začala vyzdvihovať aj všeužitočná čiže mimoprodukčná funkcia lesa.

 

Na základe politických rozhodnutí po roku 1990 sa prinavracali vlastnícke a užívacie práva pôvodným vlastníkom čiže fyzickým osobám, spoločenstvám, cirkvi, obciam., družstvám. Štát vlastní 42, 3 % lesov.​

​​