Tieto hospodársky veľmi významné zonálne lesy zaberajú rozsiahle plochy v
nižších pohoriach aj v predhoriach väčšiny vyšších pohorí (s výnimkou
najchladnejších oblastí na severe Slovenska) na rozličných minerálne bohatých
horninách. Ich optimum sa nachádza zhruba vo výškach 400 – 700 m, ich celkové
výškové rozšírenie je však ešte rozsiahlejšie.
Buk je na Slovensku kompetične najzdatnejšou drevinou. Okrem „kvetnatých
bučín“ je dominantný alebo spoludominantný aj vo všetkých príbuzných typoch lesa
a aspoň ako primiešaný sa vyskytuje na väčšine nášho územia. Existencia
ostatných drevín v 3. až 6. vegetačnom stupni prevažne závisí od toho, či sa
tieto svojimi schopnosťami alebo za pomoci nejakého prírodného faktora dokážu
ubrániť buku.
Porasty kvetnatých bučín sú floristicky pomerne jednotvárne. Buk nachádza na
týchto stanovištiach ideálne podmienky, v ktorých je schopný vytvárať husto
zapojené nezmiešané porasty, kde sa v mnohých prípadoch ťažko presadzujú nielen
ďalšie dreviny, ale dokonca aj byliny a kry.
V nižších polohách býva primiešaný hrab, ktorý sa však v prírodných porastoch
vyskytoval zrejme len ojedinele. Vplyvom obhospodarovania sa jeho zastúpenie
zvyšuje a na niektorých plochách dokáže po nevhodne načasovanej obnove aj úplne
prevládnuť a vytvoriť čisté hrabiny. Vo vyšších polohách býva primiešaná
jedľa, ktorá je schopná buku do istej miery konkurovať. Vzhľadom na citlivosť
jedle na hospodárske zásahy sa dá predpokladať, že jej pôvodné zastúpenie bolo v
prírodných kvetnatých bučinách vyššie ako dnes. Z ďalších drevín bývali
primiešané cenné listnáče a čerešňa, ich zastúpenie však bolo vo väčšine
porastov veľmi nízke.
Foto: Matej
Schwarz
Bylinná vrstva bučín je vo väčšine prípadov veľmi chudobná - rozsiahle plochy
sú tvorené tzv. nahými bučinami (Fagetum pauper). V týchto
porastoch pokrývajú bylinné druhy len niekoľko percent plochy, takže vzhľadu
fytocenóz dominuje bukový opad. Príčin tejto chudobnosti je viac, v nijakom
prípade nejde len o nedostatok svetla v zapojených bukových porastoch. K tejto
prvotnej príčine sa pripája aj nedostatok vody v husto prekorenenom pôdnom
zvršku (buk spotrebuje na suchších stanovištiach prakticky všetku dostupnú vodu)
a tendencia bukového opadu tvoriť hrubé zlepené vrstvy. Bohatšia bylinná vrstva
sa v bučinách vytvára na dvoch rozdielnych typoch stanovíšť: na vlhších pôdach
(bázy svahov, vyššie nadmorské výšky) a na relatívne suchých hrebeňoch, kde je
buk kompetične menej zdatný a tvorbe bohatšej bylinnej vrstvy napomáha
odvievanie opadu vetrom. Na takýchto miestach sa vytvárajú pomerne bohaté
charakteristické fytocenózy (tzv. Fagetum typicum) tvorené prevažne
tzv. bučinovými druhmi ako napr. Galium odoratum, Dentaria
bulbifera, Galeobdolon luteum, Asarum europaeum dostatok
pôdnej vlhkosti indikuje Oxalis acetosella spolu s papradinami. Vo
všetkých bučinách sa vyskytuje viacero druhov využívajúcich dostatok svetla a
vlahy na jar pred olistením buka. Tento tzv. jarný aspekt fytocenóz
vytvárajú druhy ako Isopyrum thalictroides, Scilla bifolia,
Pulmonaria sp. a p. Typické pre bučiny sú aj saprofytické a parazitické
druhy bez chlorofylu a teda aj bez nárokov na svetlo (Neottia nidus-avis,
Lathraea sqaumaria). Krovitá etáž býva v bučinách chudobná na druhy a
dosahuje len malú pokryvnosť.
Z pôd prevládajú kambizeme nazývané aj hnedé lesné pôdy, ktoré sa
vytvorili na rozmanitých minerálne stredne bohatých až bohatých horninách (žuly,
ruly, andezity a p.). Časť kambizemí sa vyznačuje vyšším obsahom skeletu,
čím porasty nadobúdajú ochranný charakter. V nižších polohách sa bučiny občas
vyskytnú aj na sprašiach (luvizeme), celkovo však možno povedať, že
takýmto ťažkým pôdam sa buk vyhýba. Na vlhkých lokalitách vykazujú pôdy známky
zglejenia, miestami sa tu vytvorili až pseudogleje.
Vo svetle posledného vývoja - masového odumierania smreka na nepôvodných
stanovištiach - sa obnova pôvodnejšieho drevinového zloženia porastov stáva
čoraz aktuálnejšou. Prevody smrečín sú tým ťažšie (a tým naliehavejšie), čím
viac generácií smreka sa už na stanovištiach vystriedalo. Smrečiny prvej
generácie sa často menia späť na bučiny aj prirodzenou obnovou.
Napriek rôznym, pokusom o „vylepšenie“, často veľmi nákladným, si bučiny v
mnohých oblastiach Slovenska dokázali zachovať svoj prirodzený charakter. Toto
bolo možné vďaka obrovskej vitalite a reprodukčnej schopnosti buka na týchto
stanovištiach. K rozsiahlejším premenám porastov na smrekové monokultúry
došlo najmä tam, kde „smreková mánia“ nastúpila najskôr a kde prírodné podmienky
boli pre buk predsa len menej priaznivé (najmä na severozápade Slovenska).
Cieľom týchto premien bolo zvýšenie ekonomickej zaujímavosti produkcie, smrek je
spravidla lepšie predajný než buk. Nechceným dôsledkom však bolo dopestovanie
pomerne nestabilných porastov ohrozených vetrom, snehom a ďalšími škodlivými
činiteľmi, často s nedostatočnou schopnosťou prirodzenej obnovy. Ak berieme do
úvahy aj tieto riziká, potom je ekonomická výhodnosť smrečín oproti bučinám
prinajmenšom sporná. Navyše je smrek drevinou vyšších polôh, takže jeho umelé
rozširovanie smerom nadol nie je v súlade s trendom posúvania vegetačných
stupňov nahor v dôsledku klimatických zmien. Preto, z pohľadu čo len trochu
ekologicky zameraného lesníka, už ďalšie premeny bučín na smrečiny nemajú
opodstatnenie.
Porasty cenných listnáčov na stanovištiach bučín vznikajú zväčša
chybne načasovanou obnovou. Cenné listnáče, ktoré v prirodzených porastoch
tvorili len bezvýznamnú prímes, často vedia počas svojho semenného roku
zareagovať na presvetlenie porastov oveľa rýchlejšie ako buk a ich rýchlo
rastúce semenáčiky pokryjú značnú plochu. Keďže tieto porasty produkujú
dostatočne cenné sortimenty a sú aj stabilné, nie je potrebné predčasne
likvidovať. Jediným dôvodom pre ich postupnú rekonštrukciu je obnova pôvodnej
biodiverzity – aj z tohto hľadiska je však v rámci širšej oblasti určitý podiel
cenných listnáčov prospešný.