Tieto zonálne lesy zaberajú spravidla menšie plochy v nižších pohoriach resp.
v predhoriach väčšiny vyšších pohorí. Ich výskyt je viazaný buď minerálne
chudobnejšie horniny alebo na vypuklé reliéfne tvary, na ktorých dochádza k
stratám živín bočným odtokom podzemnej vody. Väčšina pôd v týchto nadmorských
výškach je však spravidla dostatočne bohatá pre rozvoj kvetnatých bučín.
Kyslomilné bučiny sa v rôznych častiach Slovenska vyskytujú v rôznych
nadmorských výškach. Spravidla ich nachádzame vo 4. vegetačnom stupni (cca 500 –
800 m n. m.), vyššie už na ne nadväzujú porasty s vysokým zastúpením jedle alebo
smreka. V oblastiach mimo prirodzeného areálu týchto ihličnatých drevín
(východné Slovensko, Vtáčnik a p.) však nezmiešané kyslomilné bučiny vystupujú
aj podstatne vyššie.
Kyslomilné bučiny sú floristicky jednotvárne. Buk tu síce nenachádza až
natoľko priaznivé podmienky ako na živných podkladoch, napriek tomu však aj tu
nájdeme často len čisté bučiny, v ktorých sa vyskytuje len málo ďalších druhov
rastlín. Kyslé pôdy do istej miery zvýhodňujú dub alebo jedľu, preto tu tieto
dreviny často nachádzame aj mimo ich „domovských“ vegetačných stupňov, miestami
dokonca spoločne. Vzhľadom na nedostatok zachovalých porastov je však ťažké
odhadnúť aké zastúpenie dosahovali tieto dreviny v prírodných lesoch. V nižších
polohách je tu zrejme pôvodný aj hrab, ktorého zastúpenie pravdepodobne nebolo v
pôvodných porastoch vysoké. Z ďalších drevín bývali ojedinele primiešané cenné
listnáče a čerešňa.
Bylinná vrstva bučín je často veľmi chudobná – nachádzame tu chudobnejšiu
variantu tzv. nahých bučín (Fagetum pauper). V týchto porastoch
pokrýva bylinné poschodie (tvorené najmä Luzula luzuloides) len niekoľko
percent plochy, takže vzhľadu fytocenóz dominuje bukový opad. Príčiny tejto
chudobnosti sú popísané v kapitole kvetnaté bučiny. Podrast ostatných typov
kyslomilných bučín sa mení podľa kyslosti a chudobnosti pôd, vždy v ňom však
dominujú acidofilné druhy. V najpriaznivejších typoch dominuje opäť
Luzula luzuloides, v kyslejších čučoriedka Vaccinium myrtillus a
Avenella flexuosa, v najextrémnejších sú časté machy (napr.
Leucobryum glaucum).
Z pôd prevládajú kambizeme (hnedé lesné pôdy) nenasýtené, vyskytujú sa
aj podzoly. Vždy musí ísť o pôdy sorpčne nenasýtené. Časť pôd sa
vyznačuje vyšším obsahom skeletu, pričom porasty nadobúdajú ochranný charakter.
Humifikácia je menej priaznivá, dochádza k hromadeniu nadložného humusu.
Stanovištia kyslomilných bučín sú relatívne vhodné pre pestovanie
(nepôvodného) smreka a preto boli zasiahnuté „smrekovou mániou“ ešte viac ako
stanovištia kvetnatých bučín. Takto bola časť pôvodných bučín premenená na
smrekové monokultúry. Hoci smrek je tu odolnejší ako v kvetnatých
bučinách, a často je schopný aj prirodzenej obnovy, predsa je možné proti jeho
zavádzaniu do týchto porastov mať určité výhrady. Pokiaľ neberieme do úvahy
hľadisko ochrany pôvodnej biodiverzity, najvážnejšou výhradou je, že smrek je
drevinou vyšších polôh, takže jeho umelé rozširovanie smerom nadol nie je v
súlade s trendom posúvania vegetačných stupňov v dôsledku klimatických zmien.
Preto ďalšie premeny bučín na smrečiny dnes už nemajú opodstatnenie.
Kyslomilné bučiny podliehali pokusom o premenu na smrekové monokultúry ľahšie
než živnejšie typy bučín. V niektorých oblastiach, napr. na severozápade
Slovenska, takto tento typ lesov takmer úplne vymizol, hoci jeho stanovištia
ostali viac-menej zachované. Názory, že smrek je schopný spôsobiť podzolizáciu
pôd v priebehu niekoľkých desaťročí sú už dávno prekonané. Pravdou však zostáva,
že smrek postupne mení mykoríznu flóru, vďaka čomu sa obnova buka stáva
čoraz ťažšou, po viacerých generáciách smrečín veľmi náročnou.
Obhospodarovanie kyslých bučín sa takmer v ničom nelíši od obhospodarovanie
kvetnatých bučín. Asi jedinou významnejšou odlišnosťou sú ťažšie premeny
smrekových monokultúr na porasty s vhodnejším drevinovým zložením a obtiažnejšia
prirodzená obnova buka.