Kosodrevina tvorí cca 300 výškových metrov široké pásmo nad hranicou lesa
tvorenou vysokohorskými smrečinami. V prípade zachovalých spoločenstiev je
prechod lesa do kosodreviny pozvoľný – vďaka strmosti svahov v týchto výškach sa
však toto udeje na relatívne malej vzdialenosti. Prirodzená hranica lesa sa na
Slovensku nachádza vo výške približne 1500 m n. m. Túto výšku presahuje len
niekoľko slovenských pohorí: Tatry, Nízke Tatry, Malá a Veľká Fatra. V ďalších
pohoriach zasahujú do pásma kosodreviny len jednotlivé vrchy (Babia Hora,
Pilsko, Veľký Choč) alebo reliktné lokality v nižších polohách (napr. na
Muránskej planine). Nižšie položené prirodzené lokality nachádzame aj vo
vysokých pohoriach s vyvinutým kosodrevinovým stupňom, kosodrevina tu zbieha do
nižších polôh lavínovými dráhami alebo sa vyskytuje v mrazových polohách.
Tieto porasty už vlastne nie sú lesmi. Sú tvorené prevažne borovicou horskou
kosodrevinovou Pinus mugo ssp. pumilio, ktorá zďaleka nedosahuje výšku 5 m,
ktorou FAO definuje les. Kosodrevina je teda vlastne krovitým spoločenstvom.
Slovenská tradícia ju však odjakživa považuje za ochranný les patriaci do
lesného pôdneho fondu, vďaka čomu sa jej spoločenstvá aj relatívne dobre
zachovali. Preto ju uvádzame aj v tejto publikácii.
Typické porasty kosodreviny sú floristicky veľmi jednotvárne. Drevinovú
zložku tvorí borovica horská s minimálnou prímesou iných drevín, napr. smreka,
smrekovca a limby (v Tatrách), jarabiny vtáčej, jarabiny mišpuľky, mukyne, brezy
karpatskej, borievky nízkej, ríbezle alpínskej a p. (výnimočne dokonca buka a
jedle). V nižšej polovici kosodrevinového pásma sa miestami vyskytuje hojnejšia
prímes zakrpateného smreka. Porasty s hojnejšou prímesou limby zaraďujeme do
smrekovcovo-limbových porastov. Podrast zapojenej kosodreviny je spravidla veľmi
chudobný – v malej pokryvnosti sa v ňom vyskytujú najbežnejšie acidifilné druhy
ako Vaccinium myrtillus a Avenella flexuosa, Dryopteris dilatata a
machy rodov Dicranum a Polytrichum. Biodiverzitu kosodrevinového
pásma „zachraňujú“ len medzery a čistinky v porastoch s vegetáciou alpínskych
lúk, skál a sutín. /plne odlišná situácia je vo vzácnejších typoch kosodreviny.
Na vápencoch sa v podraste vyskytuje množstvo kalcifytov a alpínskych druhov
(napr. Soldanella carpatica, Anemone narcissiflora), veľmi bohatý a pekný
podrast má aj Ríbezľová kosodrevina v okolí pramenísk a potokov (popri vysokých
subalpínskych bylinách ako Adenostyles alliariae, Cicerbita alpina a
Doronicum austriacum sú tu typické napr. Aconitum firmum, Delphinum
elatum a mnoho ďalších).

Kosodrevina tvorí
súvislé pásmo nad hor. hranicou lesa,
lavínovými žľabmi však zbieha až na dná
dolín
Foto: Matej Schwarz
Podklad tvoria rôzne horniny kryštalinika (žuly, ruly, granodiority, svory a
p.) alebo karbonátové horniny (vápence a dolomity), miestami kremence, na Babej
hore a Pilsku aj flyš. Na nich sa vplyvom vysokých zrážok vytvorili humusové
alebo železité podzoly, na najbohatších podkladoch sa zachovali aj
kambizeme, veľmi časté sú aj rankre (prevažne podzolované). Na
karbonátových horninách sú typické organozemné rendziny s tzv. tanglovým
humusom, ktorý umožňuje koexistenciu acidifilných a kalcifytných druhov. Na
sutinách sa kosodrevina vyskytuje aj na surových pôdach, litozemiach
silikátových aj karbonátových.
Stanovištia kosodreviny ostali na časti výmery nedotknuté v dostupnejšom
teréne však boli premenené na pasienky. Zalesnenie inou drevinou tu
takmer neprichádza do úvahy, ojedinele sa použila nepôvodná jelša zelená.
Pomerne časté sú umelo založené porasty kosodreviny, ku ktorým sa ochrana
prírody stavia do istej miery odmietavo. Je pravda, že tieto sa pomerne často
vyskytujú aj na stanovištiach pôvodných smrečín alebo dokonca bučín, buď ako
dôsledok zalesňovania lavínových svahov alebo ako dôsledok prirodzenej expanzie
kosodreviny na uvoľnené stanovištia. Treba však povedať, že v biodiverzite a
štruktúre pôvodných a umelo založených porastov často nenájdeme rozdiely.
Súčasné lesné hospodárstvo nevenuje kosodrevine takmer žiadnu pozornosť –
kosodrevina si nevyžaduje žiadnu výchovu, neťaží sa a nevyžaduje si žiadne
špeciálne postupy. Jedinou výnimkou je občasné zakladanie nových porastov
kosodreviny v snahe obmedziť vznik lavín alebo eróziu pôdy. Pri takomto
zakladaní by sa nemalo postupovať príliš šablónovito, aby takto zbytočne
nedochádzalo k premene druhovo bohatých lúčnych spoločenstiev na monotónne
porasty kosodreviny. Ak je takéto porasty nevyhnutné zakladať, malo by sa
pamätať na dostatok medzier a lúčok na zachovanie lúčnych druhov. Šachovnicovité
usporiadanie skupín kosodreviny, o ktorom sa verí, že chráni pred lavínami
lepšie ako zapojené porasty, je z hľadiska ochrany biodiverzity vyhovujúce.
Vzhľadom na pomalý rast kosodreviny nie je udržiavanie medzier v porastoch
kosodreviny príliš náročné, pri nulovom výnose z kosodreviny však môže aj tak
byť problémom nájsť naň prostriedky.
Kosodrevina nad hranicou lesa je do istej miery ohrozená kyslými zrážkami a
na niektorých plochách aj turistickým ruchom (poškodzovanie lyžiarmi, prenos
hubových patogénov turistami a p.). Preto by malo byť našou povinnosťou aspoň
monitorovať stav týchto porastov a včas prijímať opatrenia na nápravu.