Hoci sú rašeliniskové lesy na Slovensku veľmi vzácne, ide o pomerne pestrú
skupinu stanovíšť a najmä spoločenstiev. Ich spoločným znakom je, že
prinajmenšom pôdny zvršok je tvorený vrstvou oligotrofnej rašeliny hrubou od cca
30 cm do niekoľko metrov.
Katalóg biotopov Slovenska delí rašelinné lesy jednotiek podľa prevládajúcej
dreviny na viacero. Domnievame sa, že tieto dreviny vo väčšine prípadov tvoria
spoločnú mozaiku závislú na mikroreliéfe rašeliniska alebo dokonca na drevinovom
zložení okolitých porastov. Preto ich tu uvádzame spoločne.
Pravé rašeliniská (vrchoviská a ďalšie oligotrofné rašeliniská) sa
vytvárajú v chladnej a vlhkej klíme, na území Slovenska vždy len v terénnych
priehlbinách. Miestami sú preto len pozostatkom s chladnejších a vlhších období.
Aktívne rašeliniská neustále „rastú“, ich povrch sa dvíha ukladaním ďalších a
ďalších vrstiev odumretých machov (najmä rašelinníkov rodu Sphagnum).
Aktívne rašeliniská sú nelesnými biotopmi, ich zalesnenie je už znakom ich
degradácie. Po vyzdvihnutí nad určitú úroveň (závisí od množstva zrážok)
začnú horné vrstvy rašeliny mierne presychať, čo umožní ich postupné zarastanie
drevinami a vedie k postupnému zániku rašeliniska. Pionierskymi drevinami na
takýchto rašeliniskách sú borovica lesná, kosodrevina a breza plstnatá (menej
často aj b. previsnutá) a krušina, na najsuchších miestach sa postupne objavuje
aj smrek. Rašelinná smrečina je vlastne poslednou fázou vývinu rašeliniska a
svojou evapotranspiráciou urýchľuje jeho vysúšanie. Na mnohých miestach bol
tento vývoj umelo urýchlený odvodňovacími zásahmi.

Kosodrevina
na zrašelinenom pliesku je reliktom z doby,
keď sa kosodrevinový stupeň
nachádzal v týchto výškach
Foto: Matej Schwarz
Vrstva rašeliny sa niekedy vytvára aj na zamokrených pôdach, pokiaľ
táto vrstva dosiahne určitú hrúbku (podľa pedologickej literatúry cca 30 cm),
stanovište sa už veľmi podobá na pravé rašeliniská. Tieto stanovištia tvoria
plynulý prechod k podmáčaným smrekovým lesom, ktorých niektoré typy takisto majú
podrast tvorený prevažne rašelinníkmi. Takéto stanovištia nachádzame prevažne na
miernych reliéfoch, hoci v oblastiach bohatých na zrážky však rašelina vzniká aj
na svahoch. Na takejto rašeline prevažne nachádzame jedľovo-smrekové porasty,
občas s prímesou briez, borovice, vŕb alebo osiky.
Základom fytocenóz sú vo väčšine typov rašelinníky Sphagnum, ktoré
súčasne „budujú“ aj pôdu. Na preschnutejších rašeliniskách postupne zažínajú
dominovať ďalšie druhy machov, napr. Pleurozium schreberi,
Polytrichum sp. a ďalšie. V nezapojených porastoch sú spravidla ešte
stále hojné typické druhy rašelinísk, napr. trpasličie kríčky
Oxycoccus quadripetalus, Empetrum nigrum, Andromeda polifolia,
Vaccinium uliginosum a Ledum palustre, či Eriophorum vaginatum
alebo Carex canescens. Na menej zamokrených miestach sa vyskytujú
acidifilné druhy ako Vaccinium myrtillus, V. vitis-idaea a
Calluna vulgaris. Na menej hrubých rašelinných príkrovoch sa vyskytujú aj
Equisetum sylvaticum, Lycopodium annotinum, Trientalis europaea a p.
Pôdu vždy tvoria vrchovištné rašeliny (organozeme) alebo ich prechody
ku glejovým pôdam, napr. glejové rašeliny. Menej zrašelinené typy ako
rašelinné gleje či podzoly predstavujú už prechod k podmáčaným smrečinám a
jedľovým smrečinám. Horninový podklad nemá na fytocenózu priamy vplyv, niekedy
je však významná jeho nepriepustnosť.
Lesy na rašeliniskách nemajú na Slovensku hospodársky význam. Napriek tomu,
že sú považované za veľmi cenný biotop, ich ochrana je na mnohých miestach v
rozpore s ochranou ďalšieho cenného biotopu – rašelinísk. Ochranári
spravidla nenamietajú proti prirodzenej sukcesii drevín na rašeliniskách, hoci v
prípade niektorých najcennejších lokalít sa vykonáva odstraňovanie náletových
drevín. Rašeliniská je však často možné zalesniť aj umelo (pomocou vyvýšenej
sadby), čím sa urýchli ich vývoj resp. degradácia, a takýto postup je už vždy
považovaný za nevhodný. Naopak, zamokrenie a následné rašelinenie plôch, ktoré
niekedy hrozí na kalamitiskách, možno prinajmenšom na menších výmerách hodnotiť
pozitívne.