Vápencové bučiny často majú charakter "nahých bučín"
Foto: Matej Schwarz

V slovenských Karpatoch sa nachádzajú rozsiahle plochy vápencov, dolomitov a ďalších karbonátových hornín. Na týchto horninách sa v nižších a stredných horských polohách taktiež nachádzajú zonálne, viac-menej nezmiešané bučiny podobné kvetnatým bučinám. Siahajú o čosi vyššie a v niektorých oblastiach aj nižšie ako bučiny na kryštalických horninách. Vápenec totiž buku ako podklad značne vyhovuje, zatiaľ čo jedľa, smrek alebo dub uprednostňujú skôr kyslejšie substráty. Z tohto pohľadu by bolo možné vápencové bučiny považovať za „mierne azonálne“.

Od „normálnych“ kvetnatých bučín sa tieto porasty odlišujú svojim podložím. Pôdy na karbonátových horninách sa vyznačujú veľmi premenlivou hĺbkou (na niekoľkých metroch sa môže hĺbka zmeniť z 1 metra na 15 cm), čo napomáha vytvoreniu pestrejšej mozaiky spoločenstiev, než je tomu na iných podložiach. Zatiaľčo na hlbokých pôdach (bázy svahov, úžľabiny a p.) vznikajú zapojené bučiny, na plytkých pôdach (hrebienky, terénne zlomy) buk spravidla nie je schopný vytvoriť zapojené porasty, čo vytvára podmienky pre existenciu ďalších druhov drevín aj ostatných rastlín. Táto pestrosť pôdneho prostredia má dopad aj na podiel ochranných lesov – medzi vápencovými bučinami je ochranných lesov podstatne viac než medzi bučinami kvetnatými, a aj stanovištia hospodárskeho charakteru sú tu zraniteľnejšie.

Pôdy vápencových bučín sú vlastne celým vývojovým radom rendzín od ich počiatočných štádií až po takmer celkom odvápnené rendziny vylúhované alebo kambizemné (hnedé). V oblastiach, v ktorých dochádzalo k silnému ukladaniu spraší alebo v oblastiach s častým striedaním vápencových hornín s inými horninami zas nachádzame rôzne typy pararendzín. Hlavným znakom týchto pôd je obsah uhličitanu vápenatého v jemnozemi alebo obsah vápencového alebo dolomitového skeletu, ktoré umožňujú existenciu kalcifytných druhov. V najpriaznivejších typoch vápencových bučín nachádzame aj kambizeme rendzinové vyznačujúce sa hrubým odvápneným, zväčša ílovitým hnedým horizontom. Karbonáty sa u týchto pôd nachádzajú až v spodine, takže stanovištia na nich sú už na rozhraní medzi „normálnymi“ kvetnatými bučinami a vápencovými bučinami. Zaradenie takýchto spoločenstiev do správnej mapovacej jednotky je trochu subjektívne a vyžaduje si určitú skúsenosť.

Vo vápencových pohoriach sa často stretávame aj so sutinami na bázach skalných stien, brál alebo strmých svahov. Na nich sa vytvárajú síce silno skeletnaté, avšak hlboké a vlhké sutinové rendziny, ktorých vlastnosti sú bližšie pôdam sutinových lesov, než vápencovým bučinám. Preto takéto spoločenstvá radíme medzi Sutinové porasty cenných listnáčov.

Karbonátové podložia sú veľmi špecifické aj z hľadiska minerálneho zloženia, vďaka čomu sa vyznačujú bohatým a pestrým bylinným podrastom s množstvom kalcifytov a na bázy náročných druhov. Hoci aj časť vápencových bučín tvoria „nahé bučiny“ (Fagetum pauper), vďaka spomenutým vlastnostiam pôd spravidla takéto porasty nezaberajú väčšie súvislé rozlohy. Mimoriadne veľkou diverzitou bylinného podrastu sa vyznačujú najmä prechodné typy k reliktným borinám. V nižších polohách býva primiešaný hrab, ktorý sa však v prírodných porastoch vyskytoval zrejme len ojedinele. Vo vyšších polohách býva primiešaná jedľa, v najnižších zas dub zimný, prípadne aj dub plstnatý. Z ďalších drevín bývali primiešané cenné listnáče a čerešňa, ich prirodzené zastúpenie však bolo vo väčšine porastov pravdepodobne veľmi nízke. V extrémnejších typoch porastov, ktoré už predstavujú prechod k vápencovým borinám sa vyskytovala aj prirodzená prímes borovice resp. smrekovca spolu s mukyňou, brekyňou. Krovitá etáž býva hojnejšia len v nezapojených porastoch, tvorí ju najmä drieň Cornus mas, zemolez Lonicera sp. a kalina siripútka Viburnum lantana. 

V závislosti od hĺbky a skeletnatosti pôdy máva bylinná vrstva vápencových bučín rôzny charakter. Na najhlbších, menej skeletnatých a najviac odvápnených pôdach je spravidla tvorený bučinovými druhmi (napr. Galium odoratum, Dentaria bulbifera, Galeobdolon luteum) s rôznou prímesou kalcifytov ako napr. rôzne vstavačovité (napr. rod Cephalanthera, črievičník papučkový Cypripedium calceolus, kruštíky rodu Epipactis a p.), miestami nájdeme endemický cyklámen fatranský (Cyclamen fatrense) alebo prilbice (rod. Aconitum). Podiel kalcifytov a pestrosť podrastu s klesajúcou hĺbkou pôd stúpa a podrast postupne nadobúda trávovitý ráz s dominantnými druhmi ako Carex alba, Calamagrostis varia alebo Sesleria albicans.

Aj stanovištia vápencových bučín boli, rovnako ako u kvetnatých bučín, do istej miery postihnuté „smrekovou mániou“. Vďaka tomu, že smreku vápencové stanovištia príliš nevyhovujú, zatiaľčo buk je tu naopak veľmi vitálny, pokusy o premenu vápencových bučín neboli vždy úspešné. Výhrady k existencii smrekových monokultúr sú podobné ako na iných stanovištiach nižších a stredných horských polôh: nižšia stabilita, väčšia ohrozenosť a zlá prirodzená obnova smreka. Vďaka presychavosti pôd na vápencových podložiach sa tu dá očakávať zvlášť ťažký dopad klimatických zmien na smrek, ktorý tu už beztak rastie v suchších podmienkach, než vo svojom prirodzenom areáli. Časť stanovíšť vápencových bučín bola v minulosti premenená na pasienky alebo lúky a po ich čiastočnej degradácii znovu zalesnená. Na zalesnenie bola často využitá borovica, ktorá dobre znášala pomerne extrémne podmienky týchto stanovíšť. Takto miestami vznikli rozsiahle boriny. Ich opodstatnenosť a prirodzenosť je rôzna:

1. na silno degradovaných pôdach je borovica naozaj asi jedinou drevinou schopnou tu prežiť suché letá – takéto plochy je možné považovať za „sekundárne vápencové boriny“ a teda za relatívne prirodzené porasty zodpovedajúce stanovišťu; z hľadiska ochrany biodiverzity je niekedy otázne, či tieto plochy bolo treba za každú cenu zalesňovať
2. na menej degradovaných pôdach (ani na pôdach, ktorý stav sa zlepšil vďaka melioračnému pôsobeniu borovice) nemožno borovicu považovať za pôvodnú drevinu a treba podporovať jej postupné „podrastanie“ bukom, prípadne ďalšími vhodnými drevinami. Borovica tu môže poslúžiť ako vhodná prípravná drevina, vzhľadom na časté problémy s jej stabilitou by sa však nemala predržiavať zbytočne dlho a boriny by sa tu nemali považovať za cieľový, trvalo udržateľný stav.

Obhospodarovanie vápencových bučín je podobné obhospodarovaniu ostatných bukových lesov, hlavným špecifikom je požiadavka väčšej šetrnosti zásahov resp. väčšej opatrnosti pri ich plánovaní. Toto vyplýva z relatívnej plytkosti pôd na vápencoch a z ich často až nečakane premenlivej hĺbky. Na Slovensku poznáme viacero príkladov, keď po vyťažení porastu na zdanlivo bezskeletnatej a hlbokej pôde sa zistilo, že prinajmenšom časti porastu sú veľmi náchylné na eróziu a len ťažko znovu zalesniteľné. Lepším indikátorom takýchto pôd ako povrchová kamenitosť je trávovitý vzhľad podrastu (najmä ak je tvorený druhmi Sesleria albicans alebo Calamagrostis varia).