
Vápencové bučiny často majú
charakter "nahých bučín"
Foto: Matej Schwarz
V slovenských Karpatoch sa nachádzajú rozsiahle plochy vápencov, dolomitov a
ďalších karbonátových hornín. Na týchto horninách sa v nižších a stredných
horských polohách taktiež nachádzajú zonálne, viac-menej nezmiešané
bučiny podobné kvetnatým bučinám. Siahajú o čosi vyššie a v niektorých
oblastiach aj nižšie ako bučiny na kryštalických horninách. Vápenec totiž buku
ako podklad značne vyhovuje, zatiaľ čo jedľa, smrek alebo dub uprednostňujú skôr
kyslejšie substráty. Z tohto pohľadu by bolo možné vápencové bučiny považovať za
„mierne azonálne“.
Od „normálnych“ kvetnatých bučín sa tieto porasty odlišujú svojim podložím.
Pôdy na karbonátových horninách sa vyznačujú veľmi premenlivou hĺbkou (na
niekoľkých metroch sa môže hĺbka zmeniť z 1 metra na 15 cm), čo napomáha
vytvoreniu pestrejšej mozaiky spoločenstiev, než je tomu na iných podložiach.
Zatiaľčo na hlbokých pôdach (bázy svahov, úžľabiny a p.) vznikajú zapojené
bučiny, na plytkých pôdach (hrebienky, terénne zlomy) buk spravidla nie je
schopný vytvoriť zapojené porasty, čo vytvára podmienky pre existenciu ďalších
druhov drevín aj ostatných rastlín. Táto pestrosť pôdneho prostredia má dopad aj
na podiel ochranných lesov – medzi vápencovými bučinami je ochranných lesov
podstatne viac než medzi bučinami kvetnatými, a aj stanovištia hospodárskeho
charakteru sú tu zraniteľnejšie.
Pôdy vápencových bučín sú vlastne celým vývojovým radom rendzín od ich
počiatočných štádií až po takmer celkom odvápnené rendziny vylúhované alebo
kambizemné (hnedé). V oblastiach, v ktorých dochádzalo k silnému ukladaniu
spraší alebo v oblastiach s častým striedaním vápencových hornín s inými
horninami zas nachádzame rôzne typy pararendzín. Hlavným znakom týchto
pôd je obsah uhličitanu vápenatého v jemnozemi alebo obsah vápencového alebo
dolomitového skeletu, ktoré umožňujú existenciu kalcifytných druhov. V
najpriaznivejších typoch vápencových bučín nachádzame aj kambizeme
rendzinové vyznačujúce sa hrubým odvápneným, zväčša ílovitým hnedým horizontom.
Karbonáty sa u týchto pôd nachádzajú až v spodine, takže stanovištia na nich sú
už na rozhraní medzi „normálnymi“ kvetnatými bučinami a vápencovými bučinami.
Zaradenie takýchto spoločenstiev do správnej mapovacej jednotky je trochu
subjektívne a vyžaduje si určitú skúsenosť.
Vo vápencových pohoriach sa často stretávame aj so sutinami na bázach
skalných stien, brál alebo strmých svahov. Na nich sa vytvárajú síce silno
skeletnaté, avšak hlboké a vlhké sutinové rendziny, ktorých vlastnosti sú
bližšie pôdam sutinových lesov, než vápencovým bučinám. Preto takéto
spoločenstvá radíme medzi Sutinové porasty cenných listnáčov.
Karbonátové podložia sú veľmi špecifické aj z hľadiska minerálneho zloženia,
vďaka čomu sa vyznačujú bohatým a pestrým bylinným podrastom s množstvom
kalcifytov a na bázy náročných druhov. Hoci aj časť vápencových bučín tvoria
„nahé bučiny“ (Fagetum pauper), vďaka spomenutým vlastnostiam pôd
spravidla takéto porasty nezaberajú väčšie súvislé rozlohy. Mimoriadne veľkou
diverzitou bylinného podrastu sa vyznačujú najmä prechodné typy k reliktným
borinám. V nižších polohách býva primiešaný hrab, ktorý sa však v prírodných
porastoch vyskytoval zrejme len ojedinele. Vo vyšších polohách býva primiešaná
jedľa, v najnižších zas dub zimný, prípadne aj dub plstnatý. Z ďalších drevín
bývali primiešané cenné listnáče a čerešňa, ich prirodzené zastúpenie však bolo
vo väčšine porastov pravdepodobne veľmi nízke. V extrémnejších typoch porastov,
ktoré už predstavujú prechod k vápencovým borinám sa vyskytovala aj prirodzená
prímes borovice resp. smrekovca spolu s mukyňou, brekyňou. Krovitá etáž býva
hojnejšia len v nezapojených porastoch, tvorí ju najmä drieň Cornus mas,
zemolez Lonicera sp. a kalina siripútka Viburnum lantana.
V závislosti od hĺbky a skeletnatosti pôdy máva bylinná vrstva vápencových
bučín rôzny charakter. Na najhlbších, menej skeletnatých a najviac odvápnených
pôdach je spravidla tvorený bučinovými druhmi (napr. Galium odoratum,
Dentaria bulbifera, Galeobdolon luteum) s rôznou prímesou kalcifytov
ako napr. rôzne vstavačovité (napr. rod Cephalanthera, črievičník
papučkový Cypripedium calceolus, kruštíky rodu Epipactis a p.),
miestami nájdeme endemický cyklámen fatranský (Cyclamen fatrense) alebo
prilbice (rod. Aconitum). Podiel kalcifytov a pestrosť podrastu s
klesajúcou hĺbkou pôd stúpa a podrast postupne nadobúda trávovitý ráz s
dominantnými druhmi ako Carex alba, Calamagrostis varia alebo Sesleria
albicans.
Aj stanovištia vápencových bučín boli, rovnako ako u kvetnatých bučín, do
istej miery postihnuté „smrekovou mániou“. Vďaka tomu, že smreku vápencové
stanovištia príliš nevyhovujú, zatiaľčo buk je tu naopak veľmi vitálny, pokusy o
premenu vápencových bučín neboli vždy úspešné. Výhrady k existencii
smrekových monokultúr sú podobné ako na iných stanovištiach nižších a
stredných horských polôh: nižšia stabilita, väčšia ohrozenosť a zlá prirodzená
obnova smreka. Vďaka presychavosti pôd na vápencových podložiach sa tu dá
očakávať zvlášť ťažký dopad klimatických zmien na smrek, ktorý tu už beztak
rastie v suchších podmienkach, než vo svojom prirodzenom areáli. Časť stanovíšť
vápencových bučín bola v minulosti premenená na pasienky alebo lúky a po ich
čiastočnej degradácii znovu zalesnená. Na zalesnenie bola často využitá
borovica, ktorá dobre znášala pomerne extrémne podmienky týchto stanovíšť. Takto
miestami vznikli rozsiahle boriny. Ich opodstatnenosť a prirodzenosť je
rôzna:
-
na silno degradovaných pôdach je borovica naozaj asi jedinou drevinou
schopnou tu prežiť suché letá – takéto plochy je možné považovať za „sekundárne
vápencové boriny“ a teda za relatívne prirodzené porasty zodpovedajúce
stanovišťu; z hľadiska ochrany biodiverzity je niekedy otázne, či tieto plochy
bolo treba za každú cenu zalesňovať
-
na menej degradovaných pôdach (ani na pôdach, ktorý stav sa zlepšil vďaka
melioračnému pôsobeniu borovice) nemožno borovicu považovať za pôvodnú drevinu a
treba podporovať jej postupné „podrastanie“ bukom, prípadne ďalšími vhodnými
drevinami. Borovica tu môže poslúžiť ako vhodná prípravná drevina,
vzhľadom na časté problémy s jej stabilitou by sa však nemala predržiavať
zbytočne dlho a boriny by sa tu nemali považovať za cieľový, trvalo udržateľný
stav.
Obhospodarovanie vápencových bučín je podobné obhospodarovaniu ostatných
bukových lesov, hlavným špecifikom je požiadavka väčšej šetrnosti zásahov
resp. väčšej opatrnosti pri ich plánovaní. Toto vyplýva z relatívnej
plytkosti pôd na vápencoch a z ich často až nečakane premenlivej hĺbky. Na
Slovensku poznáme viacero príkladov, keď po vyťažení porastu na zdanlivo
bezskeletnatej a hlbokej pôde sa zistilo, že prinajmenšom časti porastu sú veľmi
náchylné na eróziu a len ťažko znovu zalesniteľné. Lepším indikátorom takýchto
pôd ako povrchová kamenitosť je trávovitý vzhľad podrastu (najmä ak je tvorený
druhmi Sesleria albicans alebo Calamagrostis varia).