Postavenie tejto jednotky v geobiocenologickom systéme je pomerne
komplikované. V bezsmrekových oblastiach ide nepochybne o skutočný klimaxový
les, ktorým buk prechádza (resp. by prechádzal ak by pohoria boli vyššie) do
alpínskych lúk. Tu sa vyskytujú v hrebeňových polohách, pričom dôležitejšie než
samotná nadmorská výška je ich vystavenie klimatickému vplyvu (tzv. hrebeňový
fenomén). Preto môže táto skupina existovať aj na výrazne exponovaných hrebeňoch
v 5. v. s. (900 – 1000 m n. m.). V oblastiach z výskytom smreka môžu takéto
porasty trvalo existovať len tam, kde sa tento z nejakého dôvodu nedokáže
presadiť ako porastotvorná drevina smrek. Smreku príliš nevyhovujú pôdy bohaté
na dusík, čiže za klimax je snáď možné považovať porasty s javorom a nitrofilným
podrastom (SLT FAc). Porasty na kyslejších pôdach (najmä SLT Fap hum a F hum) sú
pravdepodobne v smrekových oblastiach len náhodne vzniknutou odchýlkou, ktorá sa
ďalším vývojom zmení na smrečinu normálneho vzrastu.
Zakrpatené bučiny predstavujú najhornejší okraj rozsiahleho pásma buka na
Slovensku. Sú to hospodársky bezvýznamné lesy tvorené bukom zakrpateného
vzrastu, často s bizarne pokrútenými kmeňmi na hrebeňoch vyšších pohorí alebo v
blízkosti hornej hranice lesa. Typické sú v „bukových pohoriach“ ako sú Vtáčnik
alebo Vihorlat, alebo v pohoriach, kde bol kvôli pastve zdecimovaný smrekový
vegetačný stupeň, vďaka čomu buk tvorí hornú hranicu lesa (napr. Veľká Fatra).
Vždy ide o pomerne úzky pás, často len niekoľko desiatok metrov, pretože s
klesajúcou nadmorskou výškou sa podmienky pre rast buka rýchlo zlepšujú.
Lokality na prehľadovej mapke sú teda značne zvýraznené.
Drevinová zložka je pomerne jednotvárna, prevažuje tu buk, primiešaný býva
javor horský a jarabina vtáčia, ojedinele aj jedľa. Prítomnosť smreka je zväčša
predzvesťou postupného zániku spoločenstva. Z krovín sa vyskytujú Ribes
alpinum alebo Lonicera nigra. V bylinnom podraste typických
eutrofných krpatých bučín prevládajú nitrofilné druhy, napr. Allium
ursinum, Stellaria nemorum, Mercurialis perennis a p. Hojné bývajú
subalpínske druhy eutrofné ako Adenostyles alliariae, Cicerbita
alpina, Doronicum austriacum, v kyslejších typoch alebo na nahromadenom
humuse pristupujú aj Luzula sylvatica alebo Homogyne alpina. Na
vápencoch porasty skrášľujú napr. Cortusa matthiolii alebo Aconitum
firmum. V kyslejších typoch býva spoludominantná Vaccinium myrtillus
a ďalšie acidifilné druhy.
Krpaté bučiny sa vyskytujú na rôznych horninách, najčastejšie na vápencoch a
dolomitoch, na andezitoch, na horninách kryštalinika alebo na flyši. Pôdy sú v
typickom prípade pomerne bohaté s priaznivou formou humusu. Najčastejšie sú to
kambizeme nasýtené alebo rankrové, vplyvom kyslých zrážok sa menia na
nenasýtené. Na sutinách sa vytvorili rankre alebo dokonca litozeme. V kyslých
typoch nachádzame aj podzoly alebo kambizeme podzolované, na vápencoch
zas rôzne typy rendzín, prevažne odvápnených.
Porasty tohto typu sa vzhľadom na neprístupnosť a nepatrnú produkciu nezvyknú
obhospodarovať. Preto si zväčša zachovali svoj prirodzený charakter. Výnimočne
boli zmenené na smrekové monokultúry, ktorých produkcia je o čosi lepšia, majú
však zas problémy so stabilitou a menia pôvodnú biodiverzitu. V tejto skupine sú
pomerne časté výmladkové bučiny. Buk, hoci nie je typickou drevinou pre
výmladkovanie, má v týchto extrémnych polohách lepšiu pňovú výmladnosť než na
svojich typických stanovištiach a po poškodení napr. pastiermi vytváral
výmladkové porasty. Tieto sa vyznačujú ešte horšou kvalitou kmeňov než beztak
netvárne krpaté bučiny, v zásade však nepredstavujú žiadny