Živné jedľové bučiny

Živné jedľové bučiny a smrekovo-jedľové bučiny

Živné jedľové bučiny a smrekovo-jedľové bučiny 

Natura 2000:

9130 Asperulo-Fagetum beech forests – časť (5. a 6. v.s.)

Biotopy Slovenska:

Ls 5.1 Bukové a jedľovo bukové kvetnaté lesy – časť (5. a 6. v.s.)

SLT:

FA Fageto-Abietum – časť (okrem kyslých typov alebo plôch v oblastiach chudobných na buk)

AF Abieto-Fagetum – prevažná časť (okrem extrémnejších vápencových typov)

Fac Fageto-Aceretum – prevažná časť (okrem extrémnejšej časti vápencového typu)

HSLT:

511 Živné jedľové bučiny

513 Vlhké jedľové bučiny (celý) a 593 Vlhké jedľové bučiny ochranného rázu (okrem severných oblastí)

516 Kamenité jedľové bučiny a 596 Kamenité jedľové bučiny ochranného rázu – časť (okrem najextrémnejších typov)

611 Živné jedľovo-bukové smrečiny – časť (okrem LT 6405, 6406 v polohách nad 1200 m n. m.)

613 Vlhké jedľové bučiny (celý) a 693 Vlhké jedľové bučiny ochranného rázu (okrem severných oblastí)

616 Kamenité jedľové bučiny so smrekom a 696 Kamenité jedľové bučiny so smrekom ochranného rázu – časť (okrem najextrémnejších typov)

502 Svieže vápencové jedľové bučiny – okrem SLT Fde

505 Kyslé jedľové bučiny a 595 Kyslé jedľové bučiny ochranného rázu – živnejšie typy v „bukových“ oblastiach

602 Svieže vápencové jedľovo-bukové smrečiny – okrem SLT FP

605 Kyslé jedľovo-bukové smrečiny – živnejšie typy v „bukových“ oblastiach


Zmiešané jedľové bučiny so smrekom sa vyznačujú
vysokou produktivitou - na obr. Dobročský prales
Foto: Matej Schwarz

Táto hospodársky aj ekologicky veľmi významná skupina zonálnych lesov výškovo nadväzuje na kvetnaté bučiny (kap. 7.1.9). Európska fytocenológia tieto dva typy lesa zväčša nerozlišuje a súhrnne ich považuje za bučiny. Na Slovensku však jedľa nachádza natoľko optimálne podmienky pre existenciu, že v niektorých oblastiach je prinajmenšom rovnocenným konkurentom buka a niekde ho dokonca svojou vitalitou predčí. V týchto oblastiach vznikli zmiešané jedľovo-bukové porasty s dynamicky sa meniacim zastúpením týchto drevín. Vo vysokých pohoriach, v ktorých si smrek dokázal udržať svoje zastúpenie aj počas najteplejších období, vstupuje tento do porastov ako tretia rovnocenná drevina, čím vznikajú veľmi pekné zmiešané porasty typické pre slovenské Karpaty. Ide o hospodársky veľmi významné lesy zaberajúce rozsiahle plochy vo väčšine našich pohorí. Optimum majú vo výškach 700 až 1100 m n. m, ich rozšírenie je však ešte rozsiahlejšie.

Vďaka vyšším zrážkam sú porasty týchto lesov floristicky bohatšie ako porasty kvetnatých bučín. Okrem spomenutých dvoch až troch hlavných drevín sa tu pravidelne vyskytujú aj všetky naše cenné listnáče (najmä javor horský a jaseň štíhly), jarabina vtáčia a tis, hoci spravidla nedosahujú vyššie zastúpenie. Celá táto drevinová zmes sa v priebehu času dynamicky mení – dlhodobý nerušený vývoj zvýhodňuje dlhovekú, pomaly rastúcu jedľu a do istej miery aj smrek, pričom v niektorých oblastiach sa vyskytovali aj takmer čisté jedliny. Buk alebo cenné listnáče zas ťažili zo svojej rýchlej obnovy a zaberali plochy uvoľnené prírodnými kalamitami. V obhospodarovaných lesoch je zastúpenie listnáčov často vyššie než v pôvodných porastoch. Vplyvom nesprávne načasovaných obnovných zásahov tu niekedy vznikajú čisté bučiny, pomerne časté sú aj javoriny a jaseniny.

Niektoré typy jedľových bučín sa vyznačujú vysokým
zastúpením papradín a vysokých bylín
Foto: Matej Schwarz

Krovitá etáž spravidla chýba, roztrúsene tu rastie však viacero druhov krov (napr. Ribes alpinum, Lonicera sp. Daphne mezereum, Sambucus racemosa). Bylinný podrast má v dospelých porastoch vždy značnú pokryvnosť, je pomerne bohatý na druhy a často má dvojvrstvovú štruktúru. Tvoria ho bučinové druhy (napr. Galium odoratum, Geranium robertianum, Galeobdolon luteum), podhorské druhy (napr. Oxalis acetosella, Prenanthes purpurea), poschodie vysokých bylín a papradín tvoria napr. Senecio fuchsii, Salvia glutinosa, Dryopteris filix-mas, Athyrium filix-femina, vo vyšších polohách aj subalpínske druhy ako Cicerbita alpina a Doronicum austriacum. Na bohatších pôdach spestruje podrast aj pomerne vysoký podiel nitrofilných druhov (napr. Merculiaris perennis) Kuriozitou sú fytocenózy s dominanciou Lunaria rediviva, ktorá je normálne typická pre sutinové lesy, ale tu sa občas vyskytuje aj na úplne bezskeletnatých pôdach.

Z pôd prevládajú kambizeme nazývané aj hnedé lesné pôdy, ktoré sa vytvorili na rozmanitých, minerálne stredne bohatých až bohatých horninách (žuly, ruly, svory, andezity a p.). Časť kambizemí sa vyznačuje vysokým obsahom skeletu, pričom porasty nadobúdajú ochranný charakter. V andezitových pohoriach sú časté aj andozeme. Na vlhkých lokalitách vykazujú pôdy známky zglejenia (kambizeme glejové alebo pseudoglejové), miestami sa tu vytvorili až pseudogleje.

Zaujímavý je trend návratu buka do smrekových monokultúr na tieto stanovištia počas obnovy. Vzhľadom na až „nadmerné“ zastúpenie buka snáď môže ísť aj o dôsledok klimatických zmien. Tento návrat je však spravidla obmedzený na živnejšie stanovištia - napr. vo východnej časti Nízkych Tatier tento návrat buka rešpektuje geologickú hranicu medzi živnejšími a chudobnejšími horninami.

Aj stanovištia (smrekovo)-jedľových bučín boli v minulosti čiastočne zasiahnuté tzv. smrekovou mániou, výsledkom ktorej bola premena časti porastov na smrekové monokultúry. Cieľom týchto premien bolo zvýšenie ekonomickej zaujímavosti produkcie, smrek je spravidla lepšie predajný než buk, nechceným dôsledkom však bolo dopestovanie pomerne nestabilných porastov ohrozených vetrom, snehom a ďalšími škodlivými činiteľmi, často s nedostatočnou schopnosťou prirodzenej obnovy. Ak berieme do úvahy aj tieto riziká, potom je ekonomická výhodnosť smrečín oproti bučinám prinajmenšom sporná. Navyše je čisté smrečiny sú prirodzené až pre vyššie polohy, takže ich umelé rozširovanie smerom nadol nie je v súlade s trendom posúvania vegetačných stupňov v dôsledku klimatických zmien. Preto ďalšie premeny týchto porastov na smrečiny dnes už nemajú opodstatnenie.

Správne pestovanie zmiešaných (smrekovo)-jedľovo bukových porastov je obtiažnejšie než pestovanie nezmiešaných bučín či ihličnatých monokultúr. Prirodzené zabezpečenie požadovaného pomeru hlavných drevín si vyžaduje veľmi citlivé časovanie a umiestňovanie obnovných zásahov. Pri nesprávnom postupe hrozí najmä expanzia listnáčov. Umelá obnova buka a jedle je spravidla trochu problematická, čo zvýhodňuje smrek. Jedľa je veľmi „pomalou“ drevinou neznášajúcou náhle odclonenie. Preto si správna prirodzená obnova týchto zmesí vyžaduje osobitné vytváranie podmienok pre každú z troch hlavých drevín. Vo vyššom veku je zas v týchto porastoch trochu obtiažne riešiť kompromis medzi kvalitou a stabilitou. Prirodzené (smrekovo)-jedľové bučiny sa vyznačujú veľmi diferencovanou štruktúrou, pri ktorej si aspoň časť stromov uchováva hlboko nasadené koruny a zbiehavé kmene. Takúto štruktúru je možné dosiahnuť skupinovým výberom alebo výrazne maloplošným podrastovým hospodárením. Vzhľadom na často ťažšiu priechodnosť a prístupnosť porastov v horských oblastiach nie je však dosiahnutie takejto štruktúry jednoduché ani ekonomické. Diferencovaná štruktúra by však mala byť cieľom aspoň v porastoch ochranného charakteru a v chránených územiach.