Keď sa v 20 storočí začali vyhlasovať chránené územia, ochranári logicky siahli po zachovalejších ekosystémoch, z ktorých väčšiu časť tvorili lesy. Dá sa teda povedať, že väčšina chránených území bola vyhlásená „na úkor“ lesného hospodárstva a lesnatosť chránených území (72,6%) je výrazne vyššia, než by zodpovedalo vzájomnému pomeru lesnej a poľnohospodárskej pôdy.

Obrázok: Lesy s hospodárením obmedzeným v prospech ochrany prírody (stav k 31.12.2007)

Chránené územia, spočiatku len maloplošné, sa u nás začali vyhlasovať koncom 19. stor. Prvé maloplošné chránené územia Príboj a Ponická dúbrava boli vyhlásené už v roku 1895. V roku 1913 boli vyhlásené rezervácie Dobročský a Badínsky prales. Po vzniku prvej čs. republiky nasledovalo v roku 1928 vyhlásenie prísnych rezervácií Demänovská dolina a v roku 1932 Jánska dolina.   Prelomom bol rok 1948, keď bolo vyhlásené naše prvé veľkoplošné chránené územie – Tatranský národný park.  V nasledujúcich desaťročiach bola postupne vybudovaná národná sieť chránených území, pozostávajúca z viacerých kategórií chránených území, tak ako ju poznáme dnes. Táto sieť bola navrhnutá nesporne pomerne veľkoryso, čo spôsobilo určitú „devalváciu“ najmä veľkoplošných chránených území, ktoré boli z určitého hľadiska chránené  „len na papieri“. Toto dnes uznávajú aj  ochranári a aj vlastníci lesov, developeri a iné záujmové skupiny, aj keď tí samozrejme z iných pohnútok.

Postupne sa vyvíjala aj legislatíva ochrany prírody, a to od prvého zákona o ochrane prírody č. 1/1955 Zb. o štátnej ochrane prírody smerom k legislatíve reštriktívnej – zákonu 287/1994 Z.z. či novému zákonu 543/2002 Z.z., kde väčšina ustanovení týchto zákonov hovorí, čo sa v určitých typoch území a s určitými organizmami robiť nesmie, málo hovorí, čo sa robiť má. Preferuje teda pasívnu ochranu prírody, ktorá je nesporne vhodnou formou ochrany v zachovalej krajine. Je však otázne, či sa na dnešnom Slovensku takáto krajina ešte vôbec nachádza. V prípade, že sa v ekosystémoch vyskytnú nejaké problémy (napr. náhly úbytok niektorých druhov a spoločenstiev), sú, podľa presvedčenia väčšiny lesníkov, potrebné opatrenia aktívnej ochrany prírody.  Otázky foriem ochrany sú dnes jadrom sporov medzi lesníkmi a ochranármi.