V určitom stupni poznania prírody človek zistil, že sa nestačí zaoberať len skúmaním jednotlivých rastlinných a živočíšnych druhov, ale že je potrebné skúmať aj zákonitosti, na základe ktorých sa tieto druhy združujú a vytvárajú rozmanité prírodné spoločenstvá.
Klasifikáciou lesných ekosystémov na základe hodnotenia výskytu vzájomne podmienených faktorov prostredia (typ lesnej vegetácie, pôdne pomery, vodný režim, nadmorská výška, a pod.) sa zaoberá lesnícka typológia.
Prvým, dá sa povedať povrchnejším, spôsobom popisu vegetácie boli tzv. formačné klasifikačné systémy. Tieto sa zakladajú na fyziognómii vegetácie podľa zastúpených životných foriem, napr. opadavé lesy, ihličnaté lesy a p. Jednotky formačných systémov sú vhodné pre skúmanie vegetácie rozsiahlych území (napr. kontinentov), pre detailnejší popis malého územia sú však príliš hrubé. Preto vznikali aj podrobnejšie klasifikačné systémy – fytocenologické. Tieto sa snažia popisovať a typizovať charakteristické kombinácie spoločne sa vyskytujúcich rastlinných druhov, tzv. fytocenózy (rastlinné spoločenstvá). Sem patrí aj najpoužívanejšia európska fytocenologická škola – Zürišsko-Montpelliérska (ďalej ZM).
Žiaľ, ZM škola má viaceré nedostatky, ktoré značne znižujú jej využiteľnosť v lesníctve (a nielen v ňom):

1. v dôsledku spôsobu definovania svojich základných jednotiek (asociácií) pomocou diferenciálnych determinantných druhov, má ZM škola veľký počet jednotiek pre primitívne spoločenstvá, zatiaľčo lesné spoločenstvá sú ponímané príliš široko a zahŕňajú ekologicky aj produkčne veľmi rozdielne porasty,
2. ZM škola vychádza z predpokladu „vernosti druhov“ fytocenóze, pričom však neskúma, ktoré druhy sú verné stanovišťu a ktoré len determinantným druhom tejto fytocenózy. V dôsledku tohto je väzba jednotiek ZM školy voľná, aj keď definícia asociácie deklaruje opak,
3. na rozdiel od napr. Zlatníkovej školy (pozri ďalej), ktorá sa snaží vystihnúť príčinu vzniku tej-ktorej jednotky, je ZM škola len „popisná“:
   
   1. ZM škola chápe vývojové (sukcesné) štádiá smerujúce k tomu istému klimaxu ako úplne samostatné jednotky, pričom vďaka nejednoznačnej väzbe týchto jednotiek na stanovište je nejednoznačná aj následnosť jednotlivých fytocenóz v rámci sukcesie. (Tá istá jednotka vyššieho sukcesného sa môže vyvinúť z niekoľkých rôznych bezprostredne nižších štádií alebo pokračovaním tej istej jednotky môžu byť rôzne fytocenózy bezprostredne vyššieho štádia.),
   2. fytocenózy s umelo zmenenou druhovou skladbou (hospodárske lesy s nepôvodným drevinovým zložením ale aj lúky a pasienky) chápe ZM škola dvojako:
      
      1. ak má takéto spoločenstvo rovnaké druhové zloženie ako má nejaká popísaná „pôvodná jednotka, ZM škola ho od nej nie je schopná odlíšiť napriek tomu, že je posunuté trebárs o niekoľko vegetačných stupňov,
      2. ak sa spoločenstvo svojou druhovou garnitúrou nedá stotožniť so žiadnou pôvodnou jednotkou, ZM škola ju chápe ako úplne samostatnú jednotku s nejednoznačnou väzbou na jednotku pôvodnú,
4. ZM škola neumožňuje trvalé zaradenie daného segmentu krajiny do určitej mapovacej jednotky, napr. rúbaniskové spoločenstvá (trieda Epilobietea angustifolii) sú po niekoľkých rokoch nahradené vyššími sukcesnými štádiami, druhová garnitúra lúky sa po zmene obhospodarovania rýchlo mení a p.

Pre lesnícke účely sú teda jednotky ZM školy v zásade nevhodné.
 
Rozmach ekológie priniesol nové, ekosystémové, chápanie prírody a jej častí. V tomto chápaní nemožno biocenózu (viditeľne vymedzenú fytocenózou) chápať samostatne ale vždy len v jednote s jej abiotickým prostredím, čiže ako geobiocenózu. Geobiocenóza je ZLATNÍKOM upravený pôvodný SUKAČEVOV termín biogeocenóza, znamenajúci ekosystém viazaný na konkrétnu suchozemskú krajinu, resp. jej segment. Geobiocenózy sú základnými stavebnými jednotkami pozemskej prírody.
Geobiocenóza sa skladá z biocenózy (fytocenóza + zoocenóza) a ekotopu (edatop, čiže pôdne prostredie + klimatop, čiže súbor klimatických činiteľov + morfotop, čiže reliéf terénu + hydrotop, čiže vodný režim).
V takto definovanej geobiocenóze je možné (v ľudskom časovom merítku) považovať za premenlivú zložku biocenózu (mení sa vplyvom ľudských zásahov, sukcesnými zmenami a prírodnými katastrofami), ekotop je zložkou relatívne stabilnou. Celá sukcesná séria (sled vývojovo k sebe patriacich biocenóz) na homogénnom stanovišti patrí do jedného typu geobiocénu. Umelo (človekom) úplne pozmenené, neprirodzené geobiocenózy nazývame geobiocenoidy.
 
Na geobiocenologickom chápaní postavil svoju systematiku zakladateľ slovenskej lesníckej typológie, prof. ZLATNÍK. Tento na základe typizácie fytocenóz a ich prostredia vytvoril v roku 1956 (dopracované až v roku 1959) systematiku vyšších typologických jednotiek (skupín lesných typov) platných pre územie Slovenska. Vo svojej škole sa ZLATNÍK snažil eliminovať vyššie uvedené nedostatky ZM školy (aj iných škôl) a vytvoriť systematiku využiteľnú v lesníctve.
Základnými parametrami prostredia (ekotopu) sú v ZLATNÍKOVOM poňatí ekologické rady a vegetačné stupne, ktoré umožňujú zaradenie každej jednotky do súradnicovej schémy, tzv. ekologickej mriežky.
 
Ekologické rady resp. medzirady a súbory sú ekologické nadstavbové jednotky triediace skupiny lesných typov podľa trofnosti a „hydrického vzťahu“ (zamokrenosti). Pôvodná Zlatníkova systematika (doteraz používaná Lesoprojektom) rozoznáva nasledujúce jednotky: rad A – acidofilný (kyslý), medzirad A/B – prechodný z acidofilného do živného, rad B – živný, medzirad B/C – prechodný zo živného do nitrofilného, rad C – nitrofilný (javorový), rad D – zvláštneho rázu (vápencový), súbor a – kyslý (zamokrený) a súbor c – živný (zamokrený).
 
Vegetačné stupne sú ekologické nadstavbové jednotky triediace skupiny lesných typov podľa vzťahu ku klíme resp. k zonalite klímy. Sled jednotlivých vegetačných stupňov v určitom krajinnom celku vytvára vegetačnú stupňovitosť. Za normálnu, čiže základnú stupňovitosť sa na území Slovenska považuje tento sled vegetačných stupňov: 1. – dubový, 2. – bukovo-dubový, 3. – dubovo-bukový, 4. – bukový, 5. – jedľovo-bukový, 6. – smrekovo-bukovo-jedľový, 7. – smrekový, 8. – kosodrevinový, (9. – alpínsky, 10. – subniválny). Okrem základnej stupňovitosti sa v niektorých oblastiach vyskytujú aj variety vegetačnej stupňovitosti. Príčiny odchýlok od normálnej stupňovitosti bývajú ekologické alebo chorologické (závisiace od šírenia drevín v poľadovej dobe). Pokiaľ vieme odhaliť príčinu, môžeme hovoriť napr. o suchej (v dažďovom tieni), hydrickej (na náveterných svahoch) alebo kontinentálnej variete (u nás najmä vo vnútrohorských kotlinách). Inak hovoríme len o varietách bezbukových, bezsmrekových, dubovo-ihličnatých a p., čím sa vyjadruje chýbanie niektorej so základných drevín v príslušnom vegetačnom stupni. Odchýlky od normálnej stupňovitosti sa zväčša týkajú len niekoľkých vegetačných stupňov, chýbajúca drevina tu býva nahradená inou drevinou. Vegetačná stupňovitosť sa týka len tzv. zonálnych spoločenstiev, okrem nich poznáme aj spoločenstvá azonálne (v našej systematike súbory „a“ a „c“), prechádzajúce cez viacero vegetačných stupňov.
 
Skupina lesných typov (SLT) je súbornou geobiocenologickou jednotkou združujúcou ekologicky podobné typy geobiocénov (lesné typy) ako ich bezprostredne nadradená jednotka. Táto podobnosť sa vzťahuje najmä na drevinovú zložku (názov SLT je vytvorený charakteristickou kombináciou hlavných drevín prírodnej fytocenózy, len výnimočne obsahuje aj ďalšiu špecifikáciu) a na základné ekologické charakteristiky vyjadrené jej umiestnením v ekologickej mriežke.
To, či sa vytvorí určitá klimaxová fytocenóza závisí od schopnosti jej determinantných drevín obstáť na tomto stanovišti v súťaži (kompetícii) s inými drevinami. Možno povedať, že každá Zlatníkova SLT predstavuje určitý model, ktorý na základe kompetičných schopností drevín na danom stanovišti predpokladá, aké bude záverečné štádium vývoja biocenózy.
Samotný ZLATNÍK považoval vytvorenie SLT za určité východisko z núdze, pretože tvorbu a overovanie lesných typov považoval za príliš dlhodobú záležitosť. Preto na základe dovtedy známych lesných typov induktívne vytvoril SLT, ktoré používal ako mapovacie jednotky v prehľadových mapách. V priesečníku ekologickej mriežky sa spravidla nachádza jedna, len výnimočne aj viacero skupín lesných typov – často sa tu však vyskytuje viacero jej variantov, prípadne podskupín. SLT môže zasahovať do viacerých vegetačných stupňov (v tom prípade je rozčlenená na vyšší a nižší stupeň), nemôže však zasahovať do dvoch radov.
 
Typ geobiocenózy je základnou typizovanou jednotkou geobiocenologickej typizácie. Samostatným typom geobiocenózy je každé vývojové štádium resp. každý geobiocenoid vyznačujúci sa na zvolenej úrovni typizácie akoukoľvek odlišnosťou (trebárs len vo fytocenóze) od iných typov geobiocenóz.
 
Lesný typ (= typ geobiocénu) je základnou konštruovanou jednotkou predstavujúcou typ trvalých ekologických podmienok, čiže stanovištný typ. Je to súbor typu prírodnej geobiocenózy a všetkých od neho vývojovo pochádzajúcich, rôznym spôsobom a do rôzneho stupňa zmenených geobiocenóz a geobiocenoidov a ich vývojových štádií na stanovištiach pôvodnej prírodnej geobiocenózy.
 
V súvislosti s definíciami lesného typu (LT) a skupiny lesných typov (SLT) si treba uvedomiť, že názov jednotky je odvodený z prírodného typu geobiocenózy, platí však aj geobiocenózy a geobiocenoidy pozmenené. Teda napr. názov jedľová bučina prislúcha akémukoľvek spoločenstvu (aj nelesnému) na stanovišti pôvodnej jedľovej bučiny, pokiaľ nedošlo k takej nezvratnej zmene tohto stanovišťa, ktorá už znemožňuje obnovu pôvodného typu biocenózy. Za nezvratné sa považujú erózne zmeny, zakyslenie alebo zasolenie pôd, zamokrenie alebo odvodnenie (trvalá zmena hladiny spodnej vody) a p.
 
Po vytvorení SLT (a pred vytvorením LT) prebehol v rokoch 1951 až 1955 všeobecný stanovištný prieskum, pri ktorom bolo územie lesov celého Slovenska zmapované na skupiny lesných typov. Počnúc rokom 1956, stále ešte pred vytvorením lesných typov, sa začal podrobný typologický prieskum. Vzhľadom na neexistenciu lesných typov a nevyhovujúcu systematiku pôdnych jednotiek (podľa PELÍŠKA) boli mapovacími jednotkami v tomto období v podstate len typy fytocenóz. Pri takomto postupe vznikalo obrovské množstvo mapovacích jednotiek, pričom to, nakoľko sa tieto približovali definícii lesného typu bolo sporné. Po zmapovaní cca 50 % územia došlo k spracovaniu zhromaždených zápisov z typologických plôch a ich typizácii, čiže zlučovaniu typov fytocenóz do vytvorenej systematiky lesných typov ako stabilných mapovacích jednotiek (HANČINSKÝ, 1972). S využitím tejto systematiky (bez jej ďalších úprav) bol dokončený podrobný typologický prieskum a väčšia časť revízie typologického prieskumu (1978 – 1991).
 
HANČINSKÝ vytváral lesné typy najmä na základe fytocenologickej podobnosti, ako pomocné (ale v niektorých prípadoch aj ako hlavné) kritériá boli použité reliéf, geologický podklad, pôdny druh (zrnitosť), skeletnatosť, vlhkosť pôd a hladina spodnej vody. Hlavné nedostatky použitej metódy boli nasledovné:

• nejednotnosť použitých kritérií – pri tvorbe niektorých LT prevážilo fytocenologické hľadisko bez preukázanej väzby na ostatné kritériá, pri iných zas niektoré z pomocných kritérií, ani u jedného LT však neboli uplatnené všetky,
• typizácia fytocenóz bola robená viac-menej intuitívne, bez rozboru areálov a pôvodu jednotlivých primiešaných drevín a bylinných druhov (čo požadoval ZLATNÍK) a bez možnosti strojového spracovania závislostí medzi výskytom druhov a vlastnosťami prostredia,
• vytvorené jednotky sú charakterizované len popisom prírodných a prírode blízkych fytocenóz, takže otázku zaradenia vývojových štádií a zmenených fytocenóz do jednotiek nemožno považovať za preukázateľne vyriešenú, je tiež pravdepodobné, že niektoré samostatné LT sú v skutočnosti len vývojovými štádiami,
• v dobe vytvorenia systematiky LT nebol k dispozícii kvalitný klasifikačný systém pôd, v dôsledku čoho je pedologická stránka v LT zohľadnená nedostatočne – dnes vieme, že existujú LT vyskytujúce na viacerých geneticky veľmi rozdielnych pôdnych jednotkách,
• vytvorený systém je uzatvorený a napriek tomu nevykrýva celé územie, čiže v teréne sa vyskytujú nezaraditeľné geobiocenózy – tomuto sa dalo vyvarovať vytvorením predpokladaných jednotiek aj v prípadoch, keď ešte neboli zistené,
• počet vytvorených jednotiek bol (napriek neúplnosti) pre praktické využitie príliš vysoký a ich väzba na hospodársku stránku nebola jednoznačná.

Určitý pokus o skvalitnenie systematiky bol urobený doplnením systematiky o nové LT a geografické varianty SLT (podmienené variantmi vegetačnej stupňovitosti). Zatiaľčo nové LT v rámci existujúcich SLT boli len vyplnením medzier v ekologickej mriežke v duchu logiky doterajšieho systému, prípadne vytvorením nových jednotiek pre niektoré (zďaleka nie všetky) typy fytocenóz výrazne nezapadajúcich do existujúcej schémy, vytvorenie nových SLT predstavovalo vážnejší zásah. Niektoré z nich síce sú v súlade so ZLATNÍKOVÝMI poznatkami (prípadne poznatkami ďalších renomovaných autorov) o rozšírení drevín na Slovensku, ďalšie však prinášajú úplne nové konštrukcie. Pritom ide o jednotky málo zastúpené, prevažne so značne zmeneným drevinovým zložením, prakticky bez možnosti skúmania pôvodných biocenóz. Najproblematickejšie sú bezbukové (kontinentálne) varianty SLT Fageto – Aceretum nazvané Abieto – Aceretum a Tilieto – Piceetum, u ktorých sa predpokladá nahradenie buka javorom horským alebo lipou veľkolistou. Obe tieto dreviny pritom majú podobný areál ako buk a nie sú dosť vysoké na bezproblémové kompetičné vzťahy s jedľou a smrekom. Táto konštrukcia sa dá skôr pokladať za určitú predstavu o tom, ako by mali vyzerať hospodárske porasty. K ďalším dvom etapám dopĺňania systematiky lesných typov došlo až po ukončení revízie typologického prieskumu, pričom charakteristiky týchto jednotiek neboli nikdy oficiálne publikované. Aj v týchto etapách došlo k vytvoreniu problematických geografických variantov (kontinentálnych bezbukových) s predpokladaným nahradením buka javorom horským (Acereto – Abietum v rade B, Piceeto – Aceretum a Piceetum acerosum v rade D).
 
Napriek tomu, že samotný HANČINSKÝ pokladal vytvorenie lesných typov za predbežné, k zásadnejšiemu prepracovaniu systematiky LT už nikdy nedošlo. Veľkým prínosom však zostáva podrobnosť vytvoreného systému, ktorá poskytuje dostatočný priestor pre vytváranie rôznych aplikovaných jednotiek zlučovaním existujúcich LT.
 
Predstavy ZLATNÍKA o vytvorení systematiky lesných typov boli odlišné a vo svojich ďalších prácach (1966, 1976) pokračoval cestou zjemnenia systematiky ekologických radov (nové medzirady, rozdelenie radov podľa hydrického vzťahu na vedúce, obmedzené, obohatené, zamokrené a mokré). Podstatne väčšiu váhu prikladal floristickej typizácii, v rámci ktorej chcel uplatniť poznatky o areáloch a šírení druhov v rámci Európy.
 
Do vývoja názorov na jednotky lesníckej typológie výrazne zasiahli požiadavky na praktické využitie výsledkov typologického prieskumu v hospodárskej úprave lesov. Na lesnícku typológiu sa nadviazali dve významné činnosti – kategorizácia a rámcové plánovanie, vrátane základných rozhodnutí. Až do tejto doby bola lesnícka typológia (napriek zámerom svojich tvorcov) len „umením pre umenie“, odrazu však došlo k jej úzkemu previazaniu prakticky s celou HÚL. Týmto sa zásadne zmenilo dovtedajšie chápanie LT – zistilo sa, že časť z nich je natoľko nejednotná, že môžu patriť aj medzi lesy hospodárske aj medzi lesy ochranné (dostali pracovný názov „dvojčatá“). Aj u ostatných LT však väzba na kategorizáciu podstatne zvýšila význam neživej zložky geobiocenóz (oproti starému nesprávnemu chápaniu).
Už počas vytvárania prvej systematiky LT (HANČINSKÝ, 1972) sa ukázalo, že táto jednotka nie je pre praktickú aplikáciu v lesnom hospodárstve príliš vyhovujúca. Kritizovaný bol najmä vysoký počet jednotiek (pôvodne 279, po poslednom doplnení 365), pri dnešných možnostiach výpočtového spracovania však väčšou chybou bola nejednotnosť systematiky LT z hľadiska hospodárenia – medzi niektorými príbuznými LT neboli v tomto smere žiadne rozdiely, medzi inými (taktiež príbuznými) značné. Preto HANČINSKÝ pozlučoval hospodársky príbuzné LT do hospodárskych súborov lesných typov, ktorých bolo 57, po dopracovaní (v r. 1977) sa ich počet zvýšil na 70.
 
Hospodársky súbor lesných typov (HSLT) je súbornou geobiocenologickou jednotkou združujúcou hospodársky podobné lesné typy ako ich bezprostredne nadradená jednotka. Hospodárska príbuznosť znamená rámcovo podobné stanovištné podmienky (klíma, zásobenosť živinami, skeletnatosť pôd, iné významné pôdne vlastnosti, hydrický vzťah a vodný režim) a rámcovo podobné prirodzené zastúpenie hlavných drevín, ktorých výsledkom sú podobné požiadavky na cieľové hospodárenie (najmä na zakladanie porastov).
 
V tejto súvislosti je potrebné upozorniť, že na úplnú väzbu s požiadavkami na pestovanie, obnovu a ochranu lesných porastov, čiže aj na základné rozhodnutia, zásady výchovy, obnovy a ochrany porastov samotný HSLT nestačí. Už HANČINSKÝ spolu s HSLT vytvoril hospodársky súbor porastových typov (HSPT) charakterizujúci súčasné drevinové zloženie porastov (čiže v podstate fytocenózu), ktorý spolu s HSLT vytvára tzv. prevádzkový súbor. Až tento sa stáva základným rámcom plánovania hospodárskych opatrení a možno ho považovať za typ lesného porastu, nie len za typ stanovišťa. (V tejto súvislosti treba poznamenať, že napr. lesný typ definovaný v súvislosti s kanadskými kritériami a indikátormi trvalej udržateľnosti je v podstate to isté ako náš prevádzkový súbor.)
 
Keďže HSLT bol vytvorený ako nadstavbová jednotka LT, musel prevziať aj niektoré (niektoré sa zlúčením odstránili) nedostatky vtedajšej systematiky LT, vrátane nevyriešeného problému „dvojčiat“ a chýbajúcich LT (resp. SLT) pre existujúce varianty geografickej stupňovitosti. K týmto nedostatkom sa pridružili niektoré nové – tieto vyplynuli zo snahy o čo najnižší počet jednotiek, kvôli čomu boli násilne pozlučované v niektorých prípadoch LT dvoch vegetačných stupňov alebo SLT. Tieto nedostatky spôsobovali nemožnosť správneho určenia cieľového drevinového zloženia, čiže neboli vyhovujúcim rámcom pre rámcové plánovanie. Pravdepodobne (aj) z týchto príčin ZLATNÍK vytvorenie HSLT veľmi kritizoval a nikdy ho neprijal.
V súvislosti s prepájaním lesníckej typológie s HÚL sa v dobe prípravy vyhlášky č.14/1978 zvažovalo, ktorá jednotka bude na toto využitá. Keďže v tom čase ešte nebolo dostatočne rozvinuté počítačové spracovanie údajov, HSLT boli odmietnuté z dôvodu ich priveľkého počtu. Preto boli vytvorené hospodárske súbory, ktoré boli v podstate nadstavbovou jednotkou združujúcou podobné HSLT. Keďže však hospodársky súbor nahradil predtým používanú hospodársku skupinu (táto nebola postavená na typologickom základe), považoval sa podobne ako ona za jednotku priestorového rozdelenia lesa.
 
Hospodárske súbory sa považovali za základnú jednotku pre rámcové plánovanie, v skutočnosti však tomu tak nikdy nebolo. Viazali na ne len základné rozhodnutia, ostatné rámcové plánovanie sa aj vtedy viazalo na prevádzkový súbor v rámci hosp. súboru. Ani samotné základné rozhodnutia však nebolo možné pre takúto jednotku postaviť správne, preto sa pri tvorbe vyhlášky č. 5/1995 od hosp. súboru ako jednotky rozdelenia lesa upustilo a základnou jednotkou rámcového plánovania sa stal prevádzkový súbor. Pôvodný súbor ako jednotka lesníckej typológie sa však zachoval pod názvom združený hospodársky súbor lesných typov.
Združený hospodársky súbor lesných typov (ZHSLT) je súbornou geobiocenologickou jednotkou združujúcou rámcovo podobné hospodárske súbory lesných typov ako ich bezprostredne nadradená jednotka.
ZHSLT je využiteľné ako charakteristika stanovišťa pre menej podrobné plánovanie a skúmanie, jeho hlavným nedostatkom je nevhodné združenie HSLT patriacich do kategórie lesov ochranných z hľadiska vegetačného stupňa. (ZHSLT 01 a 04 združujú vegetačné stupne 1 až 6, ZHSLT 02 stupne 5 až 7.)
Tým, že sa HSLT presadil ako súčasť základnej jednotky pre rámcové plánovanie, značne vzrástol jeho význam. Preto sa v r. 1996 prikročilo k odstráneniu vyššie uvedených nedostatkov systematiky HSLT. Okrem odstránenia nezrovnalostí vo vegetačnom stupni a v zlučovaní nepodobných SLT bolo hlavným cieľom tejto úpravy doplniť HSLT pre novovytvorené lesné typy a SLT a jednoznačné rozdelenie „dvojčiat“ na dve samostatné jednotky. Po tejto úprave sa počet HSLT zvýšil na 187, z toho 89 hospodárskych a 98 ochranných. Zrušenie „dvojčiat“ prinieslo nárast tohto počtu o 43 ochranných HSLT.
Po týchto úpravách sa HSLT stal pravdepodobne najkvalitnejšou jednotkou slovenskej lesníckej typológie, z viacerých hľadísk asi najlepšie vystihujúcou geobiocenologickú podstatu lesného typu, čo znamená že nie je len typom fytocenózy, ale naozaj aj stanovišťa. Vyvinul sa však ako jednotka aplikovaná, využívaná najmä pre účely lesného hospodárstva. Preto nie je schopný nahradiť SLT alebo LT, ktoré boli vyvinuté aj pre účely vedecké. Za nedostatky súčasnej systematiky HSLT z vedeckého hľadiska (nie z praktického) možno považovať:

• „dvojakosť“ niektorých HSLT z hľadiska ekologických podmienok – táto sa vyskytuje u niektorých ochranných HSLT, u ktorých sa z rôznych príčin vyvinul z hospodárskeho hľadiska rovnaký prirodzený porast (napr. vrbiny na brehoch riek a na zamokrených plochách od riek vzdialených),
• zlúčenie niektorých SLT s rôznym pôvodným drevinovým zložením – toto sa najčastejšie týka radu B a B/C v rámci každého vegetačného stupňa.​