Význam voľne žijúcich rastlín a živočíchov v krajine

Na rúbaniskách sú prítomné druhy, ktoré by sme
v zapojenom lese nenašli
Foto: Ing. Ivor RIZMAN

Voľne žijúce rastliny a živočíchy majú pre vlastníka lesa veľký význam nielen z estetického hľadiska ale aj z hľadiska rekreácie. Mnohí návštevníci prichádzajú  do lesa práve kvôli možnosti pozorovať nepreberné množstvo rastlinných a živočíšnych druhov v „akcii“ v ich prirodzenom prostredí. Bohatá mozaika rôznych farieb a tvarov len umocňuje zmyslový zážitok návštevníkov lesa, odhliadnuc už od možnosti vlastníkov lesov využívať pozemky na účely poľovného hospodárenia. 

Zatiaľ len obmedzený počet ľudí vie oceniť ekologické „služby“ poskytované voľne žijúcimi organizmami. Mnohí vôbec nevedia, že každý druh bez ohľadu na príslušnosť k ríši plní v danom ekosystéme špecifickú funkciu, ktorá priamo alebo nepriamo prispieva k udržaniu stability a „autentickosti“ daného ekosystému a všetkých jeho organizmov vrátane človeka. Presvedčiť sa o dôležitosti jednotlivých druhov a foriem života je veľmi jednoduché. Tak napr. vtáky pri zháňaní potravy rozširujú žalude a iné semienka stromov a ostatných rastlín, čím nepriamo prispievajú k ich prirodzenému šíreniu. Prítomnosť netopierov môže v lete podstatnou mierou prispieť k zníženiu počtu komárov, ktoré sú jednou zo zložiek ich potravy. Podobne aj populácie hmyzožravých vtákov skonzumujú značné množstvá hmyzu žijúceho na kôre, listoch a vetvách stromov. Dážďovky, chrobáky ako aj niektoré druhy hlodavcov svojou činnosťou prekyprujú pôdu a prispievajú k recyklácii živín. Odborníci na ekológiu neustále objavujú skryté zákonitosti vzťahov medzi živými organizmami a ich prostredím. Zachovaním prirodzených stanovíšť jednotlivých druhov fauny a flóry môže každý vlastník lesa značnou mierou prispieť k zachovaniu ekologických a estetických hodnôt a rekreačného potenciálu svojich pozemkov.

Voľne žijúce organizmy a les

Lesy sú domovom mnohých voľne žijúcich druhov organizmov, ktoré v nich nachádzajú dostatok potravy, úkrytov a priestoru na svoju existenciu. Každý ťažbový zásah do lesa však so sebou prináša aj riziko zmeny pôvodnej kvality, rozsahu alebo charakteristických zložiek životného priestoru, ktorý sa v odborných kruhoch nazýva biotop. Výsledkom je, že v rôznych fázach života lesa alebo sukcesných štádiá lesa sa životné  podmienky jednotlivých druhov líšia v závislosti od konkrétnych nárokov na životný priestor (sukcesia vo všeobecnosti je proces nahrádzania jedného rastlinného spoločenstvami iným, vývojovo vyšším spoločenstvom). V prípade lesa je to napr. celý sled spoločenstiev od  spoločenstva holiny cez mladý les až po les dospelý.

Každému druhu voľne žijúcich organizmov sa obyčajne najviac darí v určitom rozpätí životných podmienok, ktoré sa viažu na určitú fázu života lesa alebo určité sukcesné štádium, či už sa jedná o rozsah životného priestoru alebo jeho kvalitu. Úvodné sukcesné štádiá lesa sa napr. vyznačujú  vyššou produkciou mäkkých plodov, semien a ohryzových drevín ale na druhej strane je v nich nižšia produkcia žaluďov, bukvíc a iných suchých plodov ako aj nedostatok dutinových stromov, ktoré sú vyhľadávané v dutinách hniezdiacimi druhmi vtákov (dutinovými hniezdičmi). Staršie lesy naopak „disponujú“ vyššou produkciou žaluďov, bukvíc a iných suchých plodov ako aj vyšším počtom vhodných dutín, ale nižším množstvom dostupných plodov, semien a ohryzových drevín.

Plochy po ťažbe (holiny) alebo poľnohospodársky nevyužívané pozemky môžu zahŕňať aj plochy s obnaženou pôdou alebo plochy porastené bylinnou resp. travinnou vegetáciou. Zatrávnené plochy vytvárajú priaznivé podmienky na existenciu mnohých hmyzích druhov ako aj produkciu semien. Poskytujú tiež dobré úkrytové možnosti mnohým voľne žijúcim živočíchom, najmä menším hlodavcom a králikom.  S pokračujúcou sukcesiou sú tieto plochy vystavené „invázii“ krovín a semenáčikov drevín z okolitého prostredia. Novovznikajúce spoločenstvá poskytujú dostatok ohryzového „materiálu,“ úkrytov, lesných plodov a semien pre existenciu jelenej a srnčej zveri, hlucháňa, tetrova, mnohých druhov spevavcov a pod. Semenáčiky drevín obyčajne postupne vytvoria hustý porast výškovo obmedzených stromov, ktoré svojím tieňom znemožnia vývoj krovitej vrstvy. Mladé lesy v štádiu, keď hrúbka priemerných jedincov dosahuje 6-19 cm (v odbornej lesníckej terminológii sa hovorí o rastových fázach žrďkoviny – 6-12 cm a žrďoviny -13-19 cm) sa vo všeobecnosti pokladajú za najmenej „priateľské“ k živočíšnym obyvateľom lesa, pretože sa v nich nevyskytujú ohryzové dreviny ako v mladších sukcesných štádiách ale ani mnohé typické „klady“ dospelého lesa ako napr. produkcia žaluďov, bukvíc a výskyt starých dutinových stromov. Ako les starne, zvyšuje sa nielen počet veľkých stromov, ktoré sú schopné bohato plodiť, ale aj počet dutinových stromov v rôznom štádiu chradnutia,  na zemi ležiaceho odumretého dreva a narastá aj vrstva opadnutej hmoty listov a ihličia. Staršie lesy vďaka svojim typickým “ vlastnostiam“ poskytujú útočisko takým druhom ako sú napr. medveď, jazvec, kuny, veveričky, ďatle a pod.

Druh ťažby a použitá technológia majú určujúci vplyv na ďalší osud lesa a nepriamo teda aj na životné podmienky jeho obyvateľov. Zoberme si napr. taký holorub. Vyťažená plocha bude priťahovať také druhy, ktoré sú viazané na výskyt krovín a semenáčikov. Naopak druhy vyžadujúce dospelý les budú na takejto ploche poväčšine absentovať. Ťažbové metódy, ktoré umožňujú ponechávanie veľkého počtu najmohutnejších stromov na ploche obyčajne poskytujú  vhodné životné podmienky pre celú škálu rôznych druhov vtákov. Niektoré druhy, ako napr. ďatle sa poväčšine špecializujú len na určité sukcesné štádium lesa, zatiaľ čo iné druhy, napr. jelenia zver, sa vyskytujú v lesoch rôzneho veku.

Členitý porastový okraj s plynulým prechodom
do lúky poskytuje priaznivé podmienky
viacerým druhom živočíchov. V tomto prípade
však nejde o „zásluhu“ lesného hospodára
ale o zarastanie zanedbanej lúky lesom.
Foto: Ing. Ivor RIZMAN

Okrem konkrétnych „nárokov“ na vek lesných spoločenstiev majú jednotlivé živočíchy rôzne požiadavky aj na veľkosť a umiestnenie životného priestoru. Niektoré senzitívne druhy k svojej existencii potrebujú rozsiahly životný priestor, iné druhy sú naopak schopné existencie aj na relatívne malých plochách konkrétneho biotopu. Mnohé lesné druhy spevavcov sa napr. radia k prvej skupine druhov. Nezanedbateľné je aj umiestnenie biotopu v nadväznosti na okolité pozemky. Niektoré druhy sa napr. vyhýbajú okrajovým zónam biotopu na rozhraní s iným biotopom. Takéto druhy sa bežne v literatúre označujú ako druhy „vnútra“ biotopu (salamandra škvrnitá). Iné druhy naopak okrajové zóny konkrétnych biotopov vďaka dostatku vhodnej potravy vyhľadávajú (jelenia zver, hlucháň, atď.).

Každý vlastník lesa má možnosť vybrať si, ako chce vo svojom lese hospodáriť t.j. či bežným spôsobom alebo spôsobom „nadštandardne“ šetrným k lesu  a to podľa toho čo chce v konkrétnom lesnom poraste dosiahnuť. Jednou z možností je aj prispôsobiť hospodárenie v lese potrebám voľne žijúcich organizmov. Na začiatku je vždy dôležité definovať si základné ciele hospodárenia  a to s ohľadom na očakávané výnosy z lesa, drevnú produkciu vrátane paliva, zabezpečenie primeraných podmienok pre voľne žijúce organizmy, ochranu pramenných oblastí a estetické hodnoty lesa. V prípade, že sa ako vlastník lesa rozhodnete pre obhospodarovanie lesa umožňujúce zachovanie resp. vytvorenie vhodných podmienok pre výskyt voľne žijúcich organizmov, je dôležité správne si vedieť nadefinovať ciele takéhoto hospodárenia. Chcem, aby sa mi na ploche vyskytovali len určité druhy poľovnej zveri, alebo chcem v lese hospodáriť s cieľom vytvoriť priestor pre existenciu všetkých miestnych druhov dospelého lesa? Po definovaní cieľov je potrebné sformulovať požiadavku na premietnutie Vašich predstáv do aktuálneho ťažbového plánu resp. lesného hospodárskeho plánu.

Ako sa v lese hospodári?

V súčasnosti existujú 2 základné, ale svojou podstatou veľmi rozdielne spôsoby obhospodarovania lesov a síce rúbaňový a výberkový hospodársky spôsob. Pri prvom spôsobe hospodárenia sa z lesa odstraňuje väčšina stromov hornej etáže (úrovne) porastu. Klasickými príkladmi takéhoto spôsobu hospodárenia sú holorubný spôsob (pri ktorom dochádza k odstráneniu všetkých stromov z konkrétnej plochy), výstavkovanie (pri ňom sa na vyťaženej ploche ponecháva zopár jedincov za účelom produkcie semien pre prirodzenú obnovu lesa) a podrastový spôsob, pri ktorom sa na vyťaženej ploche ponecháva väčšie percento jedincov s cieľom vytvorenia priaznivejších podmienok (vlahových, teplotných, a pod.) pre novú nastupujúcu generáciu lesa. Uvedené spôsoby je možné využiť v prípadoch, keď nám ide o obnovu drevín, ktoré neznášajú zatienenie ako napr. duby. Podrastový spôsob je vhodný aj pre obnovu tiennych drevín ako napr. jedľa alebo buk. Keďže k prirodzenému zmladeniu dôjde na konkrétnej ploche približne v rovnakom čase, výsledkom nášho snaženia bude porast tvorený jedincami približne rovnakého veku (tzv. rovnoveký les). Pri výberkovom hospodárení vznikajú lesné porasty, ktorých typickým znakom je vyrovnané zastúpenie všetkých vekových stupňov na danej ploche. Tento stav je možné docieliť buď jednotlivým odstraňovaním stromov z porastu alebo odstraňovaním malých skupiniek. Vzhľadom na skutočnosť, že vo výberkových porastoch sa pri ťažbe v poraste ponecháva väčší počet stromov hornej etáže, vytvárajú sa priaznivé podmienky na prirodzenú obnovu tiennych (tieň znášajúcich) drevín ako sú napr. buk a jedľa. Nerovnoveké výberkové hospodárenie je vhodné použiť aj na menšie parcely lesa kde je okrem  produkcie drevnej hmoty cieľom hospodárenia aj zachovanie resp. vytvorenie priaznivých podmienok pre voľne žijúce organizmy.

Obidva spôsoby hospodárenia sa vo vzťahu k voľne žijúcim organizmom značne líšia. Z hľadiska biodiverzity je vždy dôležité vychádzať z dostupnosti okolitých „náhradných“ biotopov a lokálneho výskytu na podmienky prostredia citlivých druhov. Ak ste napr. v rozsahu niekoľkých kilometrov jediným vlastníkom rozsiahlejšej plochy lesa, lesné druhy budú na Vašom lese „bytostne“ závislé a v takom prípade by možno bolo najvhodnejšie uplatniť taký spôsob hospodárenia, pri ktorom dochádza k vzniku rôznovekých porastov. Na druhej strane, ak Váš les je v husto zalesnenej oblasti, otvorená plocha vzniknutá ťažbou rovnovekého lesa môže poskytnúť priaznivé podmienky pre výskyt druhov typických pre ranné vývojové štádiá lesa.

Ako premietnuť potreby voľne žijúcich druhov organizmov do plánovania a praktického hospodárenia v lese?

Možností je niekoľko, napr.:

1.  zabezpečiť ochranu jedinečných, zriedkavých a dôležitých  biotopov vyskytujúcich sa  v rámci lesa ako napr. jarné kaluže a zamokrené oblasti v okolí prameňov (prameniská). 

Jarné kaluže ako prechodné „vodné“ biotopy vznikajúce v období topenia snehu vytvárajú vhodné podmienky pre rozmnožovanie obojživelníkov, hmyzu a pod., pretože sa v nich nevyskytujú ryby a ďalšie predátory. Prameniská sú osobitne dôležité v zimnom období, pretože často nezamŕzajú a sneh sa na nich topí. V ich okolí sa tiež darí bylinnej vegetácii a hmyzím druhom – dôležitým zdrojom potravy pre vyššie organizmy. Ťažba realizovaná v blízkosti týchto stanovíšť môže spôsobiť ich zánik (zmena kvality a teploty vody vplyvom priameho slnečného svetla). Ak je to možné, odporúča sa pri ťažbe zachovať v okolí týchto biotopov najmenej 30 metrov široký pás bez zásahu.

2.  udržiavať ochranné pásma pozdĺž vodných tokov

Brehové biotopy plnia dôležité ekologické funkcie a sú zároveň domovom mnohých rastlinných a živočíšnych druhov. Ťažba v blízkosti tokov nielenže vedie k zániku týchto biotopov, ale tiež zhoršuje stav vodných biotopov a to v dôsledku zvyšujúcej sa teploty vody a usadzovania pôdnych častíc po narušení brehov. Na zníženie negatívneho vplyvu ťažby je najlepšie ponechať 15-30 metrov široké pásy stojacich stromov po oboch stranách potoka alebo rieky. V ideálnom prípade by sa aj lesné cesty a približovacie linky mali trasovať najmenej 15 metrov od brehov vodných tokov. Ak sa ťaží na svahu, ochranný pás by mal byť ešte o niečo širší. Na Slovensku je veľmi častým zvykom viesť údolné cesty priamo popri potokoch a približovať drevo z protiľahlých svahov aj krížom cez potok. Jednou z možností je viesť cesty vo väčšej vzdialenosti od potokov aspoň v miestach, kde protiľahlé svahy sú pokryté ochrannými lesmi, v ktorých sa bežne neťaží a nehospodári.

3.  pri ťažbe ponechať v poraste určitý počet stromov

Ak je to možné, odporúča sa v ťaženom poraste ponechať určité percento stojacich stromov hornej etáže v zastúpení rôznych drevín a veľkostí. Odzrkadlí sa to v počte prítomných druhov, keďže ponechané stojace stromy poskytujú hniezdne možnosti, úkryt, lovecké stanovištia a potravu mnohým druhom vtákov a cicavcov. Ponechaním stojacich stromov rôznych drevín sa tiež zlepšujú podmienky pre prirodzenú obnovu týchto drevín. Prítomnosť vtáčích druhov prenášajúcich semená drevín a rastlín tiež priaznivo prispieva k urýchlenej prirodzenej obnove dokonca aj vzdialenejších lokalít.

Na ťaženej ploche sa odporúča ponechať:

1. čo najviac rôznych druhov drevín a v čo najväčšom počte,
2. bohato plodiace stromy ako napr. buk, dub, čerešňa a svíb. Tvrdé plody (napr. žalude a bukvice) sú veľmi dôležitým zdrojom potravy mnohých voľne žijúcich druhov a to najmä na jeseň a v zime. Pri výbere jedincov, ktoré budú ponechané na ploche sa treba zamerať na vysoko plodiace stromy a  mohutné jedince stredného veku s plne zapojenými korunami. Druhy produkujúce mäkké plody (napr. čerešne a bobule) je výhodné ponechávať na okrajoch lesných porastov, kde neobmedzený prísun slnečnej energie prispieva k ich bohatému plodeniu.
3. malé skupinky ihličnanov, ktoré mnohým druhom živočíchov najmä v zimných mesiacoch poskytujú vhodný úkryt a potravu,
4. zopár jedincov dlhovekých drevín ako napr. dub, javor, buk a pod.,
5. malé skupinky stromov, ktoré umožnia existenciu rôznych druhov voľne žijúcich organizmov,
6. stromy s odstávajúcou, drsnou alebo hlboko zbrázdenou kôrou, ktoré slúžia ako vhodný zdroj hmyzej potravy pre vtáky,
7. dutinové stromy poskytujúce úkrytové a hniezdne možnosti ako aj potravu mnohým druhom voľne žijúcich vtákov a cicavcov.

Pod Babou horou vidíme difernecovanú štruktúru lesa samovoľne
vznikajúceho na pasienku, zatiaľčo obhospodarované rovnoveké
lesy v pozadí sa vyznačujú jednovrstvovou štruktúrou
Foto: Ing. Ivor RIZMAN

4.  venovať pozornosť vertikálnej štruktúre porastov

Niektoré druhy voľne žijúcich živočíchov sú z hľadiska potravy, hniezdenia a úkrytu striktne viazané na výskyt krovitej vegetácie resp. lesa v štádiu húštiny zatiaľ čo iné druhy nachádzajú pre svoju existenciu najlepšie podmienky  v korunách stromov. Toto je možné zabezpečiť len cieľavedomým vytváraním viacvrstvovej štruktúry lesných porastov.

5.  v porastoch ponechávať primerané množstvo odumierajúcich a odumretých (stojacich) kmeňov

Vo všeobecnosti prevláda názor, že odumierajúce alebo už odumreté stromy je lepšie z „hygienických“ dôvodov z porastov odstrániť. Na druhej strane sú tieto stromy z hľadiska biodiverzity veľmi cenné, pretože poskytujú vhodné podmienky pre existenciu rôznych druhov rastlín a živočíchov. Vhodné je v poraste ponechávať stromy rôznej hrúbky (platí: rôzne druhy = rôzne nároky) vrátane mohutných dutinových stromov, ktoré poskytujú vhodné podmienky na hniezdenie mnohým lesným druhom vtákov (ďatle, atď.). Pretože stojace odumierajúce stromy a sucháre môžu predstavovať aj určité bezpečnostné riziko, odporúča sa ich hodnotiť od prípadu k prípadu.

6.  v porastoch ponechávať primerané množstvo mŕtveho ležiaceho dreva

Mnohé, najmä menšie živočíchy, a aj niektoré vtáky využívajú odumreté kusy dreva a odpad po ťažbe na úkryt (brlohy, nory a pod.), hľadanie potravy a dokonca aj ako miesto na svadobné rituály a párenie. Ak je to možné, odporúča sa v poraste ponechávať najmä väčšie kusy dreva, ktoré sa rozkladajú pomalšie, ako aj uhádzané hromady zvyškov po ťažbe a to najmä vo vlhkejších oblastiach (pomalší rozklad). Tieto hromady je najlepšie umiestniť v blízkosti okrajov, zdrojov potravy, prirodzených napájadiel alebo v miestach s obmedzeným vegetačným krytom.

7.  vytvárať nepravidelné porastové okraje a znižovať kontrast prechodu medzi okrajovými biotopmi

Niektoré druhy lesných vtákov a živočíchov sa ostrým okrajom lesa vyhýbajú, iné druhy sa síce v týchto zónach vyskytujú, ale sú vystavené tlaku predátorov. Obzvlášť sú predátormi ohrozené okrajovo situované hniezda. Ďalšími charakteristickými „nedostatkami“ okrajových zón sú pre niektoré druhy nižšia dostupnosť potravy, vyššia teplota vzduchu a pôdy, nižšia vlhkosť a  vyššia „veternosť“ okrajov v porovnaní s vnútrom porastu. Ostré hranice medzi príliš rozdielnymi biotopmi (napr. dospelý porast hraničiaci s poľnohospodársky využívaným pozemkom) sa vo všeobecnosti vyznačujú vyšším výskytom negatívnych „okrajových“ efektov ako je tomu v prípade nepravidelných okrajov. Nepravidelné okraje môžu byť tvorené napr. krovinami, mladými stromami ako aj stromami hlavnej etáže, ktoré boli pri ťažbe v okrajovej línii ponechané. Nepravidelné postupné kraje viac vyhovujú aj mnohým druhom živočíchov adaptovaných na toto prostredie (napr. jelenia zver), pretože im poskytujú nielen dostatok potravy ale aj vhodné možnosti na úkryt. Najlepšie je voliť postupný prechod medzi holorubne vyťaženou plochou a okolitými porastmi.

8.  ak je to možné, snažiť sa zabezpečiť určitý stupeň celistvosti lesa vzhľadom na  potreby voľne žijúcich organizmov

Ak je Vašou snahou obhospodarovať les s cieľom vytvorenia vhodných podmienok na existenciu lesných druhov živočíchov, je potrebné pri plánovaní ťažby uvažovať s veľkosťou ponechávaných plôch (veľkosť biotopu) a úrovňou ich izolácie (vzdialenosť ponechávaných lesných porastov vzhľadom k okolitým lesným pozemkom), pretože obidve tieto skutočnosti významnou mierou ovplyvňujú výskyt a početnosť jednotlivých lesných druhov. Malé plochy lesa s vysokým podielom okrajov vzhľadom k celkovej rozlohe lesa sa v porovnaní s rozsiahlejšími plochami vo všeobecnosti vyznačujú nižšou pestrosťou vtáčích druhov a početnosťou druhov vo všeobecnosti. Izolovanosť lesných porastov je prekážkou šírenia niektorých druhov obojživelníkov (salamandre) a cicavcov. Z hľadiska výskytu a šírenia jednotlivých lesných  druhov sa pri hospodárení v lese, ak je to len trošku možné,  odporúča pri priestorovom plánovaní ťažbových zásahov ponechávať čo možno najucelenejšie časti lesných porastov navzájom prepojené s okolitými plochami lesa.

Búdky zlepšujú podmienky nie len
pre vtáky – búdka na obrázku je
určená pre plchy.
Foto: Mgr. Peter KAŇUCH

9.  pokúsiť sa zvýšiť podiel vnútornej časti porastov (forest interior)

V USA sa pod pojmom „forest interior“ rozumie súvislá plocha lesa vzdialená najmenej 70 -100 metrov od okraja biotopu. Spravidla platí, že so zväčšujúcou sa výmerou určitej plochy lesa (porastu) sa zvyšuje aj podiel  pre voľne žijúce organizmy priaznivej vnútornej časti lesa (porastu). Tento podiel je možné zvýšiť napr. prednostným umiestnením ťažby do okrajových zón lesných porastov, čím sa predíde prílišnej fragmentácii  zostávajúceho porastu. Zároveň tiež platí, že lesné porasty určitého tvaru (kruh, štvorec) majú vyšší podiel tzv. „vnútorného“ lesa ako lesné porasty elipsovitého, obdĺžnikového alebo nepravidelného tvaru.

10.  ak je to možné, ponechávať určitú časť lesa bez ťažbových zásahov, príp. predĺžiť rubné doby

Prítomnosť lesnej techniky (ťažbových mechanizmov), nadmerný hluk,  prítomnosť lesných robotníkov, a všetky ďalšie zmeny lesných biotopov súvisiace s realizáciou ťažbových opatrení majú vo väčšine prípadov negatívny dopad na existenciu voľne žijúcich organizmov. Ponechanie určitých úsekov lesa v „bezťažbovom “ režime môže pozitívne prispieť k vytvoreniu zón, kde miestne druhy nebudú vystavené intenzívnemu vplyvu človeka a jeho aktivít.

11.  obmedziť výmeru holorubov

Veľkoplošné holoruby (podľa platnej slovenskej legislatívy sú veľkoplošné holoruby viac-menej zakázané; uplatňujú sa len vo výnimočných prípadoch za presne stanovených podmienok) významným spôsobom obmedzujú výskyt a prežívanie mnohých druhov rastlín a živočíchov. Navyše sa na takýchto plochách zhoršujú podmienky pre prirodzenú obnovu. Ak sa jedná o podporu druhov obývajúcich okrajové zóny, je najlepšie voliť maloplošné holoruby o výmere 5-40 akrov. Takéto riešenie však nebude ideálne pre tie živočíšne druhy, ktoré pre svoju existenciu vyhľadávajú podmienky tzv. „vnútorného“ lesa. Pri maloplošných holoruboch v oblastiach s vysokým počtom jelenej zveri je potrebné počítať s horšími podmienkami na prirodzenú obnovu. Postup, ktorý ako vlastník lesa zvolíte, sa bude odvíjať od konkrétnych cieľov hospodárenia, druhov, ktoré chcete na svojom pozemku mať a vlastností Vášho lesa.

12.  zatrávniť prechodné sklady dreva, približovacie linky a lesné cesty

Po ukončení ťažby sa odporúča vyrovnať koľaje a brázdy zanechané lesnými mechanizmami a prístupové linky a plochy dočasných skladov dreva zatrávniť a náležite odvodniť, resp. vytvoriť podmienky pre prirodzenú obnovu.

13.  premietnuť konkrétne opatrenia týkajúce sa podpory voľne žijúcich druhov do plánu hospodárenia (lesného hospodárskeho plánu)

Je na Vás ako vlastníkovi lesa požiadať o premietnutie opatrení navrhnutých s cieľom vytvoriť priaznivé podmienky pre výskyt voľne žijúcich druhov organizmov do lesných hospodárskych plánov.