Smrek je na území Slovenska pôvodnou drevinou. Objavil sa tu krátko po dobe ľadovej (už v preboreáli) a postupne bol otepľovaním klímy a konkurenciou iných drevín vytlačený do vyšších polôh. Náš (karpatsko-hercýnsky) areál smreka je oddelený od obrovského boreálneho areálu  pásmom poľských nížin a od alpsko-dinárskeho pásmami nižších pohorí po oboch stranách Dunaja. Treba povedať, že hercýnsko-karpatský areál už dnes nie je súvislý (napr. náš bezsmrekový východ Slovenska izoluje západokarpatské smrečiny od východokarpatských) a teda aj ohrozený ďalšou fragmentáciou. Na území Slovenska považujeme za areál smreka najmä severné Slovensko, smerom k juhu sa jeho výskyt stáva ostrovčekovitým, až južne od Vtáčnika a Poľany celkom vyznieva. Aj v tomto areáli sa však nezmiešané smrečiny vyskytujú len na určitých typoch stanovíšť.

Porasty 7. vegetačného stupňa v Tichej doline
Foto: Ing. Matej Schwarz

Horná hranica smrekových lesov prebieha u nás v nadmorských výškach 1 500 až 1 550 metrov a je totožná s hornou hranicou lesa. Nad ňou sa vyskytujú už len krovité porasty kosodreviny, hoci jednotlivé zakrpatené smreky vystupujú na vhodných miestach ešte niekoľko sto metrov do tohto pásma, vytvárajúc takto smrekovú kosodrevinu.

Pod hranicou lesa, v tzv. nižšom subalpínskom stupni(7. lesný vegetačný stupeň v zmysle Zlatníkovej klasifikácie), sa vo výškach od cca 1 250 m n. m. po hornú hranicu lesa vytvorili viac-menej nezmiešané smrečiny. Hoci ich označujeme ako jarabinové smrečiny (malú časť aj ako javorové smrečiny), zastúpenie listnatých drevín je v nich spravidla nízke, čo je, vzhľadom na vynikajúcu konkurencieschopnosť smreka v týchto klimatických podmienkach, prirodzené. Existenciu týchto smrečín umožnila v minulosti skutočnosť, že smrek v týchto nadmorských výškach lepšie odolával abiotickým škodlivým činiteľom a biotické škodlivé činitele tu bývali menej nebezpečné. Subalpínske smrečiny sa vyznačujú prirodzene (?) rozvoľneným zápojom, stromami so zbiehavými kmeňmi a štíhlymi, hlboko nasadenými korunami, čo značne zvyšuje odolnosť porastov voči vetru, snehu a námraze. Hlboké zavetvenie zvyšuje odolnosť voči lúpaniu kôry zverou.  Vďaka chladným letám bývala aktivita hmyzích škodcov v týchto nadmorských výškach znížená, takže tu nedochádzalo ku kalamitným premnoženiam. Primiešané dreviny zďaleka nedosahovali výšku smreka, preto sa vyskytovali len v medzerách alebo ako podrast presvetlených porastov. Hoci pôvodnosť smrečín v subalpínskom stupni je nesporná, je pravdepodobné, že v dobe maximálneho rozmachu pastvy na holiach bola väčšina z nich dočasne premenená na pasienky a po zanechaní pastvy sa smrečiny  na týchto plochách sekundárne obnovili [1]. Takéto smrečiny by sme správne nemali nazývať klimaxom [2]a sporná je aj ich schopnosť dlhodobo udržať svoju štruktúru.

Vo vyššom a nižšom montánnom stupni (6. a 5. lesný vegetačný stupeň) sa smrek vyskytuje len ako drevina primiešaná k buku a/alebo jedli – čisté smrečiny by sa tu nemali vyskytovať s výnimkou niekoľkých osobitých stanovíšť (pozri nižšie). Prírodné zmiešané porasty, buka a jedle sa vyznačovali zložitou dynamikou, v rámci ktorej dochádzalo k zmenám zastúpenia týchto drevín, z ktorých každá sa dožíva iného veku a má aj trochu odlišné nároky na prostredie. Buk tu profitoval zo svojej rýchlej obnovy, jedľa zo svojej dlhovekosti, smrek bol svojimi schopnosťami kdesi uprostred, medzi jeho výhody patrili dobrá obnova na odkrytej pôde (napr. na vývratoch) a na väčších holinách.

Dynamika jedľovo-smrekových porastov v bezbukových oblastiach Slovenska (najmä Vysoké Tatry a závery severných dolín Nízkych Tatier) bývala o čosi jednoduchšia, ale aj tu zrejme dochádzalo k zmenám zastúpenia oboch drevín, keď rôzne disturbancie (vetrové a snehové kalamity) zvýhodňovali smrek, zatiaľčo dlhý nerušený vývoj spôsoboval prevládnutie jedle. Pôvodnosť vysokotatranských smrečín bez jedle (občas s borovicou a smrekovcom), pripomínajúcich severské lesy, je dnes odborníkmi spochybňovaná. Spochybňovaná je aj samotná existencia slovenských bezbukových oblastí, tu sa však dá aspoň predpokladať, že vždy šlo o oblasti na buk chudobné.

Zastúpenie smreka v montánnom stupni (bukovom aj bezbukovom) vždy záviselo od viacerých  faktorov – v mrazových polohách, na chudobných pôdach, najmä sutinových, silno zamokrených lokalitách a podobných stanovištiach, mohlo aj prirodzene byť veľmi vysoké.

Stanovištia s prirodzeným a potenciálne prirodzeným výskytom smrečín

Väčšina 7. vegetačného stupňa bola zahrnutá už v národnej sieti chránených území. Keby sme do mapky pridali aj hranice území európskeho významu a rezervácií, videli by sme, že dnes už je prakticky celý tento biotop pomerne prísne chránený. Z tohto pohľadu by sa mohlo zdať, že je ochranármi mimoriadne cenený, čo však nie je v súlade so starostlivosťou oň. Aj stanovištia, na ktorých sa dá častejší výskyt prirodzených smrečín aspoň predpokladať, sú z veľkej časti chránené. Zdroj: NLC-ÚLZI, ŠOP SR)

Tieto „učebnicové pravdy“ však nemusia vždy zodpovedať realite, resp. je možné, že jej zodpovedajú len v rámci väčších výmer alebo v dlhodobejšom priemere. Zdrojov neistoty je viacero. Prvým z nich je už spomínaná nedostatočná znalosť dynamiky prírodných lesných spoločenstiev. V súčasnosti už na Slovensku, ani v susediacich štátoch, nemáme zachované dostatočne rozsiahle pralesy, o ktorých by sa dalo tvrdiť, že ich vývoj je riadený tými istými silami, ako tomu bolo v pred začiatkom vplyvu človeka. Nevieme preto, či a v akom rozsahu, sa v pôvodných smrekovo-jedľovo-bukových lesoch vyskytovali aj čisté či takmer čisté smrečín (napr. ako prechodné vývojové štádium) a v akej mozaike. Nedá sa vylúčiť, že aj v zmiešaných lesoch sa z času na čas prirodzene vyskytli smrečiny o výmere niekoľkých hektárov. Preto je vždy ťažké vyhlásiť nejakú smrečinu v oblasti severného Slovenska za jednoznačne neprirodzenú, prinajmenšom v prípadoch, keď jej výmera nie je veľká. V rozsiahlejších komplexoch hospodárskych smrečín zas nemožno vylúčiť, že niektoré ich časti vznikli prirodzene alebo aspoň „by vznikli aj prirodzene“.

Okrem toho musíme pripustiť, že naše predstavy o prirodzených drevinových zloženiach sú len hypotézami. Naše „oficiálne“ drevinové zloženia pre jednotlivé lesné typy stoja skôr na rôznych predpokladoch, než na skutočných opisoch drevinového zloženia zachovaných pralesov alebo dostatočne presných historických záznamooch o jednotlivých porastoch. Vplyv človeka na drevinové zloženie je u nás natoľko dlhodobý a rozmanitý, že je veľmi ťažké jeho následky odlíšiť od následkov vplyvov prirodzených, takže ani naše „pralesy“ nie sú nespochybniteľným zdrojom poznania. Preto znalosť skutočného pôvodného, resp. dnešného potenciálneho, drevinového zloženia suplujeme skôr znalosťou ekologických vlastností smreka a vlastností jeho potenciálnych konkurentov a na nich založenými predstavami o dynamike lesných spoločenstiev, ktoré len dopĺňame neúplnými poznatkami z historických prieskumov, peľových analýz [3]a občas dokonca subjektívnymi odhadmi. Netreba preto preceňovať napr. našu lesnícku typológiu  a tvrdiť, že na určitom type stanovišťa je prirodzené len určité, presne dané, percentuálne zastúpenie smreka alebo že sme schopní presne stanoviť pôvodné zastúpenie smreka na Slovensku.

Napr. Zelená správa 2005 uvádzala pre smrek veľmi nízke pôvodné zastúpenie smreka, čo bývalo  hojne zneužívané ako „dôkaz“ podpory neprirodzených drevín zo strany lesníkov, resp. aspoň ako dôkaz lesníckej nekompetentnosti:

Tab. 1 Prirodzenosť smreka podľa zjednodušenej kalkulácie

Zdroj: LVÚ 1998, Databanka LIC, Lesoprojekt 2004

V skutočnosti sa ani zďaleka nie je možné určiť „pôvodné zastúpenie smreka“ s takouto presnosťou. Takéto výpočty pôvodného drevinového zloženia sú vždy založené na nejakej poznatkovej databáze drevinových zložení vytvorenej pre stanovištné jednotky (napr. lesné typy). Takáto databáza jednak môže byť čiastočne nesprávna (pozri vyššie), jednak zvyčajne udáva pre každú jednotku určité rozpätia drevín, takže výsledok je vhodnejšie tak isto vyjadriť rozpätiami, nie iba jediným číslom počítaným zo stredných hodnôt intervalov. Ešte správnejšie je považovať za „nadmerné“ len to zastúpenie smreka, ktoré presahuje hornú hranicu intervalu pre každé stanovište (na stanovišti, kde sa smrek prirodzene nevyskytoval, sa horná hranica rovná nule). Nasledujúca tabuľka vychádza z databázy použitej pri návrhu siete chránených území Natura 2000, čo je databáza pomerne široko akceptovaná. Aj keď táto databáza je práve voči smreku pomerne prísna (pre iné dreviny používa širšie intervaly), vidíme, že prirodzenosť smreka na Slovensku je pravdepodobne vyššia, než sa všeobecne predpokladá. Navyše treba pripomenúť, že napadnutie tejto tabuľky ako „zmanipulovanej lesníkmi“, by súčasne znamenalo pripustiť, že do návrhu sústavy Natura 2000 boli zahrnuté aj porasty s nízkou prirodzenosťou.

Tab. 2 Detailný rozbor prirodzenosti smreka

Zdroje: Schwarz a kol. 2006. Lesy Slovenska – ekológia a trvalo udržateľné obhospodarovanie, manuskript, Databanka LIC 2004, modely prirodzeného drevinového zloženia pre Naturu 2000 (Schwarz, Rizman, 2003)

Z tejto tabuľky vyplýva, že za (potenciálne) prirodzené možno považovať až 12,5 % zastúpenie smreka, zatiaľčo úplne nepôvodných je na Slovensku len 3,2 % tejto dreviny. Pritom aj v prípade takejto komplexnej informácie je ešte potrebné rátať aj s možnosťou, že čistá smrečina mohla prirodzeným spôsobom dočasne vzniknúť aj „úplne nepôvodnom stanovišti“, a samozrejme aj s možnosťou, že smrek môže miestami z prirodzených dôvodov chýbať na stanovišti vhodnom.

Európske klasifikácie biotopov sú, čo sa týka stanovištnej vhodnosti drevín, menej prísne než slovenská lesnícka typológia. Z ich pohľadu je každá smrečina nachádzajúca sa v geografickej oblasti prirodzeného výskytu smrečín, smrekovým biotopom, pokiaľ spĺňa podmienky pomerne  jednoduchej charakteristiky. Napríklad biotop Natury 2000 s názvom 9410 Smrekové lesy, je definovaný [4]nasledovne (uvádzame len výťah z definícií týkajúci sa nášho územia):

1. Subalpínske a alpínske ihličnaté lesy (tvorené najmä smrekom obyčajným).
   Podtypy:
   • 42.21 – Alpské a karpatské subalpínske smrečiny – Lesy smreka obyčajného nižšieho subalpínskeho stupňa a osobitných stanovíšť horského stupňa v oblasti vonkajších, stredných a vnútorných Álp. V oblasti vnútorných Álp často nadväzujú na horské smrekové lesy 42.22. Jedince smrekov sú často zakrpatené resp. stĺpovité a sú sprevádzané podrastom s výrazne subalpínskym charakterom. Patria sem tiež smrečiny nižšieho subalpínskeho a horského stupňa Karpát.
   • 42.22 – Vnútrohorské smrečiny – Lesy smreka obyčajného v horských oblastiach vnútorných Álp, charakteristické pre oblasti klimaticky nepriaznivé pre výskyt buka a jedle. Podobne lesy smreka obyčajného v horských a pahorkatinných oblastiach vnútorných kotlín slovenských Karpát s výrazne kontinentálnym charakterom klímy.
   • 42.25 – Perialpínske smrečiny – Spontánne spoločenstvá smreka obyčajného vyskytujúce sa vo výškovo alebo edaficky okrajových zónach rozšírenia výraznejšie zastúpených smrečín horských stupňov vonkajších Álp, Karpát a ďalších pohorí.
2. Rastlinstvo: stromová zložka – Picea abies; krovitá a bylinná zložka – Vaccinium spp.

Tejto definícii teda vyhovujú všetky prirodzené aj potenciálne prirodzené smrekové spoločenstvá, ktoré sme spomenuli vyššie.

Na záver tejto časti treba uviesť, že prirodzená dynamika smrečín nie je nevyhnutnou podmienkou pre ich ochranu. Plne postačuje dynamikahospodárskeho lesa, ktorú napr. dokument Natura 2000 a lesy ( Európska komisia , 2003) uznanáva za rovnocennú prírodným procesom: „Prirodzené“ narúšanie lesných ekosystémov polomami, bleskmi, odumieraním starých stromov, ktoré býva v trvalo udržateľnom lesníctve často „simulované“ ťažbovými operáciami, je významným faktorom zachovania rozmanitosti štruktúr biotopov, mozaikovej distribúcie skupín rôzneho veku  a vysokého stupňa biologickej diverzity. Takéto dynamické chápanie ochrany prírody je potrebné, pokiaľ má byť stratégia ochrany prírody v lokalitách NATURA 2000 integrujúca.

Toto na jednej strane umožňuje zahrnúť do chránených území aj menej prirodzené lesy, na druhej strane to potvrdzuje, že Európska komisia nedeklaruje mimoriadny záujem na zvyšovaní prirodzenosti lesov a jej cieľom je skôr zachovať ich v stave, v akom boli vyhlásené.

[1] Randuška a kol. 1959: Prehľad stanovištných pomerov Slovenska, Slov. vydavateľstvo pôdohospodárskej literatúry, Bratislava – uvádza, že podľa Súpisu Muránskeho hradného panstva z r. 1830 sa smrek na lesných správach Šumiac, Telgárt a Pohorelá prakticky nevyskytoval, hoci na týchto správach sa dnes vyskytujú významné plochy 7. vegetačného stupňa. Toto naznačuje, že v r. 1830 šlo prevažne o nelesné plochy. Rovnakú skutočnosť dokladá napr. množstvo bielych plôch v tomto vegetačnom stupni, ktoré boli v katastri vysporiadané až počas vládnej úlohy Zalesňovanie nelesných pôd v rokoch 1995 – 2000.

[2] Zlatník, A.1978: Lesnická fytocenelogie,

[3] Výsledky peľových analýz sú problematické z viacerých dôvodov. V prvom rade máme na Slovensku pomerne málo rašelinísk vhodných pre odbery vzoriek, takže rozsiahle oblasti máme len málo pokryté. Okrem toho je veľmi ťažké rozhodnúť, nakoľko je druhové zloženie peľových zŕn v rašeline ovplyvnené stromami v bezprostrednom okolí rašeliniska a nakoľko odráža drevinové zloženie širšieho okolia. Samotné rašeliniská a ich bezprostredné okolie pritom predstavujú hodne špecifický biotop, ktorého drevinové zloženie sa mohlo značne líšiť od „normálnych“ porastov v oblasti. Vyhodnotenie závisí od našich poznatkov o lietavosti peľu jednotlivých drevín, produkcii peľu týmito drevinami, ale aj od tak ťažko zistiteľných údajov ako sú prúdenie vzduchu a stav vegetácie v hodnotenom období (napr. poškodenie požiarmi, kalamitami a p). Preto peľové analýzy poskytujú len rámcové údaje o areáloch drevín, nemožno z nich však vyvodiť presné drevinové zloženia prirodzených lesov pred započatím vplyvu človeka.

[4] European Commission, 2007: Interpretation manual of European Union habitats – EUR 27