Ako sme už spomenuli, odumieranie smreka v chránených územiach spôsobuje v súčasnosti problémy. Pritom ešte pred niekoľkými rokmi bolo možné celej situácii predísť a ešte aj dnes by ju, pravdepodobne, bolo možné zvládnuť. Jej hlavná príčina totiž tkvie nie v zaradení smrečín do chránených území, ale v nesprávnej voľbe stupňa ochrany a kategórie chráneného územia, resp. v nesprávnom výbere medzi aktívnym a pasívnym manažmentom chránených území.

Termín ochrana prírody je totiž široký a zahŕňa viacero možných prístupov. Ochranárski aktivisti na Slovensku aj v Európe v poslednej dobe propagujú najmä úplne pasívnu formu ochrany prírody, čiže ponechanie území na samovývoj, čo nazývajú „ochrana prírodných procesov“. Aj keď odhliadneme od mätúceho názvu (ochrana bližšie nedefinovaných„procesov“ nie je podľa žiadneho relevantného dokumentu cieľom – týmto môže byť len výskum týchto procesov, resp. niektoré procesy môžu potrebné pre určité druhy alebo biotopy), ponechávanie území bez zásahu predstavuje len jednu z dvoch krajných možností. Popri nej existuje aj možnosť zabezpečiť ochranu prírody pomocou aktívneho manažmentu, ktorý súčasne môže, ale nemusí, znamenať aj formu využívania prírodných zdrojov.

Súčasná slovenská legislatíva poskytuje v otázke voľby medzi aktívnou a pasívnou ochranou území pre jednotlivé chránené územia dostatočnú voľnosť. Pre každú našu kategóriu chráneného územia je možné stanoviť viacero rôznych stupňov ochrany (pre prírodnú rezerváciu napr. piaty alebo štvrtý) a schváliť manažmentový plán, ktorý môže, v prípade potreby, odobriť rôzne opatrenia. Táto voľnosť však býva časťou ochrancov prírody kritizovaná, pričom sa kritici odvolávajú na medzinárodné „normy“. Preto v ďalšom texte porovnáme jednotlivé možnosti manažmentu smrečín v našich chránených územiach s medzinárodne uznávanou klasifikáciou chránených území podľa IUCN.

Kategórie chránených území a ciele ich manažmentu podľa IUCN

Legenda: 1 – primárny cieľ, 2 – sekundárny cieľ, 3 – potenciálne možné využívanie
Zdroj: IUCN World Commission on Protected Areas, World Conservation Monitoring Centre: Guidelines for Protected Area Management Categories

IUCN upozorňuje, že všetky tieto kategórie chránených území sú rovnako významné, hoci odrážajú rôznu mieru ľudských zásahov, že nie je dôležité, aké názvy sa pre ne v jednotlivých krajinách používajú (napr. populárny názov „národný park“ odráža prakticky v každej krajine inú kategóriu IUCN) a že je potrebné zvoliť vhodné opatrenia s ohľadom na stav územia a až podľa nich mu prisúdiť kategóriu, nie zvoliť si kategóriu a nasilu jej prispôsobovať manažment, čoho svedkami sme boli napr. u bývalého vedenia TANAPu.

Ako vidíme, len dve z kategórií IUCN úplne vylučujú trvalo udržateľné využívanie prírodných zdrojov, čo je v prípade našich smrečín ťažba dreva. Toto využívanie, samozrejme, nesmie byť v rozpore s inými cieľmi ochrany. Manažment v prospech zachovania druhov či biotopov (t.j. nezameraný na využívanie zdrojov) sa považuje za prostriedok, nie cieľ a preto sa na jeho uplatňovanie vzťahujú iné kritériá. Vylúčený je len z kategórie Ia, kde je cieľom výskum ničím nerušeného vývoja spoločenstiev.

Kategórii Ia v podstate zodpovedajú naše národné prírodné rezervácie a prírodné rezervácie, hoci spravidla nemajú dostatočnú výmeru [7]. Tieto sa donedávna vyhlasovali s piatym stupňom ochrany vylučujúcim ľudské aktivity. Zákon však umožňuje vydávanie výnimiek zo zákona, vďaka čomu je možné v prípade potreby určité opatrenia vykonať. V súčasnosti legislatíva umožňuje znížiť stupeň ochrany týchto rezervácií, čím je možné zmeniť ich na územia kategórie IV, s manažmentom zameraným na ochranu biotopu, t.j. v našom prípade na zabezpečenie trvalej existencie smrečín. Pokiaľ ide o slovenské smrekové rezervácie, v súčasnosti vo väčšine z nich dochádza k rýchlemu odumieraniu smreka a tým nastáva rozpor medzi oboma hlavnými cieľmi tejto kategórie – územia ostávajú relatívne vhodné pre výskum (môžu slúžiť ako porovnávacia báza pre manažované porasty), ohrozená je však ich pôvodná druhová a genetická diverzita. Najmä kvôli malej výmere týchto rezervácií hrozí vyhynutie pôvodných genotypov smreka a ich nahradenie genotypmi neznámeho pôvodu z okolitých hospodárskych porastov. Toto riziko je umocnené skutočnosťou, že podkôrny hmyz prednostne napáda staré prirodzené porasty a až neskôr aj mladšie hospodárske smrečiny. Ohrozené sú aj druhy viazané výlučne na staré smrečiny.

Jedna z kalamitných plôch v Tichej doline ponechaných bez zásahu (jún 2007)
Vzhľadom na filozofiu Natury 2000 trochu paradoxne, umožnila u nás práve európska legislatíva zdržať zabrániť vykonaniu potrebného spracovania vetrovej kalamity v Tichej doline, vzhľadom na terén veľmi jednoduchého a neohrozujúceho stojace porasty. Hoci nakoniec dala Európska komisia za pravdu nášmu výkladu, opatrenia boli pomocou rôznych sťažností a následných žiadostí o prešetrenie a zdôvodnenie natoľko zdržané, až stratili význam.
Foto: Ing. Matej Schwarz

Z hľadiska „smrekového problému“ možno naše prírodné rezervácie rozdeliť na tri typy. Prvým sú rezervácie chrániace prirodzené smrečiny (prevažne 7. vegetačného stupňa). Ide prevažne o menšie rezervácie, u ktorých by teoreticky bolo možné zvažovať ich ponechanie na samovývoj (a teda rozpad smrečín). Pri rozhodovaní v tejto otázke treba brať do úvahy drevinové zloženie hospodárskych lesov v širšom okolí – ideálnymi kandidátmi na samovývoj by boli rezervácie obklopené listnatými porastmi. Rezervácie obklopené smrekovými porastmi by mali byť prehodnotené, resp. v prípade kalamít menšieho rozsahu, by v nich mal byť povolený intenzívny manažment zameraný na boj proti podkôrnemu hmyzu. Z území tohto typu možno spomenúť napr. NPR Zadná Poľana, Babia hora či Fabova hoľa.

Druhým typom sú veľké rezervácie (rádovo tisíce hektárov) s prevahou smrečín, ktoré v slovenských pomeroch nevyhnutne zahŕňajú aj neprirodzené porasty. Typickým príkladom je napr. známa NPR Tichá dolina, ktorá, v kombinácii s cennými hôľnymi spoločenstvami, živočíšstvom a zbytkami starých porastov, zahŕňa aj veľké plochy neprirodzených mladších smrečín. Ponechanie takejto rezervácie na bezzásahový manažment znamená v súčasnosti ohrozenie smrečín v rezervácii samotnej, ako aj v jej širokom okolí, čo sa, žiaľ, vývojom už aj potvrdilo. Bezzásahové rezervácie tejto výmery nie sú v slovenských pomeroch opodstatnené.

Tretím typom sú rezervácie chrániace iné biotopy, napríklad bukové lesy. Aj v takýchto rezerváciách sa, občas vyskytuje smrek, buď ako primiešaná drevina, alebo (vo veľkých rezerváciách) aj vo forme menších smrekových monokultúr. Príkladom môže byť napr. NPR Dobročský prales, v ktorom odumiera smrek pôvodne tvoriaci cca 1/3 porastov alebo NPR Tlstá, v ktorej sa vyskytujú menšie neprirodzené porasty smreka vzniknuté zalesnením lúčok ešte pred vyhlásením rezervácie. Zatiaľčo v prípade Dobročského pralesa by sa manažment mal zamerať na boj proti podkôrnemu hmyzu v ochrannom pásme rezervácie, v prípade NPR Tlstá by mohlo byť zaujímavou možnosťou povolenie šetrnej ťažbu napadnutých smrečín, keďže tieto nie sú predmetom ochrany.

Kategória Ib sa na Slovensku v podstate nevyskytuje. Prípadná divočina definovaná ako „Ekosystémy, v ktorých od začiatku priemyselnej revolúcie (1750) ľudský vplyv (a) nebol väčší ako vplyv akéhokoľvek iného pôvodného druhu a (b) neovplyvnil štruktúru ekosystému. Klimatická zmena s touto definíciou nesúvisí.“ [8] sa na Slovensku určite nevyskytuje, rozhodne nie na výmerách požadovaných IUCN. Používanie termínu „divočina“ niektorými ochranárskymi aktivistami je preto zavádzajúce, rovnako ako predstieranie, že divočinu možno v krátkom čase pomocou nezasahovania obnoviť. V tak husto osídlenej krajine, akou je Slovensko, nie je možné zamedziť vplyvu priemyslu (napr. znečistenie) a okolitej krajiny (invázne druhy, narušenie prirodzenej migrácie druhov a p.) na chránené územia, rovnako ako nemožno vrátiť späť históriu využívania krajiny.

To, či niektorý z našich národných parkov spĺňa podmienky pre zaradenie do kategórie II, je otázne. „Vina“ sa v tejto otázke zvykne pripisovať lesníkom, resp. príliš intenzívnemu hospodáreniu v národných parkoch. Hlavnou prekážkou splnenia definície kategórie II podľa IUCN je však skôr nedostatočná prirodzenosť našich parkov už v dobe ich zriadenia. Podľa IUCN sa do kategórie II majú vyberať územia „nie významne zmenené súčasným ľudskými aktivitami alebo využívaním“ a až následne ich obhospodarovať tak, aby nedošlo k „využívaniu alebo aktivitám ohrozujúcim ciele vyhlásenia [parku]“. Pokiaľ územie parku bolo už v dobe vyhlásenia „významne zmenené“, čo je, viac-menej, prípad všetkých našich národných parkov, je možné síce spochybňovať oprávnenosť názvu národný park, nemožno však za to viniť obhospodarovanie lesa. V súčasnosti o žiadnom z našich národných parkov nemožno povedať, že by celé jeho územie spĺňalo kritériá pre vyhlásenie národného parku v chápaní IUCN, hoci vo väčšine z nich sa nájdu roztrúsené časti, ktoré by kritériá spĺňali. Celkovo nemá zmysel predstierať, že sme boli pri voľbe formy manažmentu našich národných parkov viazaní nejakými nadnárodnými normami (viď aj poznámky ku kategórii IV a Nature 2000), ani sa cítiť morálne zaviazaní dodržiavať nejaké zásady, nereálne už pri vzniku parku. V skutočnosti môžeme pre každý jednotlivý biotop voliť také obhospodarovanie, aké vyhovuje jeho stavu a trendu  vývoja. IUCN odporúča len to, aby manažment bol na 75% územia viac-menej rovnaký, čím sa ochrana územia stáva viac transparentná.

Národný park Nízke Tatry – Bystrá dolina
Ponechaním nespracovaných polomov v navrhovanej zóne A národného parku a obštrukciami pri výstavbe sprístupňovacích ciest sa začalo odumieranie smrečín v tejto časti Nízkych Tatier.
Foto: Ing. Matej Schwarz

V prípade smrečín existujú v podstate dve možnosti. Prvou z nich je udržať existenciu smrečín, čo je vzhľadom na ich existenciu v dobe vyhlásenia parkov do istej miery naša povinnosť. V prípade, že sme tieto smrečiny považovali za aspoň čiastočne prirodzené, alebo pokiaľ sú tieto smrečiny významné z hľadiska rekreácie, zdravotníctva p., mala by pre nás ich existencia samotná byť dôležitejšia ako ich „prirodzenosť“. Z viacerých pohľadov, je dôležitejšie zachovať charakter územia, jeho vhodnosť pre (mimoprodukčné) využívanie, schopnosť byť domovom tým druhov živočíchov a rastlín ktoré v ňom žili v dobe vyhlásenia, než bazírovať na „prirodzenosti vývoja“, či „ochrane prírodných procesov“. Pokiaľ intenzita opatrení potrebných pre udržanie smrečín neprekročí „rozumnú“ mieru, je takýto manažment v súlade dokonca aj s odporúčaniami IUCN pre kategóriu II.

Druhou alternatívou je umožniť, podľa možnosti prirodzené, nahradenie smrečín inými biotopmi. Táto alternatíva môže byť legitímna, pokiaľ smrečiny v území boli už v dobe vyhlásenia parku považované za nepôvodné, alebo pokiaľ uznáme, že z dôvodu klimatickej zmeny je ďalšia existencia smrečín neudržateľná. Treba však zdôrazniť, že pre prirodzenú náhradu smrečín iným klimaxovým spoločenstvo musia v danom území existovať podmienky, čo na Slovensku nie je samozrejmé.

Príkladom môže byť napr. TANAP, v ktorom smrek v dobe vyhlásenia absolútne dominoval a to nie len v subalpínskom vegetačnom stupni, ale aj v nižších polohách. Nemáme žiadne poznatky, ktoré by nám dovoľovali spochybniť, že tento stav bol aspoň čiastočne prirodzený (pôvodne tu snáď bolo viac jedle) a že príčiny vzniku tejto „bezbukovej“ siahajú prinajmenšom niekoľko tisícročí do minulosti. Smrekové lesy významne utvárali charakter tatranskej krajiny a umožnili vznik a existenciu klimatických kúpeľov. Preto by sme nemali ľahkovážne pripustiť ich rozpad, hoci žiaľ, sme tento trend už nastúpili. Aj keď existencia smrečín v Tatrách sa považovala za viac-menej prirodzenú, uznávalo sa, že ich priestorová výstavba bola vo väčšine z nich človekom zmenená. Za prirodzené sa považovali len časti subalpínskeho stupňa, ktoré sa zachovali na strmších svahoch (aj tu boli v minulosti rozsiahle územia poškodené pastvou a požiarmi), lesy na miernom reliéfe tatranského fluvioglaciálu boli už prinajmenšom od začiatku 20. storočia pomerne intenzívne obhospodarované. Po vzniku TANAPu sa hospodárenie, v snahe priblížiť sa k prírode, obmedzilo. Paradoxne, toto bolo jednou z príčin vetrovej kalamity v novembri 2004, resp. jednou z príčin jej mimoriadnych dopadov na funkcie lesov v národnom parku. Keby boli lesy na miernych svahoch TANAPu obhospodarované ako bežné hospodárske lesy, vetrovú kalamitu by prežila mozaika mladších porastov vo veku do cca 30-40 rokov a dnešná kalamitná holina by nebola taká jednoliata.

Kategória III podľa IUCN v podstate zodpovedá našej prírodnej pamiatke a z pohľadu ochrany smrečín má relatívne malý význam. Ide zvyčajne o malé územia, ktorých predmetom ochrany je nejaká krajinná pozoruhodnosť, napr. vodopád, jaskyňa, význačné bralo, nejaká geologická zvláštnosť, a p, nie ekosystém samotný, hoci aj ten je často cenný. Vzhľadom na skutočnosť, že prírodná pamiatka môže byť vyhlásená aj s piatym stupňom ochrany, teoreticky by tu problémy s odumieraním smreka mohli byť rovnaké ako u prírodných rezervácií, zatiaľ nám však takýto prípad nie je známy. Ako kuriozitu môžeme uviesť názor zaznamenaný v nedávnej minulosti, že keď je predmetom ochrany jazero (šlo o PR Jezerské jazero, čo je však územie, ktoré spĺňa skôr definíciu prírodnej pamiatky než rezervácie), smrečiny na jeho brehoch nie sú predmetom ochrany a teda ich môžeme nechať vyhynúť a nemusíme povoliť opatrenia na ich záchranu! Pritom smrekové lesy boli vždy súčasťou scenérie tohto jazera a opatrenia v nich by sa nijako nedotkli vodných a brehových spoločenstiev.

Tichá dolina (november 2009)
Porasty medzi lavínovými žľabmi v závere doliny, vzdialené od pôvodných kalamitných plôch niekoľko kilometrov. V súčasnosti sa už aj tu prejavuje premnoženie podkôrneho hmyzu, hoci vlani boli ešte tieto porasty zdravé.
Foto: Ing. Matej Schwarz

Kategória IV podľa IUCN zodpovedá našej kategórii chránený areál, čo je pomerne málo využívaná kategória zameraná na ochranu vzácnych druhov živočíchov alebo rastlín, menej často aj vzácnych biotopov (tieto sa častejšie chránia ako prírodné rezervácie). Lesné biotopy sú v tejto kategórii pomerne vzácne. Nedostatočne si však uvedomujeme, že práve ochrana vzácnych druhov alebo biotopov, v prípade potreby formou aktívneho manažmentu, patrí medzi základné požiadavky týkajúce sa európskej siete chránených území Natura 2000. Na Slovensku sa jej územia európskeho významu a chránené vtáčie  územia do značnej miery prekrývajú s už existujúcimi maloplošnými aj veľkoplošnými chránenými územiami, hoci časť z nich predstavuje úplne nové chránené územia. Požiadavky Natury 2000 sú pritom takmer výlučne zamerané na udržanie druhov a biotopov „európskeho významu“ v priaznivom stave z hľadiska ochrany. Toto znamená udržať alebo zvýšiť výmeru pokrytú daným biotopom, udržať jeho typické druhy v priaznivom stave (pozri ďalej) a udržať stanovište a štruktúru biotopu v stave potrebnom pre jeho dlhodobé zachovanie. U druhov je potrebné udržať ich areál, populačnú dynamiku a biotop daného druhu v stave umožňujúcom jeho dlhodobé zachovanie. Ide teda o ochranu zameranú na presne špecifikované druhy a biotopy, pre ktoré sa aj vyhlasujú územia siete Natura 2000 a ktoré je potrebné udržať ľubovoľnými prostriedkami, vrátane aktívneho manažmentu. Z pohľadu IUCN teda Natura 2000 splýva s kategóriou IV, výnimkou budú len prípady, keď je ochranu možné a vhodné zabezpečiť aj bez aktívneho manažmentu. Ani v tomto prípade však nie sú vhodné prísne rezervácie, v ktorých je manažment už vopred zakázaný. Natura 2000 je v tomto pragmatická: ak dôjde k ohrozeniu predmetu ochrany, jeho zachovanie má prednosť pred „prirodzenosťou územia“. Navyše, oficiálne dokumenty jasne deklarujú, že Natura 2000 nie je zameraná proti využívaniu prírodných zdrojov chránených území, konkrétne ani proti lesnému hospodárstvu [9].

Pre úplnosť treba dodať, že uvedený výklad filozofie Natury 2000 býva občas spochybňovaný aj samotnými úradníkmi Európskej komisie, a to práve z dôvodu, že nie je príliš naklonený súčasným (podľa nás trochu utopickým) trendom v ochrane prírody, ako je „vytváranie divočiny“ či „ochrana prírodných procesov. Žiaľ, odporcovia aktívneho manažmentu majú šancu odďaľovať uplatnenie potrebných opatrení rôznymi obštrukciami. Natura 2000 totiž vyžaduje starostlivé posudzovanie všetkých opatrení, u ktorých sa predpokladá, že by mohli mať významný vplyv na niektoré z jej území. Pokiaľ sa napr. lesníci a ochrancovia prírody nezhodujú v niektorej otázke, má jedna strana vždy možnosť požadovať ďalšie a ďalšie posúdenie opatrení, vydávať vlastné posudky a takto odďaľovať konečné rozhodnutie.

Za normálnych okolností by v smrečinách v chránených územiach s aktívnym manažmentom mala existovať relatívna zhoda medzi lesníkmi a ochrancami prírody. Pokiaľ je predmetom ochrany smrekový biotop, alebo nejaký živočíšny či rastlinný druh smrekového lesa, zachovanie smrečín v danom území by malo byť spoločným cieľom oboch týchto záujmových skupín.  Záujmy ochrany prírody si, samozrejme, môžu často vyžadovať jemnejšie formy manažmentu, vhodné načasovanie zásahov a p. Na druhej strane by ochranári mohli vyžadovať aj pomerne intenzívne lesnícke opatrenia, vrátane dohodnutých metód ochrany proti podkôrnemu hmyzu (odkôrňovanie, intenzívne manažované ochranné pásma chránených území, biologické prípravky). Zaujímavou možnosťou je udržanie vitality smrečín pomocou skrátených rubných dôb a intenzívnej výchovy, čo je praxou overená metóda, ako udržať určitý biotop aj v prípade, keď sa podmienky prostredia stali preň menej vyhovujúce. Táto možnosť bude možno časom podporovaná Naturou 2000. Smrečiny sú biotopom európskeho významu (9410 Acidophilous Picea forests of the montane to alpine levels) a teda sa Slovenská republika zaviazala k ich zachovaniu. Vzorové projekty EÚ často propagujú udržanie aj nie celkom prirodzených lesných biotopov, ktoré by pravdepodobne bez manažmentu boli nahradené inými typmi biotopov (napr. hrabové dubiny vyžadujúce si pastvu kôz pre umožnenie prirodzenej obnovy). V budúcnosti možno bude podobný prístup potrebný aj u smrečín. V slovenskej praxi sa však s požiadavkami na aktívny manažment zo strany ochrany prírody zatiaľ nestretávame. Trochu prekvapivo slovenská ochrana prírody nikdy nepožadovala ani zabrániť nalietavaniu podkôrneho hmyzu z hospodárskych lesov do rezervácií.

Kategória V svojim názvom zodpovedá našim chráneným krajinným oblastiam (CHKO). V chápaní IUCN by však vždy malo ísť o územia s charakteristickým spojením kultúrnych hodnôt (osobitný charakter osídlenia a hospodárenia) a prírody, zatiaľčo na Slovensku tomu celkom tak nie je. Ochrana rázu krajiny nemá u nás tradíciu a mnohé charakteristické prvky (laznícke osídlenie, terasovité políčka, ľudová architektúra, pastva oviec) bez povšimnutia  zanikli priamo počas existencie jednotlivých CHKO. Naša legislatíva ochranu krajiny nijako výraznejšie neriešila a chýbali u nás aj nástroje na podporu napr. tradičných foriem hospodárenia. Ani Štátna ochrana prírody nikdy nepovažovala ochranu kultúrnych hodnôt za svoju doménu. Preto u nás CHKO predstavujú skôr lesnaté oblasti, ktoré sú „menej zachovalé národné parky“ a teda zodpovedajú skôr kategórii VI podľa IUCN.

Celkový pohľad na vstup do Tichej doliny (november 2009)
Lúka v popredí je v záujme ochrany prírody kosená, vyvrátené stromy na nej aj v jej okolí však nebolo povolené nijako spracovať. Tento dvojaký prístup k lesom a iným biotopom vyústil do rozsiahleho odumierania lesa viditeľného na svahoch celej doliny.
Foto: Ing. Matej Schwarz

Vzhľadom na nízky stupeň ochrany sú smrečiny v CHKO obhospodarované viac-menej rovnako ako smrečiny mimo chránených území a prípadné problémy v nich (napr. na území CHKO Kysuce) nie sú spôsobené požiadavkami ochrany prírody.

Trochu prekvapivo môžeme konštatovať, že väčšina našich veľkoplošných chránených území, národných parkov aj CHKO, zodpovedá, svojim stavom aj manažmentom, kategórii VI podľa IUCN. Väčšina lesov (donedávna aj trávnych porastov) týchto území je totiž hospodársky využívaná. S ohľadom na stav našej krajiny, ktorá je už tisícročia osídlená a intenzívne využívaná, je táto kategória pre naše veľkoplošné chránená územia prevažne aj najvhodnejšia.

Hoci lesy v týchto chránených územiach sú hospodársky využívané, nemalo by ísť celkom bežné hospodárske lesy, v nijakom prípade nie o plantáže. Táto kategória chránených území by mala vytvárať podmienky pre uplatňovanie prírode blízkeho hospodárenia vo väčšej miere, než je tomu bežné na ostatnom území štátu. Pokiaľ neexistuje dostatok finančných prostriedkov a vôľa na takéto hospodárenie, prestáva byť počet a výmera chránených území opodstatnená a malo by sa prikročiť k ich prehodnoteniu.

Smrečiny v chránených územiach s povoleným hospodárskym využívaním prírodných zdrojov by v zásade nemali predstavovať väčší problém ako bežné hospodárske lesy, naopak, mali by skôr profitovať z dostupnejších zdrojov financovania ich ochrany a prírode blízkeho pestovania. Napriek tomu sa tu však problémy v nedávnej minulosti vyskytli a to najmä z dôvodu snáh o zonáciu týchto území (pozri vyššie). Ako príklad môžu poslúžiť kauzy týkajúce sa spracovania vetrovej kalamity či budovania lesných ciest v rôznych častiach navrhovanej bezzásahovej zóny Národného parku Nízke Tatry. V týchto kauzách boli využívané (či zneužívané) aj inštrumenty Natury 2000. Tieto spory vyústili jednak do oneskoreného vykonania potrebných opatrení a následného odumierania smrečín, jednak priniesli určité zhoršenie spolupráce medzi lesníkmi a ochranou prírody, ktorá by bola práve v súčasnej situácii taká žiaduca.

Ako príklad územia pre uplatnenie tejto formy manažmentu chráneného územia môžu poslúžiť lesy na miernych svahoch tatranského fluvioglaciálu. V podstate ide o lesy od okolia tatranských osád a Cesty slobody, až po spodnú hranicu TANAPu. V súčasnosti je veľká časť týchto lesov postihnutá vetrovou kalamitou z r. 2004. Keďže ide o lesy obklopujúce trvalo obývané tatranské osady, spracovanie kalamity bolo nevyhnutné (napr. z dôvodu ochrany osád proti požiarom) a nebolo, až na pár výnimiek, spochybňované ani ochrancami prírody. Dnes tu prebieha postupná obnova lesa v súlade so schváleným Projektom revitalizácie TANAPu (Jankovič a kol. 2007). Lesy v tejto časti TANAPu už viac než storočie plnia viacero funkcií – popri funkcii ochrany prírody najmä funkciu rekreačnú (vrátane estetickej) a zdravotno-liečebnú (vytváranie vhodného prostredia pre liečebné domy). Cieľom je preto vytvoriť tu pás stabilných a odolných lesov, ktoré by v budúcnosti už nepodľahli škodlivým činiteľom v takom rozsahu ako pred piatimi rokmi. Existencia liečebných domov si vyžaduje zachovať určité zastúpenie smreka a vylučuje dreviny najviac produkujúce alergénny peľ. Kvôli rozvoju rekreácie a turizmu je potrebné dosiahnuť vysoké estetické a krajinotvorné kvality lesa, s prirodzene pôsobiacimi prechodmi medzi infraštruktúrou a lesnou krajinou. Toto nie je možné dosiahnuť ponechaním kalamitných holín na samovývoj, ani ich jednorazovým zalesnením a bežnou výchovou. V súčasnosti je žiaduce čo najrýchlejšie zalesnenie holín, takže sa plne využívajú aj spontánne sa objavujúce pionierske dreviny. Tieto však bude potrebné už čoskoro potláčať v prospech cieľových drevín, vrátane smreka. Skúsenosti ukázali, že smrek môže byť aj v tatranských  podmienkach do určitej miery odolný voči vetru, vyžaduje si však pestovanie vo voľnejšom zápoji a teda intenzívnu výchovu porastov. Hoci už samotný plán revitalizácie sa snaží dosiahnuť čo najvyššiu vekovú diferenciáciu porastov, aj v prípade 20 ročnej doby obnovy tu v budúcnosti budeme mať niekoľko tisíc hektárov relatívne rovnovekých porastov, ktoré by opätovne mohli naraz podľahnúť novej kalamite. Preto bude už o 30-40 rokov potrebné začať s citlivou diferenciáciou vzniknutých lesov, napr. uvoľňovaním mladších skupiniek stromov, náhradou porastov pionierskych drevín cieľovými a p. Rovnako bude z dôvodov stability aj estetiky potrebné udržiavať stupňovité okraje lesa na rozhraní z bezlesím, zabezpečovať ochranu pred biotickými škodlivými činiteľmi a p. Pri všetkých týchto opatreniach neexistuje dôvod, prečo by vyťažené drevo nemalo byť komerčne využívané, naopak touto cestou sa zabezpečí ekonomická udržateľnosť manažmentu.

[7] Výmera by podľa IUCN mala zabezpečovať „integritu územia“. To, okrem iného, znamená, že v prípade akéhokoľvek vývoja by chránené územie malo obsahovať dostatočnú výmeru klimaxových štádií biotopov, kvôli ktorým boli vyhlásené a poskytovať tak vhodné prostredie všetkým druhom, ktoré sú predmetom ochrany. Súčasný vývoj smrečín v strednej Európe ukazuje, že potrebná výmera by bola veľmi veľká, pretože pri ich veľkoplošnom odumieraní ľahko dochádza k dočasnému zániku klimaxových smrečín aj na výmere niekoľko tisíc hektárov.

[8] „Caring for the Earth: A Strategy for Sustainable Living“, publikované v spolupráci IUCN (The World Conservation Union),UNEP (United Nations Environment Program) and WWF (World Wide Fund for Nature), 1991

[9] European Commission, 2003: Natura 2000 and forests ‘Challenges and opportunities’ – Interpretation guide, Luxembourg, Office for Official Publications of the European Communities