Ako už bolo povedané, súčasné chránené územia zahŕňajú množstvo smrečín, prirodzených aj neprirodzených. Zahrnutie prirodzených smrečín do nich je vcelku pochopiteľné, hoci aj tu treba pripomenúť, že nejde (resp. donedávna nešlo) o ohrozený biotop a teda nebolo nutné chrániť všetky zachovalé smrečiny. Počet rezervácií by v neposlednom rade mal byť úmerný aj dostupnosti financií potrebných na zabezpečenie ich efektívnej ochrany, na čo sa u nás v dobe ich vyhlasovania príliš nemyslelo. Často sa tu zneužíva termín „vedecký návrh“ chránených území, čím sa však myslí návrh vytvorený navrhnutím ochrany všetkých prírodno-ochranných hodnôt rozpoznaných botanikmi či zoológmi, nie návrh vytvorený na základe posúdenia ekonomických, inštitucionálnych a manažmentových požiadaviek. Je trochu pochybné nazývať „vedeckým“ návrh, ktorý nie je schopný, okrem vymenovania vágne definovaných „prírodných hodnôt“, nijako zdôvodniť výmeru, hranice a počet navrhovaných území, nezaujíma sa o ekonomické zabezpečenie ich ochrany, a často ani navrhovaný manažment. Tento prístup občas zachádza až k popieraniu všeobecne záväzných právnych predpisov. Brožúra Európska únia a ochrana prírody (ŠOP SR, 2004) napríklad text článku 2 smernice o biotopoch (92/43/EHS) hovoriaceho, že „opatrenia prijaté v súlade s touto smernicou musia brať do úvahy hospodárske, sociálne a kultúrne požiadavky…“ komentuje slovami „bolo to však kompromisné riešenie pri príprave návrhu textu smernice. Samotné určenie osobitných území ochrany [území európskeho významu] musí byť založené na výslovne vedeckom základe, bez ohľadu na možné konflikty s ostatnými rezortmi“. Je zvláštne, že takýto komentár, úplne negujúci významný odsek smernice Rady EÚ, si zakladá na slove „vedecký“.

NPR Tichá dolina (stav v auguste 2007)
Podkôrny hmyz, trochu prekvapivo, napáda najskôr staršie prirodzené porasty v blízkosti hornej hranice lesa, zatiaľčo mladšie neprirodzené smrečiny ostávajú spočiatku ušetrené.
Foto: Ing. Matej Schwarz

To, že v chránených územiach nachádzame aj smrečiny nepôvodné, predstavuje iný typ problému. Samozrejme, aj ochrancovia prírody si boli vedomí, že tieto porasty do chránených území celkom nepatria. Dôvodov, pre ktoré ich tam napriek tomu zaraďovali, bolo viac. V prvom rade šlo o vytvorenie kompaktných chránených území, bez nechránených enkláv a s čo najpriamejšou hranicou. V záujme dosiahnutia dlhodobej stability a umožnenia niektorých „prírodných procesov“ je žiaduca aj čo najväčšia výmera chránených území. Len veľké územie umožňuje zahrnúť celý vývojový cyklus jednotlivých typov lesa (prirodzený alebo hospodársky) tak, aby sa v území vždy vyskytovali aj tie „najcennejšie“ vývojové štádiá daného typu lesa, t.j. staré rovnoveké porasty alebo rôznoveké porasty s určitým zastúpením starých mohutných stromov. Okrem toho môžu aj neprirodzené smrečiny byť domovom vzácnych druhov živočíchov a rastlín. 

Všetky tieto argumenty sú do istej miery oprávnené, nesmú sa však uplatňovať šablónovito. Pokiaľ sú napr. predmetom ochrany jedľové bučiny, zahrnutie smrekových monokultúr do chráneného územia nepredstavuje z hľadiska ochrany prírody žiadny prínos – smrečiny sa nepodieľajú na vývojom cykle lesov, ktoré sú predmetom ochrany. Výhľadovo ich síce je možné premeniť na jedľové bučiny, ich ponechanie na samovoľný rozpad však tejto premene zvyčajne nijako nenapomáha a aj následné zmiešané mladiny si ešte mnoho rokov budú vyžadovať výchovné zásahy. Preto zahrnutie takýchto plôch do chránených území má význam len v prípade území s nižším stupňom ochrany (t.j. s možnosťou ťažby a následného aktívneho manažmentu) a aj to len v prípade, že existuje ekonomicky reálny plán ich manažmentu podporovaný správcom daného chráneného územia. Len výnimočne existujú dôvody pre zaradenie takýchto porastov do prísnych rezervácií alebo bezzásahových zón. Najčastejšie je to neprístupnosť týchto monokultúr, pričom budovanie nových ciest nie je žiaduce, najmä pokiaľ by tieto museli byť vedené cennejšími biotopmi. Ani tu však neexistujú dôvody brániť zásahom, ktoré si budovanie ciest nevyžadujú (odkôrňovanie, letecké približovanie dreva, šetrná samovýroba, podsadby, výchova a p.). Jediným argumentom v prospech nezasahovania potom ostáva riziko vyrušovania zvierat – krátkodobé vyrušovanie lesníckymi aktivitami je však málokedy natoľko významným faktorom, aby prevážilo riziká vyplývajúce z nezasahovania.

NPR Kôprová dolina (stav v auguste 2008)
Odumieranie smreka na svahoch Grúnika.
Foto: Ing. Matej Schwarz

Neprirodzené smrečiny v rezervácii chrániacej prirodzené smrekové biotopy síce určitý význam pre integritu územia majú, aj v tomto prípade však treba dôsledne zvážiť všetky pre a proti vyplývajúce z ich ponechania. Pokiaľ sú neprirodzené smrečiny biotopom vzácnych druhov, je spravidla cieľom ich zachovanie a teda udržiavanie takého obhospodarovania, akým tieto porasty vznikli, samozrejme, s maximálnym ohľadom na chránené druhy.

Celkovo možno zhrnúť, že maximalizácia výmery chránených území (súhrnnej aj jednotlivých)  nemôže byť sama o sebe, bez splnenia ďalších podmienok, cieľom. Na Slovensku bola táto zásada často porušovaná, čo viedlo k určitej „devalvácii chránených území“. Výmera našej siete chránených území presahuje finančné možnosti štátu, resp. umožňuje len veľmi formálnu ochranu, pri ktorej sú ochrancovia často len štatistami. Do istej miery ide o dôsledok prežívajúcej „socialistickej filozofie“ ochrany prírody, keď ochranári považovali za svoju úlohu „bojovať“ za čo najvyššiu výmeru chránených území, s tým, že vo všetkom ďalšom sa spoliehali na silný štát. V dnešnom ekonomickom prostredí je takáto sieť chránených území neudržateľná, a to tým viac, že naše chránené územia sú človekom významne zmenené a nie je ich možné jednoducho ponechať na samovývoj (na rozdiel, trebárs, od národných parkov v skutočnej divočine).