PR Fabova hoľa
Prírodná rezervácia (PR) Fabova hoľa sa nachádza v hrebeňovej časti masívu Fabovej hole vo Veporských vrchoch v Slovenskom rudohorí. Nachádza sa v katastrálnych územiach obcí Polomka a Pohronská Polhora (okres Brezno) a Tisovec (okres Rimavská Sobota). Výmera prírodnej rezervácie je 260,4003 ha. Hoci Fabova hoľa je so svojou výškou 1439 m n.m. najvyšším vrcholom Veporských vrchov, nachádza sa na území Národného parku Muránska planina a spadá teda pod kompetenciu jeho správy.
Ide o jednu z relatívne nových prírodných rezervácií, vyhlásených na ochranu lesných spoločenstiev, ktorých prirodzenosť a zachovalosť je trochu sporná. Vďaka svojej nadmorskej výške predstavuje Fabova hoľa jednu z mála lokalít smrekového vegetačného stupňa v Slovenskom rudohorí. Tento je tvorený smrečinami s prímesou jarabiny a na Slovensku siaha od cca 1250 m n.m. až po hornú hranicu lesa, ktorá však na Fabovej holi nie je prítomná a les siaha až po jej vrchol. Predmetom ochrany teda boli lesné spoločenstvá, ktoré sú v tejto lokalite pomerne vzácne, v celoslovenskom kontexte však ide o relatívne bežný typ lesa. V smrekovom vegetačnom stupni bolo vyhlásených mnoho prírodných rezervácií a jeho prevažná časť je zahrnutá do národných parkov alebo chránených oblastí. Toto nie je spôsobené ani tak mimoriadnymi hodnotami tohto typu lesa, ako skôr skutočnosťou, že ide o lesy málo produktívne a často nesprístupnené, lesníkmi považované za ochranné lesy, ktorých vyhlasovanie za prírodné rezervácie bolo relatívne „bezbolestné“ a neprinášalo veľké straty na výnosoch z lesa.
Prirodzenosť smrečín na Fabovej holi je sporná s viacerých dôvodov. Prvým z nich je relatívne mierny terén a dobrá prístupnosť porastov, ktoré už v dávnej minulosti umožňovali relatívne jednoduchú ťažbu. Okrem toho, podobné terény zvykli bývať v minulosti odlesnené a využívané na pastvu, čomu nasvedčuje aj názov „hoľa“, ktorý vždy označoval prirodzené alebo umelé vysokohorské pasienky. V súčasnosti je Fabova hoľa zalesnená až po vrchol, k čomu pravdepodobne došlo prirodzeným náletom smreka na pasienky po zanechaní ich spásania. Okolité hospodárske lesy (tvorené porastmi smrekovo-jedľovo-bukového a jedľovo-bukového vegetačného stupňa) boli však v minulosti do značnej miery „zasmrečené“ smrekom zo semena dovezeného z neznámych lokalít, možno z Čiech alebo z alpskej oblasti. Je preto možné, že aj na Fabovu hoľu sa po skončení jej vypásania šíril aj tento nepôvodný genotyp smreka. Smrečiny na Fabovej holi mali, vďaka uvedenému vývoju, pomerne jednoduchú jednovrstvovú štruktúru s pomerne slabým zmladením smreka. Problémom je aj neprirodzená hranica rezervácie – od intenzívne využívaných hospodárskych lesov ju oddeľujú len lesné cesty. Napriek týmto pochybnostiam však išlo o pomerne atrkatívne staré porasty smreka, ktoré boli domovom viacerých vzácnych druhov živočíchov. Je preto otázne, či bolo vhodné takéto porasty vyhlásiť za bezzásahovú rezerváciu s piatym (najvyšším) stupňom ochrany a čo vlastne malo byť prostredníctvom vyhlásenia prírodnej rezervácie zachované.
Foto: Ing. Matej SCHWARZ
Prírodná rezervácia Fabova hoľa bola v minulosti už viackrát zasiahnutá menšími vetrovými kalamitami, ktoré bývali ešte aj v dobe po vyhlásení rezervácie spracované štandardným spôsobom. S ponechávaním vývratov bez spracovania sa začalo po kalamite v novembri 2004, keď bolo vyvrátených a ponechaných asi 7500 m3 dreva, z toho časť ako roztrúsená, časť ako sústredená kalamita. Neskôr v r. 2007 bola vyvrátená ďalšia časť rezervácie s približne rovnakým objemom dreva. Takto sa vytvorili podmienky pre rozmnoženie lykožrúta v ležiacom dreve. Bolo rozhodnuté, že prípadnému šíreniu lykožrúta do okolitých rozsiahlych komplexov hospodárskych lesov aj do iných častí rezervácie sa zabráni pomocou feromónových lapačov a klasických lapákov, ktoré boli rozmiestnené v ochrannom (nárazníkovom) pásme rezervácie, ako aj na spriechodnených 25 m širokých pásoch po obvode kalamitísk.
Foto: Ing. Matej SCHWARZ
Ochranné pásmo rezervácie sa ukázalo ako nedostatočne pripravené a teda neúčinné, a to aj z pohľadu ochrany okolia rezervácie pred lykožrútom šíriacim sa z nej, aj z hľadiska počiatočnej ochrany rezervácie pred naletením lykožrúta do ponechaných vývratísk zvonku. Za ochranné pásmo bola v tomto prípade vlastne považovaná len cesta (vrátane jej zárezového a násypového svahu), čo predstavuje šírku menej než 10 m, pričom ani toto pásmo nebolo dôsledne udržiavané. V skutočnosti je pre prvotné rozmiestnenie lapačov potrebné od dospelých smrekov vyčistiť pás minimálne o šírke 20 m, radšej trochu viac. Potom je potrebné dôsledne monitorovať napadnutie smreka v pásme širokom niekoľko sto metrov až kilometer a z tohto pásma dôsledne a včas odstraňovať všetky chrobačiare. Týmto postupom môže, v prípade silného premnoženia, postupne vzniknúť pás holorubov široký niekoľko sto metrov. Pokiaľ považujeme územie rezervácie za „nedotknuteľné“, celý tento pás vznikne na úkor hospodárskych lesov. Takéto pásmo by muselo byť dôkladne pripravené po stránke organizačnej, finančnej aj kompetenčnej, k čomu však v prípade PR Fabova hoľa nedošlo. Otázkou ostáva, či by sa finančne a organizačne takto náročné opatrenia vôbec pre pomerne malú rezerváciu spornej hodnoty vyplatili. Je zjavné, že vytvorenie bezzásahových rezervácií je ekonomicky výhodnejšie u rozsiahlych chránených území, v ideálnom prípade hraničiacich s nelesnou krajinou alebo s lesmi odlišného drevinového zloženia, než sú lesy v chránenom území. Aj v takomto prípade by však bolo ekonomicky zvládnuteľných len niekoľko málo území a je sporné, či by práve Národný park Muránska planina patril medzi ne.
Postupne sa ukázalo, že na ponechaných vývratiskách v PR Fabova hoľa došlo k premnoženiu lykožrúta a k jeho následnému nalietavaniu na živé staré smreky. V súčasnosti množstvo nastojato odumretých smrekov výrazne prevyšuje množstvo vývratov, ktorými kalamita začala. Postupne dochádza k odumieraniu hornej stromovej vrstvy a k uvoľňovaniu a rýchlemu rastu spodnej etáže drevín, ktorá tu existovala už pred premnožením lykožrúta. V spodnej etáži vysoko prevláda jarabina vtáčia, takže prinajmenšom v krátkodobom horizonte dochádza k premene smrečín na porasty jarabiny s roztrúseným smrekom. V tejto súvislosti treba poznamenať, že PR Fabova hoľa bola považovaná za biotop hlucháňa Tetrao urogallus, ktorý vyhľadáva preriedené staré smrečiny. Súčasný vývoj teda tomuto vzácnemu vtákovi nepraje.
Foto: Ing. Matej SCHWARZ
Rovnako je nesporné, že dochádza k aspoň prechodnému zániku toho typu lesa, kvôli ktorému bolo územie vyhlásené za chránené. Z tohto dôvodu sa v súčasnosti uvažuje o zrušení prírodnej rezervácie, resp. o znížení stupňa jej ochrany, čo by v konečnom dôsledku znamenalo to isté – vyťaženie čerstvo napadnutých stromov a mŕtvych stromov, ktoré ešte neboli znehodnotené rozkladom. V tejto súvislosti sa vedú spory o tom, čo je predmetom ochrany tejto rezervácie. Žiaľ, výnosu MK SSR č. 1160/1988-32 z 30. 6. 1988 bola rezervácia zriadená za účelom „ochrany prirodzených lesných spoločenstiev so vzácnymi druhmi flóry a fauny, ako aj podhôľneho a vysočinového reliéfu Veporských vrchov“, čo je definícia príliš vágna na to, aby sa na jej základe dalo prijať rozhodnutie. Reliéf terénu sa ani rozpadom lesa nezmení (nezmenil by sa ani ťažbou dreva), vzácne druhy fauny a flóry nie sú špecifikované a za „prirodzené lesné spoločenstvá“ je možné vyhlásiť aj vznikajúce jarabinové porasty, hoci tieto určitú krátku dobu nebudú spĺňať medzinárodnú definíciu lesa.
V sept. 2008 bola pre revíziu PR ustanovená osobitná komisia, konečné rozhodnutie o osude rezervácie však bolo odložené na r. 2011, čo už bude z pohľadu premnoženia lykožrúta úplne neskoro. Do tohto termínu už bude pravdepodobne odumretá prevažná väčšina dospelých smrekov v rezervácii a ich prípadné vyťaženie už nijako neprispeje k zvládnutiu premnoženia lykožrúta – tento sa už bude šíriť v hospodárskych lesoch celkom mimo rezervácie. Pri rozhodnutí teda pôjde skôr o spätné „vyvodenie zodpovednosti“, celkovú analýzu situácie a snáď aj o poučenie do budúcnosti. Podobné problémy, aké máme dnes so smrekom, môžu v budúcnosti nastať s ľubovoľnou drevinou.
Ako vidíme z prvého obrázku, rozdiely medzi časťami porastu s vyťaženou a ponechanou ležiacou kalamitou sú minimálne. Aj plochy so stojacimi suchármi nadobudnú postupne podobný charakter, z porastu jarabiny však budú spočiatku vyčnievať rozpadajúce sa zbytky stromov. Tieto stojace „pahýle“ a väčšie množstvo medzi nimi ležiaceho mŕtveho dreva, budú v podstate jedinou pridanou hodnotou oproti stavu, aký by vznikol včasným spracovaním kalamity. Námietkou ochrany prírody proti „včasnému spracovaniu“ bolo, že takýto postup by viedol k vyťaženiu celej rezervácie v priebehu niekoľkých rokov. Dané tempo rozpadu dávalo šancu na trvanie tohto „riadeného rozpadu“ 20-30 rokov, čo pre zachovanie prírodných hodnôt rezervácie nebolo príliš priaznivé, „neriadený rozpad“ však prebehne za menej než 10 rokov. Druhý obrázok ukazuje zmladenie na spadnutom kmeni, ktoré sa často spomína ako argument v prospech nespracovania kalamity. Žiaľ, takýchto ukážok sa v PR v súčasnsoti nájde len málo a na mŕtvom dreve, ktoré vznikne rozpadom súčasného lesa sa bude zmladzovať možno len geneticky nepôvodný smrek z hospodárskych porastov, ak vôbec nejaký.
Foto: NP Muránska Planina
Posledné dva obrázky ukazujú, že napriek rozpadu lesa je možné aj v súčasnosti urobiť v PR Fabova hoľa idylické zábery a že zbytočnou ťažbou mŕtvych stromov, z ktorých už lykožrút vyletel, je možné aj niečo zničiť. Celkové posúdenie všetkých „pre a proti“ toho či onoho riešenia bude naozaj ťažké.
Foto: Ing. Matej SCHWARZ