Taxon

Ailanthus altissima (Mill.) Swingle, syn. : Ailanthus glandulosa Desf.

Family / Order / Phylum

Simaroubaceae / Sapindales/ Plantae

Pajaseň žliazkatý je rýchlorastúci opadavý listnatý strom dorastajúci až do výšky 20-25 m. Vyznačuje sa veľkými, 40 až 60 cm dlhými listami, nepárno perovito zloženými z 11 -19 lístkov. Súkvetie malých jednopohlavných zapáchajúcich kvetov je vrcholová metlina. Zapáchajúce kvety sú atraktívne pre včely, chrobáky a ostatné druhy hmyzu. Kvitne v júni až auguste. Plodom sú podlhovasté krídlaté nažky, ktoré sa v lete sfarbujú do červena.

 Pajaseň žliazkatý je jedným z najrozšírenejších introdukovaných ázijských druhov na Slovensku a v Európe vôbec. Pôvodne sa vysádzal ako parková drevina, postupne sa však rozšíril aj do voľnej krajiny teplých oblastí Európy. Strom je dekoratívny veľkými perovitými listami a bohatými plodmi, ktoré vytrvávajú až do neskorej jesene.

Drevina sa rozmnožuje generatívne (zo semien) aj vegetatívne (odnože, koreňové výhonky). Plodná začína byť medzi desiatym a pätnástym rokom. Plod ukrýva len 1 semeno. Klíčivosť semien je obmedzená (cca 1 rok). Dospelý jedinec je schopný ročne vyprodukovať až 325 tisíc semien. Plody sa šíria vzduchom, čomu napomáha veľké, mierne vrtuľovito ohnuté krídlo, po dopade sa šíri ešte i po zemi. Popri vodných tokoch šírenie umožňuje voda, pričom sa plod na hladine udrží aj niekoľko dní. Rozširujú ho aj niektoré druhy vtákov, hlavne chochláč, zelienka a glezg.

Druh je známy hlavne z intravilánov miest a obcí na južnom Slovensku, často sa vyskytuje v parkoch a alejách. V teplejších oblastiach SR má vďaka svojmu rýchlemu rastu (môže priestorovo utláčať a cloniť okolitú vegetáciu) tendenciu presadiť sa ako dominantný druh príslušného biotopu.

Už v 50-tych rokoch minulého storočia boli umelé porasty tohto druhu vysadené na menších plochách na Podunajsku. Najbohatší výskyt na Slovensku bol zaznamenaný v oblasti od Bratislavy po Šamorín (miestami až 50% zastúpenie v lesných porastoch).  Na území Žitného ostrova a pravej strane Dunaja sa vyskytuje takmer po celom území. V zápoji vytvára pekné kmene, takže ho niektorí pestovatelia navrhovali dokonca ako priekopnícku drevinu na zalesňovanie v krasových oblastiach (Magic, 1974).

Začiatkom 80-tych rokov 20. storočia sa pajaseň žliazkatý vyskytoval na Slovensku na 473 lokalitách s ťažiskom výskytu v Bratislavskom, Trnavskom, Nitrianskom a Trenčianskom kraji. Pre šírenie pajaseňa sú vhodné klimatické oblasti A resp. B – teplá až mierne teplá, nadmorská výška < 500 m n.m.

Prirodzený areál pajaseňa žliazkatého sa nachádza vo východnej, strednej a juhozápadnej Číne, na Taiwane, v južnej časti Kórejského poloostrova a na časti Japonských ostrovov. Rastie v nadmorských výškach do 1000 m.

V Číne sa drevo pajaseňa žliazkatého využíva ako stavebné drevo, rezivo a  palivo. Má tiež využitie v tradičnej čínskej medicíne.

Do Európy bol pajaseň žliazkatý introdukovaný v 18. storočí vo  Francúzsku (Paríž, 1751). Cez Anglicko sa dostal do Ameriky. Celosvetové šírenie pajaseňa začalo v 40-tych rokoch 18. storočia. Na štrkových terasách ho vysádzali v Rakúsku, Taliansku a Juhoslávii, v dunových oblastiach Čierneho mora, v suchých častiach Malej Ázie, juhovýchodnej Európy a v Rusku. Vďaka  dobrým vlastnosti dreva a vysokému podielu celulózy sa začal vysádzať v lesoch Rakúska a východnej Európe, ale aj v Argentíne, Uruguaji, Indii a Novom Zélande. Ako kŕmna rastlina pre priadku morušovú sa v polovici 19. storočia vysádzal v severnom Taliansku a Francúzsku, ale kvôli konkurencii moruše sa nepresadil. Vyskytuje sa na južnom ale i severnom okraji Ápl vo Švajčiarsku i Rakúsku. Udomácnený je tiež v Maďarsku (ruderálne stanovištia, okraje ciest, lužné lesy, agátové porasty, xerofilné dubiny), Bulharsku (lesostepi severnej Dobruče, časť Dunajskej nížiny, v oblasti sútoku Dunaja a Tisy) a v Rumunsku. V Európe chýba len na Britských ostrovoch (s výnimkou Londýna) a v Škandinávii. Vyskytuje sa tiež v Afrike, Južnej Amerike, Austrálii.

V Maďarsku je pajaseň žliazkatý v lesoch natoľko rozšírený, že ho považujú za agresívnu drevinu.

Vzhľadom na klimatické zmeny sa predpokladá ďalšie šírenie druhu a to najmä v urbanizovaných oblastiach Európy.

Druh sa rozšíril primárne najmä vďaka svojmu dekoratívnemu vzhľadu výsadbou v parkoch a záhradách.  Jedná sa o parkovnícky veľmi atraktívnu drevinu zaujímavú svojím habitusom, tvarom a veľkosťou listov a veľkou variabilitou sfarbenia plodov.

Druh má vďaka rýchlemu rastu potenciál tvoriť husté zárasty a vytláčať pôvodnú vegetáciu. Spolupôsobiť môže aj alelopatický účinok výlučkov kôry koreňov, ktorý reguluje uchytenie konkurečných druhov. V Austrálii, USA, na Novom Zélande a v mnohých krajinách východnej a južnej Európy je považovaný na burinovú drevinu.