Domovom agáta bieleho Robinia pseudoacacia je juhovýchodná časť Spojených štátov, rastie napr. v južnej časti Apalačských vrchov, vo Virgínii, a pod. Do Európy bol agát dovezený okolo roku 1600 a postupne sa na európskom kontinente stal inváznou drevinou.

 

S rozvojom pestovania nepôvodných druhov drevín v mnohých oblastiach sveta sa agát stal inváznou drevinou aj v globálnom merítku. Jedným z dôvodov je, že táto drevina „vlastní“ väčšinu znakov charakteristických pre burinové druhy. Tzv. „burinové“ druhy majú nielen schopnosť úspešne osídľovať územia s celou škálou rôznych podmienok prostredia ale sa tiež vyznačujú vysokou  plodivosťou a semenami, ktoré sa ľahko rozširujú (Bazzaz 1986). Agát biely tieto „podmienky“ spĺňa a preto sa v lesoch mnohých krajín  zaraďuje k tzv. problematickým druhom.

 

 

Agát je schopný rásť v širokom rozpätí pôdnych a ekologických podmienok a vďaka jeho schopnosti viazať v pôde dusík dokáže osídľovať na živiny veľmi chudobné substráty, ktorých „sparťanské“ podmienky vyhovujú len veľmi úzkej skupine drevín. Duke (1983) v USA uvádza jeho zrážkové „nároky“ v rozpätí 610-1910 mm za rok, u nás však rastie aj na suchších pôdach. Agát je schopný vysporiadať sa s priemernými ročnými teplotami v rozpätí 7.6-20.3 °C, pričom optimálne podmienky pre svoj rast nachádza na piesčitých až hlinito-ílovitých dobre prevzdušnených a priepustných pôdach vo vlhkých oblastiach (Wisconsin DNR 1999, Keller 2000). Uprednostňuje otvorené slnečné stanovištia, neznáša zátieň (Keller 2000) a v domovine je náchylný na silné poškodenie dvoma hmyzími škodcami – drevokazným druhom  Megacyllene robiniae a v listoch mínujúcim druhom Odontota dorsalis. Na Slovensku, keďže je nepôvodný, prirodzených hmyzích škodcov nemá. Posledne menované vlastnosti limitujú v jeho domovine jeho prirodzený výskyt a môžu byť využité pri kontrole šírenia tejto dreviny v krajinách, kde bol introdukovaný. Invázne rozširovanie agáta je potrebné kontrolovať, pretože má schopnosť modifikovať svoje  rastové vlastnosti, je veľmi agresívny a dokáže sa prispôsobiť rôznym podmienkach prostredia.

 

Agát bol vôbec prvou lesnou drevinou, ktorá bola do Európy v roku 1601 zo Spojených štátov dovezená (Geyer and Bresnan 1992). Na európsky kontinent sa dostala vďaka záhradníkom francúzskeho kráľa Ľudovíta XIII, ktorí neodolali jej „pôvabom“ a vysádzali ju ako okrasnú drevinu (Keller 2000).  Odvtedy sa „využiteľnosť“ agáta rozšírila a začal sa využívať nielen na oživovanie spustnutých plôch ale aj pestovať na poľnohospodárske a komerčné využitie a to nielen v jeho domovine ale aj v Európe, Ázii, Austrálii, Južnej Amerike a Afrike (Keresztes, 1988).

Dôvodov, kvôli ktorým sa pestovanie agáta rozšírilo do celého sveta je hneď niekoľko. Agát biely sa v minulosti masovo vysádzal najmä kvôli svojej schopnosti viazať pôdny dusík, ako medonosná drevina a ako zdroj drevnej hmoty na výrobu kolov do plotov a reziva. Jeho výmladkové schopnosti a charakter koreňovej sústavy (prepojenosť koreňov) ho stavajú do pozície dreviny vhodnej na stabilizáciu eróziou postihnutých oblastí, má trvanlivé drevo, ktoré je cenené ako palivo (vysoká výhrevnosť), poskytuje potravu pre dobytok, je výborným zdrojom nektáru (Keresztes 1980), jedlých semien, používa sa pri zalesňovaní (Dzwonko and Loster 1996, Torbert et al. 1995), rekultiváciách banských háld a skládok (Zeleznik and Skousen 1996) a v niektorých oblastiach sa používa aj ako výchovná drevina. V roku 1984 plantáže tejto dreviny dosiahli výmeru viac ako 1 milión hektárov a vďaka tejto štatistike sa agát stal druhou najčastejšie pestovanou „plantážnou“ listnatou drevinou na svete. Viac sa pestujú len príslušníci rodu Eukalyptus.

Agát  biely je schopný sa rýchlo rozmnožovať koreňovou aj pňovou výmladnosťou vďaka čomu vytvára  skupiny / trsy jedincov navzájom prepojených spoločných koreňovým systémom. Mechanické poranenie koreňov a kmeňov len zvyšuje už beztak vysokú  výmladkovú schopnosť čo značne sťažuje kontrolu jeho šírenia. Výmladky tejto dreviny sa veľmi úspešne šíria na kvalitných alebo do pôvodného stavu obnoviteľných stanovištiach. Hoci táto drevina je vysoko plodivá, len malé percento semien je schopných vyklíčiť. Podľa niektorých autorov (Hanover 1990) však aj „expresná“ klíčivosť semien a rýchly rast semenáčikov napomáhajú jeho šíreniu. Tento autor súčasne dáva agresivitu agáta do súvisu s vysokou intenzitou jeho fotosyntézy.

Agát sa už oddávna považuje za významnú drevinu pri rekultivácii a zazeleňovaní banských lokalít, pretože má schopnosť rásť v extrémnych podmienkach a osídľovať aj degradovanú pôdu. Príkladom sú napr. spustnuté urbanizované časti Berlína, kde agát osídľuje stavebný odpad a vytvára podmienky pre neskorší nástup tiennych a na živiny náročných druhov (Hintikka 1987).

 

 Aj napriek týmto nesporným kvalitám môže agát pri vysádzaní spôsobovať problémy a v mnohých nepôvodných oblastiach sa stal plevelnou drevinou (Williams 1997).  Torbert et al. (1995) zistili, že ak je agát pestovaný ako výchovná drevina, môže svojimi tŕňmi vybavenými vetvami fyzicky poškodiť koncové výhonky a kôru okolitých semenáčikov. Fyzické poškodenie okolitých jedincov spolu s narastajúcim tienením, vyššou hladinou živín v pôde a konkurencieschopnosťou v porovnaní s pôvodnou vegetáciou v súčasnosti vzbudzujú obavy o budúcnosť mnohých prírodných systémov vrátane lesov, saván a trávnych spoločenstiev.

 

 Agát vďaka svojim pionierskym schopnostiam preniká do narušených systémov a potláča rast pôvodných druhov čím vlastne zabraňuje systému navrátiť sa do „želaného pôvodného“ stavu.

Agát biely v Severnej Amerike predstavuje vážnu hrozbu pre pôvodnú vegetáciu  na suchých a piesčitých stanovištiach prérií, dubových savanách a  okrajových častiach lesov pahorkatín a náhorných plošín mimo historických hraníc jeho rozšírenia. Pôvodné ekosystémy prérií a saván Severnej Ameriky boli vďaka expanzívnosti agáta bieleho podstatne zredukované a v súčasnosti tvoria len nepatrné zvyšky pôvodných spoločenstiev, ktorých ďalšia existencia je ohrozená. Po introdukcii do novej oblasti je agát schopný pohotovo expandovať na nové lokality, kde svojím tienením znižuje konkurencieschopnosť ostatných druhov slnných rastlín. Husté zhluky agáta vytvárajú zatienené ostrovčeky s veľmi obmedzenou bylinnou vegetáciou. Nedostatok zápalnej hmoty v takýchto lokalitách limituje využívanie ohňa ako prirodzeného regulátora výskytu agáta. Obrovské, omamne voňajúce kvety agáta bieleho zase „poľujú“ na opeľujúci hmyz ako sú napr. včely a tým obmedzujú opeľovanie pôvodných druhov.

 

Drevinové zloženie európskych lesov môže byť vážne ovplyvnené vlastnosťami korunovej vrstvy agáta. Kowarik (1990) udáva, že aj napriek často vysokej diverzite bylinného podrastu agátových lesov v oblasti Berlína, len niekoľko tieňomilných druhov drevín je schopných presadiť sa v konkurencii agáta.  Obdobne v Poľsku Pacyniak (1981) neudáva príklady lesov, ktoré by sa z porastov pôvodne dominovaných agátom pretransformovali na porasty s prevládajúcim zastúpením pôvodných druhov drevín. V oblastiach pôvodného rozšírenia agáta (juhovýchodná časť USA) je jeho dominantné postavenie len krátkodobého charakteru a to v dôsledku prítomnosti hmyzieho škodcu Megacyllene robiniae. Vďaka  jeho pôsobeniu je agát v porastoch nahrádzaný tiennejšími drevinami, takže jeho hustota v starších porastoch je pomerne nízka (Boring and Swank 1984).  Rovnaké pravidlo však neplatí v oblastiach mimo jeho prirodzeného areálu rozšírenia. V takýchto oblastiach sú lesy s prevládajúcim zastúpením agáta len pomaly osídľované pôvodnými druhmi drevín a rastlín (Dzwonko and Loster 1997).  Invázia a dominancia agáta bieleho v oblastiach mimo jeho prirodzeného areálu rozšírenia môže vyústiť do straty pôvodnej  biodiverzity a degradácii obnovených ako aj  prírodných oblastí.

 

Zmeny vegetačného krytu ako priamy dôsledok „invázie“ agáta nie sú jediným „hmatateľným dôkazom“ jeho prítomnosti v ovplyvnenom ekosystéme.  Napríklad sa zistilo, že pomer uhlíka a dusíka v listovej hmote agáta je aj napriek jeho schopnosti viazať dusík nižší ako rovnaký pomer u ostatných listnatých drevín (Cotrufo 1977). Haines vo svojich štúdiách napr. zistil, že voda odtekajúca z povodia s porastami agáta v oblastiach jeho prirodzeného rozšírenia obsahuje 10-100 krát vyššie koncentrácie dusíka ako voda odtekajúca zo susedných zmiešaných listnatých lesov. Hoci zvýšený obsah dusíka v pôde spôsobený prítomnosťou agáta môže napomáhať kolonizácii stanovišťa druhmi, ktoré nemajú schopnosť viazať dusík v pôde, jeho rýchly rast a s ním spojený vysoký odber pôdnych živín môžu jeho „pôvodný prínos“ negovať.

 

Keďže agát biely má vo všeobecnosti negatívny vplyv na znovunavrátené, obnovené a prírodné lesné ekosystémy, je veľmi dôležité zvládnuť metódy jeho kontroly. Luken (1997) uvádza, že tradičné  metódy kontroly rastlinných spoločenstiev s dobre etablovanými cudzími inváznymi druhmi sú metódami bežne používanými na boj s burinou. Medzi ne tradične patria metódy chemickej, fyzickej a biologickej kontroly problémových druhov. Aj napriek tomu, že potreba kontroly agáta má celosvetový charakter, doteraz nebola vynájdená všeobecne akceptovateľná metóda jeho účinnej kontroly. Problémom je, že sa nedarí vytvoriť dostatočne selektívnu metódu, ktorá by cielene pôsobila len na nechcené druhy. Mnohé žiadúce druhy rastlín sa preto ešte aj v súčasnosti stávajú obeťami mechanickej a chemickej kontroly nežiadúcich druhov (DeLoach 1997).  

 

Efektívne spôsoby kontroly budú s narastajúcim rozširovaním  agáta bieleho nadobúdať čoraz viac na významnosti. Jeho schopnosť existovať aj na málo úrodných pôdach, vysoká genetická variabilita, odolnosť voči suchu, stresu, znečisteniu ovzdušia, teplotným extrémom a väčšine hubových ochorení (Hanover 1990) mu v ďalšom rozširovaní môžu len napomôcť. Agát biely tiež vykazuje známky zvýšeného rastu v podmienkach zvýšeného obsahu CO2 v ovzduší (Olesniewicz and Thomas 1999). Jedným z možných logických dôsledkov posledne menovanej „schopnosti“ bude, že so zvyšujúcou sa koncentráciou atmosferického CO₂  bude narastať intenzita rozširovania agáta a to najmä v oblastiach bez vhodnej mykorízy ako sú napr. novo zrekultivované a obnovené lokality.

 

 

 

Vyžínanie a vypaľovanie sú jedinými momentálne známymi metódami účinnej kontroly šírenia mladých výhonkov zo skupín  a trsov výmladkov. Ak chceme zničiť celý trs alebo celú skupinu, zrezanie samotné nie je postačujúce. Herbicídy aplikované na kmene a pne sa rozšíria aj do koreňovej sústavy a poskytujú lepší spôsob kontroly šírenia. V USA sa ako jedna z metód používa ručná aplikácia 6.25 % roztoku glykofosfátu (v pomere 15 dielov vody a 1 diel glykofosfátu) na pne zrezané nízko pri zemi v období od polovice júna do augusta. Silná koreňová a pňová výmladnosť z hustých trsov a skupín si môže v priebehu  niekoľkých rokov vyžiadať opätovný zásah.

Zmeny životného prostredia spôsobené medzinárodným obchodom, technologickým pokrokom, globálnym otepľovaním a rôznymi formami novodobého využívaním krajiny spôsobia, že druhy podobnému agátu bielemu sa z vysokou pravdepodobnosťou stanú ešte bežnejšie ako je tomu v dnešnej dobe. Príklad agáta bieleho je nezvyčajný z toho hľadiska, že  zatiaľ čo v  mnohých krajinách sveta je inváznou drevinou vzbudzujúcou obavy, je v tých istých krajinách zároveň aj dôležitou surovinou. Pravdepodobne najdôležitejšou otázkou v oblasti kontroly šírenia do budúcnosti ostáva sa rozhodnúť, či prínosy agáta bieleho prevážia problémy, ktoré so sebou táto drevina prináša.

 

Zdroje: