Zásady ochrany lesných porastov proti škodám vetrom treba diferencovať podľa toho či ide o stanovištia nepodmáčané alebo podmáčané (týchto je síce málo, ale vietor tu lesné porasty veľmi ohrozuje).

 

Uvedené zásady treba prísne dodržiavať najmä vo vymedzených vetrom silne ohrozených prírodných podmienkach (obrázok 10). Ďalej v lesných porastoch, ktoré majú nevyhovujúcu statickú stabilitu a preto ich vietor najviac ohrozuje (4., 5., 6. lesný vegetačný stupeň – obrázok 11 ; 7. lesný vegetačný stupeň – obrázok 12). Ide v prvom rade o zabezpečenie ochrany lesných porastov proti poškodzovaniu vetrom v hospodársko – úpravníckom plánovaní (v rámcovom a podrobnom), ako aj pri realizácii pestovno – ochranných opatrení priamo v lesnej prevádzke.

 

 

 

Pôjde spravidla o podrastový hospodársky spôsob. V hospodárskych lesoch najmä o jeho veľkoplošnú formu. Ťažbovo – obnovný postup je proti smeru prevládajúcich, pre lesné porasty nebezpečných vetrov. Skrátiť treba rubný vek lesných porastov (podklady sa získajú z rozboru náhodných ťažieb v závislosti na veku). Taktiež treba skrátiť obnovnú dobu. Porasty sa musia obnoviť skôr ako dôjde k ich rozvráteniu vetrom.

 

 

Ide v prvom rade o drevinové zloženie. Toto sa musí stanoviť v nadväznosti na typologické jednotky, pričom treba zvýšiť zastúpenie spevňovacích drevín (ich zastúpenie má byť najmenej 40 %). Spevňovacie dreviny musia byť vhodne rozmiestnené (napr. vo forme spevňovacích pásov) a mať úrovňové, lepšie nadúrovňové postavenie. Nároky na cieľovú produkciu treba zmeniť, pretože stromy v rubnom veku budú musieť mať dlhé koruny a spádovitý tvar kmeňa. Cieľová výstavba v značnej miere závisí na druhovom a vekovom zložení porastov (rozmiestnení drevín a ich vekovej diferenciácie). Cieľom je vytvoriť vekovo, hrúbkovo a výškovo diferencovanú výstavbu, ktorá najlepšie spĺňa kritéria požadované z hľadiska statickej stability. Cieľové zakmenenie by sa malo v porovnaní s doterajším znížiť v mladšom veku porastov (stromy s dlhými korunami a spádovitými kmeňmi).

 

 

Úplne by sa mal zmeniť prístup k výchove, najmä v umelo založených smrekových porastov na polomových plochách. Treba vychádzať z toho, že prehustené porasty sú veľmi labilné. Preto sú tu nevyhnutné silné zásahy v mladom veku. Ak strom rastie vo voľnejšom zápoji, má spravidla dlhú korunu a nízko položené ťažisko, čo je veľmi dôležité z hľadiska ohrozenia vetrom. Kmene stromov sú spádovitejšie, teda odolnejšie ako keď sú valcovité. V závislosti od statických vlastností nadzemnej časti stromu sa vytvára aj jeho podzemná časť, a tým aj zakorenenie. V každom prípade redukcia počtu stromov v porastoch sa musí urobiť skôr ako dôjde k zníženiu ich statickej stability v dôsledku zvýšenia zápoja. V rámci výchovy porastov by mali cieľové stromy pri drevine smrek dosahovať statické vlastnosti zodpovedajúce výbornému alebo dobrému stupňu statickej stability (4., 5., 6. lesný vegetačný stupeň – obrázok 11; 7. lesný vegetačný stupeň – obrázok 12).Ak sa vytvorí hustý zápoj, naruší sa relácia medzi výškovým a hrúbkovým prírastkom, koruny stromov sa skracujú, kmene nadobúdajú valcovitý tvar, nevytvára sa dostatočne rozsiahly koreňový systém, takže dochádza k zhoršeniu statickej stability. Tieto negatívne vlastnosti vo vyššom veku už nemožno podstatne korigovať.

 

Podmienkou úspechu pri obnove maloplošnou formou podrastového hospodárskeho spôsobu je, aby porasty mali dostatočnú statickú stabilitu. Táto závisí od predchádzajúcej výchovy, resp. spevnenia porastov výchovnými opatreniami. Porasty preto treba na obnovu výchovou náležite pripraviť. Najprv treba ťažiť málo odolné dreviny a stromy tak, aby sa podiel stabilných zvyšoval. S obnovou začínať od najodolnejších náveterných stien, alebo vetrom menej ohrozených miest porastu, ako sú skalnaté grúne, kde majú stromy dobré zakorenenie. Obnovným zásahom odkrytá porastová stena musí byť čo najodolnejšia.

 

Ďalej možno z hľadiska ochrany proti vetru podrobnejšie definovať zásady zakladania porastov, vytváranie spevňovacích prvkov, spevňovanie okrajov lesných porastov, vytváranie spevňovacích pásov, ako aj ďalšie špecifické opatrenia. Z nich aspoň uvedieme, že: spevňovacie prvky by sa mali zakladať kolmo na nebezpečný smer vetra vo vzdialenosti spravidla 150 až 200 m od seba. Ak ide o väčšie komplexy smrečín treba zakladať aj vedľajšie spevňovacie pásy v smere kolmom na hlavné. Okraje porastov treba spevniť v šírke najmenej 50 m. Spevňovacie pásy vo forme „rozluky“ treba zakladať v rovnovekých smrekových porastoch. Majú mať šírku 15 až 20 m. Rozširujú sa proti smeru nebezpečného vetra. Spevňovacie pásy vo forme „odluky“ sa zakladajú na náveternom okraji lesného porastu, pred ktorým sa nachádza starší lesný porast. Majú šírku taktiež približne 15 až 20 m.

 

 

 

Odporúča sa tu podrastový hospodársky spôsob s maloplošnou formou obnovy. Usporiadanie stromov na ploche by malo byť skupinové. Každá skupina by mala tvoriť samostatnú jednotku, ktorej ochrana proti vetru by spočívala na „kolektívnej bezpečnosti“. V rámci skupiny by sa nemal porušovať porastový zápoj. Kompaktné porastové skupiny by mali mať „opláštené“ okraje tak, aby vietor do nich nevnikal. Rubná doba by mala byť oveľa nižšia (ide skôr o rubný vek porastových skupín). Skutočný vek jednotlivých porastových skupín by bol rozličný. Obnova by sa uskutočňovala spravidla jednorazovým vyťažením porastovej skupiny. Obnovná doba pri dosiahnutí takejto štruktúry by bola nepretržitá. Doba zabezpečenia skupín by bola pomerne krátka, naproti tomu doba návratu dlhá.

 

 

Drevinové zloženie by sa malo diferencovať podľa typologických jednotiek. Pritom treba brať do úvahy, že koreňové systémy sú veľmi plytké a rozrastajú sa do šírky. Spravidla sú vzájomne prepletené, a to aj medzi susednými stromami. Preto často dochádza k vyvráteniu viacerých stromov so spoločným koreňovým koláčom. Vyššia odolnosť smrekovca a listnatých drevín vyplýva najmä z toho, že v zimnom období majú pre vietor priepustné koruny. V zime, ak voda zamrzla, spravidla k vývratom nedochádza. Porastové skupiny by mali mať mozaikovité usporiadanie, pričom by tieto mali pozostávať z jednej dreviny, resp. z drevín s približne rovnakými rastovými vlastnosťami pokiaľ ide o priepustnosť korún na vietor (najlepšie listnaté dreviny a smrekovec). Keď sa napr. vyskytuje v listnatej skupine smrek, vietor ho vyvracia najskôr. Statická stabilita jednotlivých stromov v dôsledku plytkých koreňových systémov je veľmi nízka. Predlžovanie koruny pri smreku, prípadne jedli pôsobí skôr negatívne (vietor sa oprie do veľkej plochy). Naproti tomu, stromy so zbiehavým kmeňom majú zároveň lepšie vyvinuté koreňové systémy. Takže štíhlostný kvocient je dobrý ukazovateľ statickej stability stromov aj na podmáčaných stanovištiach. Cieľové zakmenenie jednotlivých skupín má byť pomerne vysoké. Pritom sú prípustné väčšie medzery medzi jednotlivými skupinami.

 

 

Ako už vyplynulo z predchádzajúceho, podstatný rozdiel medzi podmáčanými a nepodmáčanými stanovišťami je vo výchove porastov. Na podmáčaných stanovištiach silné prerieďovanie porastov pôsobí skôr negatívne. V mladom veku má význam odstraňovať stromy s košatými korunami. Výchovou treba upravovať drevinové zloženie porastov tak, aby zodpovedalo príslušným typologickým jednotkám. Skupiny stromov by mali mať jednoetážový charakter. Obnova by sa vykonala v podstate maloplošným výrubom skupín. Pritom by sa samozrejme využilo aj prirodzené zmladenie z okolitých skupín. Pri zakladaní porastov treba osobitnú pozornosť venovať usporiadaniu drevín do skupín (diferencovane podľa miery zamokrenia). Ďalej ponechávať medzi nimi medzeru.