+421 45 53 14 111
ekologia

Tatranský národný park (TANAP)

Vetrové a snehové kalamity väčšieho či menšieho rozsahu sa v Tatrách vyskytovali vždy. Každá z nich prinášala hrozbu následného premnoženia lykožrúta a vyžadovala si, aspoň z lesníckeho pohľadu, včasné vyvezenie alebo aspoň odkôrnenie vyvrátených a polámaných stromov. Keďže Tatry sú súčasne národným parkom, malo „lesnícke riešenie“ vždy aj svoju odvrátenú stranu. Národné parky sa vždy vyhlasovali tam, kde príroda bola zachovalá, prípadne tak aspoň vyzerala, a ochranári dúfali, že postupne sa vplyvom osobitného režimu hospodárenia  bude stav lesov postupne navracať k prírode. Čo ten návrat k prírode znamená, o tom sa dnes hádame, hoci v čase vyhlásenia národného parku v r. 1948, aj dlho potom, to bolo každému jasné. Lesy mali byť v priemere čoraz staršie, s väčším počtom starých stromov, druhovo pestrejšie a výškovo aj hrúbkovo rozrôznenejšie, s primeraným výskytom rozkladajúceho sa dreva – skrátka, podobné pralesom. Mali byť aj pre návštevníkov čo najpríťažlivejšie, vhodné na turistiku a rekreáciu. Kalamity tento cieľ do značnej miery odďaľovali, ťažba kalamitného dreva pripodobňovala tatranské lesy k bežným hospodárskym lesom, preto sa niet čo diviť, že ani ochranári, ani Štátne lesy TANAPu neboli z jednotlivých kalamít nadšení. Spracovanie každej kalamity si vyžadovalo čoraz zložitejšiu byrokratickú procedúru a približne na prelome tisícročí sa objavila snaha vtedajšej správy národného parku ponechať Tatry „na prírodné procesy“, bez ohľadu na to, či ich príroda je na takýto typ ochrany dosť zachovalá, alebo nie.

Kalamita, ktorú  spôsobila veterná smršť 19. nov. 2004, bola však aj na tatranské pomery mimoriadne rozsiahla. Vyvrátila 2 mil. m3 dreva na ploche 12 600 ha, prevažnú väčšinu lesa na podtatranskom fluvioglaciále, relatívne miernom teréne vytvorenom materiálom, ktoré počas ľadových dôb vytlačili ľadovce z dolín.

Prvý obrázok zachytáva svahy v oblasti Smokovcov, s ešte zdravým lesom v júli 2007, ďalšie dva prvé ohniská šírenia lykožrúta v septembri 2007 nad Tatranskou Lomnicou.
Foto: Ing. Matej SCHWARZ

Kalamita spočiatku celkom ochromila život vo Vysokých Tatrách. Drevo zablokovalo cesty, obkľúčilo hotely a pokrylo rozsiahle plochy tak nepriechodne, že aj zver bola nútená vyhľadávať prvé očistené plochy. Hoci sa spočiatku vyskytli aj hlasy, že aj väčšina tejto kalamity by mala byť ponechaná „na prírodné procesy“, zdravý rozum v tomto prípade neumožňoval veľké špekulácie. Bolo potrebné „oslobodiť“ tatranské osady, umožniť život obyvateľom a turistom a znížiť riziko požiarov, ktoré by na nespracovaných nepriechodných kalamitiskách mohli byť nehasiteľné. Správa národného parku preto pomerne rýchlo súhlasila so spracovaním podstatnej časti kalamitiska až po hranicu v tom čase navrhovanej zóny A národného parku (neskôr sa o zonácii parku ešte intenzívne rokovalo) s ponechaním ležiaceho dreva v prísnych rezerváciách. Ponechaná teda mala byť tzv. roztrúsená kalamita (jednotlivé vyvrátené stromy v lese, ktorý ostal stáť) a niektoré menšie kalamitné plochy v „prísnych rezerváciách“, z ktorých sú najväčšími a najviac medializovanými kalamitiská v Tichej a Kôprovej doline, o ktorých píšeme v samostatnom článku.

Rôzne pohľady na nespracovanú vetrovú kalamitu na jar 2005
Foto: Ing. Matej SCHWARZ

Spracovanie kalamity začalo prakticky ihneď a najmä v zimnom období sa ukázalo ako veľmi šetrné, a to aj napriek použitiu ťažkej techniky. Výhodou sa popri miernych sklonoch svahov ukázala aj snehová pokrývka, ktorá v prvej fáze veľmi účinne ochránila zmladenie drevín. Spracovanie tohto množstva dreva bolo rozplánované na 2 roky, vďaka dobrej organizácii prác sa však väčšinu dreva podarilo vyviezť skôr.

Spracované alebo čiastočne spracované kalamitné plochy
Foto: Ing. Matej SCHWARZ

 

Prežitie zmladenia drevín, ktoré v porastoch existovalo pred kalamitou, bolo veľmi dobré, rozsiahle plochy ostali pokryté ostrovčekmi zmladenia, ktoré malo (a časť z neho napriek požiarom dodnes má) šancu stať sa základom budúceho tatranského lesa. Na niektorých plochách prežili kalamitu aj následnú ťažbu roztrúsené smrekovce, ktoré postupne zväčšujú svoje koruny a tiež majú šancu prežiť, pokiaľ aj ony nebudú napadnuté podkôrnym hmyzom. Celkovo možno konštatovať, že spracovanie kalamity nebolo takou katastrofou, že by sa kvôli nej oplatilo riskovať katastrofu inú – premnoženie podkôrneho hmyzu v ponechanom dreve alebo požiare.

Pohľady na spracované plochy v lete 2005.
Foto: Ing. Matej SCHWARZ

 

Hoci spočiatku sa zdalo, že obavy z lykožrúta smrekového boli prehnané, alebo že spracovanie kalamity bolo dostatočným opatrením, postupne sa na južných svahoch tatranských štítov začali objavovať známky poškodenia týmto hmyzom – tzv. ohniská šírenia. V spore, ktorý vedú ochranári z lesníkmi, je táto skutočnosť určitým argumentom ochranárov: „vidíte, ani vaše opatrenia nepomohli, situácia nie je o nič lepšia ako v Tichej a Kôprovej, kde sa kalamita ponechala“. Porovnávanie nie je až také jednoduché – tu hovoríme o južných svahoch, ktoré sú pre rozvoj lykožrúta ďaleko priaznivejšie, než chladné doliny. Lykožrút tu spôsoboval určité problémy už pred kalamitou v 2004, zatiaľčo v Tichej a Kôprovej bol takmer neznámy. Ani v tejto oblasti nebolo povolené spracovanie všetkej kalamity, ponechané boli roztrúsené vývraty, ako aj časti vývratísk v prísnych rezerváciách – tu je však otázne, či ich spracovanie bolo v neprístupných svahoch nad kalamitiskom vôbec zvládnuteľné. Každopádne, v boji s podkôrnym hmyzom je potrebná veľká dôslednosť, zásady ktorej tu, sčasti kvôli ochrane prírody, sčasti kvôli obrovskej rozlohe kalamitných plôch, boli miestami porušené.

Prvý obrázok zachytáva svahy v oblasti Smokovcov, s ešte zdravým lesom v júli 2007, ďalšie dva prvé ohniská šírenia lykožrúta v septembri 2007 nad Tatranskou Lomnicou.
Foto: Ing. Matej SCHWARZ

 

V súčasnosti dochádza k šíreniu lykožrúta do živých porastov a ich postupnému odumieraniu v rôznych lokalitách. Žiaľ, pokiaľ sa lesníckymi opatreniami nepodarí šírenie zastaviť, jednotlivé ohniská sa budú zväčšovať, spájať, až nakoniec ostanú Tatry bez lesa staršieho ako 30-40 rokov. Lykožrút smrekový už stihol porušiť svoje zvyky a začala napádať aj limbu, ktorej staré exempláre počítame len na stovky, takže smrť každej z nich je veľkou stratou. Jednou z možností, ako posilniť boj s lykožrútom, sú chemické postreky, ktoré však sú opatrením dosť kontroverzným, najmä v chránených územiach. Veľký vplyv na vitalitu lykožrúta má aj počasie – teplé letné sezóny jeho vývoj značne urýchľujú. Budúcnosť tatranského lesa je teda neistá.

Lykožrútom zabité a neskoro objavené stromy pri Štrbskom plese, odumierajúce smreky v prísnej rezervácii v ochranársky cennej lokalite Slepé pleso.
Foto: Ing. Matej SCHWARZ

Ponechaná nespracovaná kalamita v prísnej rezervácii Mokriny, v jadre tejto rezervácie „povyberal“ lykožrút aj roztrúsené smreky z jelšových porastov.
Foto: Ing. Matej SCHWARZ