Tichá a Kôprová dolina, TANAP
Kalamitné plochy v Tichej a Kôprovej doline vznikli počas veternej smršte 19. nov. 2004, vďaka rôznym okolnostiam sa však stali najslávnejšími vývratiskami na celom Slovensku. Od ostatných tatranských kalamitných plôch ležia trochu bokom, v úzkych dolinách, sú menšie a dokonca aj vietor, ktorý ich vyvrátil, mal trochu iný charakter, než na hlavnom vývratisku v Tatrách.
Mapka znázorňuje polohu Tichej a Kôprovej doliny, kalamitné v dolinách plochy sú vyznačené červenou , hlavné tatranské vývratiská sú na mapke sivé .
Tieto odlišnosti by však samé o sebe nestačili urobiť tieto kalamitné plochy slávnymi. K tomu prispel až nápad vtedajšej Správy TANAPu, ponechať tieto plochy „na prírodné procesy“, inými slovami, ponechať ležiacu kalamitu nespracovanú. Niečo podobné sa na Slovensku nestalo už mnoho desaťročí. V prípade takto rozsiahlych kalamít je vždy snahou včasným vyvezením vyvrátených stromov, prípadne ich odkôrnením na mieste (čo je však veľmi náročné), nedať podkôrnemu hmyzu príležitosť sa premnožiť. V prípade oboch dolín šlo teda o ojedinelý experiment.
Či bola voľba práve týchto dolín pre takéto experimentovanie správna, je zložitou otázkou, na ktorú sa čiastočne pokúsime odpovedať v závere tohto článku. V prospech experimentu do istej miery hovorila skutočnosť, že obe doliny sú pomerne uzatvorené, chladné, zalesnené pomerne mladými porastmi, takže v roku 2005 v nich lykožrút nepredstavoval taký problém, ako v iných častiach Tatier. Na druhej strane, tvrdenia, že práve tieto dve doliny sú „divočinou“, ktorú je treba zachovať, sa nezakladali na pravde. Obe doliny, najmä Tichá, boli pred vyhlásením Tatier za národný park značne poškodené pastvou dobytka, následnými lavínami a požiarmi, lesnícky využívané a sprístupnené asfaltovými cestami. Ako už bolo povedané, veľká časť lesa bola pomerne mladá (20-70 rokov), založená prevažne sadbou smreka, takže porasty sú rovnoveké, čo znižuje ich odolnosť voči nepriaznivým faktorom. Treba však povedať, že, navzdory rozšírenému názoru o vyššej odolnosti prirodzených porastov, lykožrút v súčasnosti prednostne napáda práve tie. Najcennejšie pralesovité porasty sa nachádzajú v oblasti Temných smrečín v Kôprovej doline, pôvodne kalamitou nepoškodené a mimo dosahu lykožrúta.
Foto: Ing. Matej SCHWARZ
Rozhodnutie „urobiť z dolín divočinu“ viedlo od samého počiatku k sporom medzi lesníkmi a ochranármi. Už uvoľnenie existujúcich ciest od napadaného dreva bolo niektorými ochranárskymi skupinami označené za „poškodenie biotopu európskeho významu“ a vyžiadalo si prešetrenie komisiou a sťažnosť na odkrytie štrkom vysypaných ciest sa dostalo až pred Európsku komisiu.
Foto: Ľuboslav MIKA
Ďalšie spracovanie kalamity bolo teda zastavené a jediným vývojom bolo postupné vyschýnanie spadnutých stromov. Žiaľ, nebolo dosť rýchle, pretože vyvrátené stromy sú spojené časťou koreňového koláča so zemou a niektoré prežili až tri roky. Takto predlžovali obdobie, v ktorom boli veľmi vhodné podmienky pre množenie lykožrúta. Tento chrobák najľahšie napáda oslabené stromy, a vyvrátenie stromu je oslabením par excellence. Najbližšie dva roky bol lykožrút veľmi nenápadný, nenapádal okolité porasty, len sa množil v kalamitných plochách. Navonok nebolo nič vidieť, len kontrolné lapače a výskumné plochy ukazovali, že populácia lykožrúta narastá. Keby bolo kalamita v tomto období spracovaná, množenie lykožrúta v oboch dolinách by bolo veľmi efektívne pribrzdené, k tomuto však nedošlo. Pritom sa mnohé z týchto plôch nachádzajú prakticky na rovine v blízkosti cesty, takže ich spracovanie by bolo veľmi ľahké a nespôsobilo by škody na pôde.
Typický vzhľad kalamitných plôch v Tichej doline v r. 2006, dva roky po veternej smršti. Plochy boli mimoriadne ľahko zápalné a ťažko hasiteľné, takže je šťastím, že nedošlo k požiaru. Dnes (viac než 4 roky po veternej smršti) je už situácia trochu lepšia, zvýšené požiarne riziko však stále pretrváva.
Foto: Ing. Matej SCHWARZ
Podobné kalamity postihli Tichú dolinu v nedávnej minulosti už viackrát a bez toho, že by si to verejnosť nejako všimla, boli spracované a zalesnené. Na obrázku vidíme približne 10 rokov starú plochu v Tichej doline zalesnenú smrekom jedľou a smrekovcom.
Foto: Ing. Matej SCHWARZ
Jedným z argumentov v prospech nespracovania kalamity bolo zachovanie pôvodného bylinného podrastu vyvrátených porastov. Tvrdilo sa, že rúbaniská zarastú trávami a vŕbou úzkolistou, zatiaľčo medzi spadnutými kmeňmi prežije pôvodná flóra. Ďalším argumentom bolo, že pri spracovaní kalamity sa poškodí pôda (erózia) a zničí zmladenie drevín, takže plochy sa stanú ťažko zalesniteľnými. Hoci tieto riziká naozaj existujú, neskorší vývoj ukázal, že uvedené riziká sa dajú eliminovať. V apríli roku 2007 došlo na základe súhlasu príslušných orgánov ochrany prírody k poslednému (možno už príliš neskorému, to sa však už nedozvieme) pokusu o zabránenie premnoženia podkôrneho hmyzu. Na časti kalamitných plôch patriacich oficiálne do 4. stupňa ochrany (teda nie do najvyššieho) sa začala ťažba, ktorá bola v zápätí na základe protestov ochranárskych aktivistov zastavená. Menšie časti kalamity, ktoré sa vtedy stihli spracovať nám však poslúžia ako porovnávacie plochy, dokazujúce, že na miernych terénoch predstavujú moderné harvestery veľmi šetrnú techológiu, ako aj skutočnosť, že vývoj vegetácie na spracovaných a nespracovaných plochách sa takmer nelíši. Je teda otázne, či ponechané plochy naozaj predstavujú hodnotu, kvôli ktorej sa oplatilo urýchliť rozvoj populácie lykožrúta.
Foto: Ing. Matej SCHWARZ
Po „afére“ so zastavenou ťažbou sa ešte niekoľko mesiacov zdalo, že sa nič nedeje. K prelomu došlo počas letných horúčav na prelome júna a júla 2007. Sucho zapôsobilo na stromy nenápadne zabité lykožrútom ako vývojka na film, a v dovtedy zelených lesoch sa objavili prekvapivo rozsiahle hrdzavé plochy. Treba si uvedomiť, že hrdzavé stromy sú už definitívne mŕtve, po pár rokoch z nich ostanú len stojace pahýle. Lykožrút ich už pred pár mesiacmi opustil a napadol ďalšie stromy. To nakoľko uspel, sa ukáže vždy až zo spozdením viacerých mesiacov. Určitým prekvapením bolo, že lykožrút nenapadol vždy stojace okraje vyvrátených plôch, často vytvoril „ohniská“ hlboko v zdravých porastoch. Aj rozširovanie týchto ohnísk neprebieha vždy rovnako. Niekedy sme svedkami postupného zväčšovania sa týchto plôch, inokedy lykožrút preletí na opačnú stranu doliny a napadne porasty dovtedy nepoškodené.
Prvý obrázok ukazuje jeden zo svahov v strednej časti Tichej doliny v r. 2007, ďalší spodú časť doliny v r. 2008. Na poslednom obrázku vidíme napadnuté porasty v závere bočnej dolinky, značne vzdialené od vývratísk. Lykožrút sa teda dostal mimo našej kontroly.
Foto: Ing. Matej SCHWARZ
Obrázky z r. 2008 z Tichej doliny. Prvý a druhý z nich ukazujú z rôznych pohľadov ten istý svah. Môžeme si všimnúť dobre rozlíšiteľnú časť porastu odumretú v r. 2007 (opadnuté stromy sú už sivé) a žltnúcu až hrdzavejúcu časť čerstvo odumretú v r. 2008. Na obrázku vľavo je badateľné aj prednostné napádanie starších stromov na vrchole kopca a dočasné ignorovanie mladších porastov.
Foto: Ing. Matej SCHWARZ
Záver Tichej doliny vzdialený od vývratísk niekoľko kilometrov. Po oboch stranách lavínového žľabu vidíme malé ohniská suchých stromov. Pokiaľ neprídu mimoriadne chladné letá, aj tieto vysoko položené lesy sú odsúdené na zánik.
Foto: Ing. Matej SCHWARZ
Najrozsiahlejšie poškodenie je dnes viditeľné pod Kriváňom v Kôprovej doline. Tu už v r. 2007 vznikla na svahoch Kriváňa a Grúnika rozsiahla plocha odumretého lesa. Premnoženie lykožrúta tu zapríčinila kalamita viditeľná na viacerých obrázkoch. Na rozdiel od Tichej doliny sa nachádza na strmom svahu, takže jej spracovanie by bolo technologicky náročnejšie a spôsobilo by určité škody na pôde. Lykožrút sa tu šíri v starých prirodzených porastoch a družicové snímky naznačujú, že má namierené do Temných smrečín, jedných z najcennejších starých porastov v Tatrách. Pri hranici lesa už začal lykožrút napádať aj borovicu limbu. Na poslednom obrázku vidíme, že v r. 2008 boli napadnuté aj porasty na brehu Kôprového potoka, ktoré by vďaka dobrému zásobeniu vodou mali byť odolnejšie. Suché stromy v okolí cesty budú musieť byť odstránené, alebo bude nutné prikročiť k uzatvoreniu doliny pre turistov.
Tieto dva zábery ukazujú takmer zhodný pohľad na svahy Kriváňa a Grúnika z júla 2007 a júla 2008, takže môžeme porovnať medziročný nárast odumretých plôch. Hoci nebol mimoriadne veľký, miestami je nárast poškodenej výmery badateľný.
Foto: Ing. Matej SCHWAR
Ako vidíme, obe doliny sú v súčasnosti silno napadnuté podkôrnym hmyzom. To, či by včasný lesnícky zásah tejto situácii celkom zabránil, sa už asi nikdy nedozvieme. Vzhľadom na celkovo kritický vývoj akcelerovaný klimatickou zmenou, asi skôr nie. Je však zjavné, že napriek priaznivej štartovacej situácii, vyzerajú dnes obe doliny horšie, než iné plochy v Tatrách. Takže z dolín, v ktorých, vďaka ich izolovanosti, mohol „zelený les“ prežiť aspoň o pár rokov dlhšie než inde v Tatrách, máme dnes doliny, z ktorých smrekový les dočasne vymizne ako z prvých.