Tieto, miestami trochu azonálne lesy sa vyskytujú na strmých skalnatých svahoch a hrebienkoch budovaných bázickými horninami (vápence, dolomity, andezity, čadiče a p.) na okrajoch slovenských nížin, ktoré sú pod vplyvom tzv. panónskej klímy. Kvôli svojmu reliéfu, priepustnému podložiu a pomerne nízkym zrážkam sú tieto stanovištia veľmi presychavé, čo predstavuje hlavný limitujúci faktor pre dreviny a ostatné rastliny. Množstvo vody do značnej miery závisí od reliéfu, vďaka čomu sú fytocenózy mozaikou typov. predstavujúcich plynulý prechod od lesostepí a spoločenstiev skalných štrbín až po zapojené porasty duba zimného alebo duba plstnatého (resp. ich zmesí). Z ostatných drevín tu bývajú primiešané cer, mukyňa, brekyňa, vzácne chránené dreviny jaseň mannový a višňa mahalebka, na priaznivejších stanovištiach aj javor poľný, javor mliečny alebo lipa malolistá. Buk do tohto typu lesov preniká len ojedinele vo vyšších polohách.

Fytocenózy sú vďaka bázickému podložiu a členitému reliéfu druhovo veľmi bohaté. Na odkrytých miestach sa vyskytujú druhy stepné až lesostepné, z trávovitých napr. Melica ciliata a Festuca pseudodalmatica, z bylín Asperula glauca, Seseli sp., Sedum sp., Thymus sp., Teucrium sp., v miernom zátieni aj Buglossoides purpureocoerulea. V silnejšom zátieni rastú mezotrofné xerofytné druhy (napr. Carex michelii) a teplomilné dubinové druhy (napr. Vincetoxicum hirundinaria, Melittis melissophyllum, Lathyrus niger, Pyrethrum corymbosum, Clinopodium vulgare). Do najvlhších typov prenikajú druhy ako Dactylis glomerata, Melica uniflora, prípadne až odolnejšie bučinové druhy. K odlíšeniu od dealpínskych borín môžu napomôcť typické panónske druhy, napr. nápadná Lychnis coronaria. Na vápencoch sa miestami vyskytujú aj dealpínske druhy (najmä Sesleria albicans).

V porastoch je spravidla dobre vyvinutá vrstva krovín. Typická je najmä účasť drieňa Cornus mas a kaliny siripútky Viburnum lantana, častý je aj dráč Berberis vulgaris, hlohy Crataegus sp. a ďalšie.

Pôdy týchto lesov sú spravidla plytké a kamenité, dobre priepustné pre vodu. Na vápencoch sú najčastejším typom rendziny, na andezitoch a čadičoch zas rankre. Veľká časť stanovíšť, ktoré dnes zaraďujeme do tohto typu lesa, vznikla sekundárne degradáciou pôvodne priaznivejších stanovíšť neopatrným obhospodarovaním. Na takýchto stanovištiach nenájdeme pôdy s typicky vyvinutým pôdnom profilom ale len erózne zvyšky pôd, z ktorých chýbajú vrchné horizonty. 

Presychavé vápnomilné porasty sa vyskytujú aj ako tzv. lužná lesostep na vápnitých alúviách vodných tokov (Malý Dunaj, Hron, Nitra, Váh). Hoci ide o stanovištia v blízkosti riek, porasty na nich po väčšinu roka trpia suchom. Toto je spôsobené tým, že hladina podzemnej vody leží hlboko a kvôli štrkovitému alebo piesčitému podložiu podzemná voda nedokáže vzlínať ku koreňom rastlín. Ak podzemná voda siaha po vzlínavé vrstvy aspoň v jarných mesiacoch, spôsobuje to zasolenie pôd. Na takýchto alúviách sa vytvorili černozeme (karbonátové, alkalické) až zasolené, na alúviách zas paternie (čiernice) vápnité až zasolené. Na najstarších lokalitách vývoj dospel k solončáku. Zasolené stanovištia z našich drevín znáša jedine brest poľný, ktorý dal meno aj príslušnej SLT. Na nezasolených presychavých lužných stanovištiach sa vyskytujú aj ďalšie dreviny znášajúce sucho, napr. topoľ biely, dub cerový, javor poľný a javor tatársky, prípadne aj ďalšie druhy dubov. Časté sú aj rôzne sucho znášajúce kry, napr. drieň. 

Bylinný podrast je vzhľadom rôznorodý charakter pôd taktiež rôznorodý. Dominujú v ňom druhy stepné až lesostepné kalcifilné, napr. Buglossoides purpureocoerulea, teplomilné dubinové eutrofné a mezotrofné xerofytné (Betonica officinalis, Poa angustifolia, Calamagrostis epigejos), na zasolených pôdach druhy znášajúce striedanie vlhkosti a zasolenie (Inula salicina, Alkanna tinctoria, Bromus tectorum), na pieskoch niektoré psamofyty (Onosma arenarium, Iris arenaria).