Nížinné dubiny predstavujú veľkú, a napriek určitej variabilite spôsobenej rozdielmi vo vlhkosti pôd a nadmorskej výške, aj pomerne homogénnu skupinu zonálnych lesných spoločenstiev. Zaberajú rozsiahle plochy Podunajskej nížiny s výrazným s výrazným výbežkom do Juhoslovenských kotlín. V oblasti východoslovenskej nížiny sú prirodzené dubiny bez buka o čosi vzácnejšie. Na južných svahoch prenikajú aj do pohorí, tu je však vzhľadom na posun drevinového zloženia lesov v prospech duba (výmladkové hospodárenie) ťažké odhadnúť ich pôvodné zastúpenie. Určite je však do nich možné zaradiť aspoň tú časť skupiny lesných typov Fageto-Quercetum (bukové dubiny), v ktorej buk kvôli suchu alebo ťažkým pôdam pravdepodobne nikdy nedosahoval významnejšie zastúpenie. V najnižších polohách sa tieto dubiny vyskytujú na priaznivejšom reliéfe, kde nedochádza k ochudobňovaniu o vodu bočným odtokom. Vo vyšších polohách sa naopak prirodzené dubiny vyskytujú na najsuchších stanovištiach a na ťažkých zamokrených pôdach, čiže na stanovištiach, ktoré príliš nevyhovujú buku.

V prirodzených porastoch nížinných dubín absolútne dominuje dub zimný, najdôležitejšou primiešanou drevinou je dub cerový. Napriek názvom niektorých jednotiek zaradených do tejto skupiny je zastúpenie hraba vo väčšine typov nízke, hojnejší býva len na vlhších stanovištiach. Z ďalších drevín sa prirodzene vyskytujú javor poľný, javor mliečny, javor tatársky, lipa malolistá, brest poľný a brekyňa. Buk sa môže vyskytovať vo vyšších polohách, nikdy však nie vo väčšom zastúpení. Predpokladá sa, že aj v pôvodných porastoch boli hojné kry ako zob vtáčí, bršlen, hloh, trnka ruža šípová, drieň, kalina a p. Dnes je krovitá etáž druhovo chudobnejšia no v slabšie zapojených porastoch býva natoľko kompaktná, že predstavuje hrozbu pre prirodzenú obnovu duba a ďalších stromov.

V bylinnom podraste dominujú druhy trávovitého vzhľadu mezotrofné xerofytné (Poa angustifolia, Bromus sterilis, na najsuchších lokalitách aj Festuca valesiaca, F. pseudodalmatica F. sulcata, F. pseudoovina) a mezotrofné mezofytné (Poa nemoralis, Brachypodium sylvaticum, Melica uniflora, Dactylis polygama), typické sú aj teplomilné dubinové druhy (Vicia cassubica, Melittis melissophyllum, Clinopodium vulgare, Astragalus glycyphyllos, Lathyrus niger, Vincetoxicum hirundinaria a ďalšie). V najsuchších typoch sa ojedinele môžu vyskytnúť aj druhy lesostepné (Asperula glauca). Na pôdach bohatších na dusík sú hojné aj druhy nitrofilné a heminitrofilné (Glechoma hirsuta, Stellaria holostea, Alliaria petiolata, Geranium robertianum Stachys sylvatica, Chelidonium majus, Mercurialis perennis). Na zavlhčených pôdach zas pristupujú vlhkomilné druhy (Lysimachia nummularia, Deschampsia caespitosa, Carex brizoides). V najvyšších polohách bývajú ojedinele primiešané aj bučinové druhy, najmä Dentaria bulbifera.

Z pôd prevládajú luvizeme nazývané aj ilimerizované pôdy, ktoré sa vytvorili na sprašiach alebo rôznych horninách s prekryvom spraše. Vďaka svojej zrnitosti sú tieto pôdy pomerne vododržné, čo uľahčuje existenciu lesa aj v najnižších polohách. Na strmších svahoch a hrebienkoch sa sprašový prekryv neudržal, takže sa tu vytvorili kambizeme (hnedé lesné pôdy) s nižšou vodnou kapacitou a silným bočným odtokom. Na vlhkých lokalitách vykazujú pôdy známky zglejenia, miestami sa tu vytvorili až pseudogleje.

Väčšina nížinných dubín bola rozmanitým obhospodarovaním už v dávnejšej minulosti značne zmenená. Najčastejšie boli porasty týchto lesov vďaka silnej výmladnosti svojich hlavných drevín premenené na výmladkové porasty duba, menej často aj hraba, s jednoduchou jednovrstvovou štruktúrou. Keďže výmladkové lesy produkujú len menej kvalitné sortimenty (palivové drevo a vlákninu), možno povedať, že táto premena znamenala pokles hospodárskeho významu dubín. V období socializmu vložil štát značné prostriedky do prevodov výmladkových lesov na lesy vysoké. Žiaľ, prístup k týmto prevodom bol značne necitlivý a výsledkom často boli porasty s úplne neprirodzeným drevinovým zložením (boriny, porasty duba červeného, dokonca aj smrečiny).

Bežné rúbaňové hospodárenie zvýhodňuje oproti dubu viaceré pôvodne len primiešané dreviny. Na suchších stanovištiach takto vďaka dobrej plodivosti cera a jeho odolnosti voči suchu vznikli čisté ceriny. Na vlhších stanovištiach, napr. na bázach svahov, sa zas vytvorili hrabiny. Navyše bol na naše územie introdukovaný agát, pôvodom americká drevina využívaná na zalesňovanie spustnutých plôch, ktorý sa u nás ukázal veľmi životaschopný a agresívny. Dnes sa táto drevina samovoľne šíri na nové a nové, čím na stanovištiach dubín vznikajú agátiny vyznačujúce úplne zmeneným bylinným podrastom.

Kamenité dubiny často na hrebienkoch s plytkou
pôdou vystupjú pomerne vysoko do pásma bučín
Foto: Matej Schwarz

Ďalšiu „ranu“ pre dubiny znamenali tracheomykózne ochorenia, ktoré sa na Slovensku šírili v 80-tych rokoch. Sanáciou postihnutých porastov (často aj predčasnou alebo zbytočnou) boli na Slovensku zlikvidované takmer všetky staršie dubové porasty. Aj keď v neskoršej dobe výskyt tracheomykóz poklesol, vplyvom rozmanitých škodlivých činiteľov poklesla vitalita duba, takže tento už zďaleka nie taký dlhoveký ako udáva lesnícka literatúra.

Napriek tomu, že na Slovensku sa pravdepodobne žiadny z porastov tohto typu lesov nezachoval v stave, ktorý by bolo možné vyhlásiť za „pralesovitý“, dubiny sú cenné svojou biodiverzitou a estetickými hodnotami. V západnej Európe sú cenené typické jednovrstvové dubiny s trávnatým, druhovo bohatým podrastom, bez ohľadu na to či sú semenného alebo výmladkového pôvodu. V tejto súvislosti si treba uvedomiť, že na Slovensku máme len veľmi hmlistú predstavu o bylinnom podraste pôvodných alebo prirodzených dubín na tomto type stanovíšť. Je možné, že bohatstvo druhov podrastu bolo v pôvodných lesoch s výraznou spodnou etážou hraba podstatne menšie, než aké nájdeme v súčasných zmenených porastoch. Preto je potrebné k ponechávaniu týchto porastov na samovývoj pristupovať veľmi opatrne.