Informácie o lesoch

Postglaciálny vývoj vegetácie Slovensk

Kosodrevina po obvode rašelinísk a pliesok je reliktom
z doby keď pásmo kosodreviny siahalo až k nim.
Kosodrevina a limba tu prežili vďaka prílišnej zamokre-
nosti pôdy pre smrek.
Foto: Matej Schwarz

Vývoj našej vegetácie sa dá rekonštruovať pomocou analýz peľu, ktorý sa zachoval v rašeliniskách a analýz drevných uhlíkov a semien pochádzajúcich z archeologických nálezísk. Žiaľ musíme konštatovať, že na Slovensku nemáme dostatok rašelinísk pre detailnú rekonštrukciu drevinových zložení v jednotlivých klimatických obdobiach. Pre účely tejto publikácie sú však naše informácie postačujúce.

Územie Slovenska nebolo vo štvrtohorách pokryté pevninským ľadovcom. Počas poslednej ľadovej doby sa ľadovce vyskytovali len v našich najvyšších pohoriach, najmä v Tatrách. Celá hornatá časť Slovenska však poskytovala dosť skľučujúci obraz – s výnimkou niektorých kotlín bola prakticky bez akýchkoľvek vyšších rastlín, na vhodných miestach prežívali machy a lišajníky. Kotliny a obvod hornatej oblasti bol pokrytý tundrovou vegetáciou podobnou dnešným alpínskym lúkam. Nížiny boli značne zamokrené a pokryté vlhkomilnými krovinami a spoločenstvami slatinných a vodných rastlín. Vyvýšené časti nížin boli pokryté riedkym lesom tajgového typu tvoreného borovicou sosnou, limbou, brezou, vŕbami alebo kosodrevinou. Toto rozdelenie vegetácie nebolo spôsobené ani tak klimatickými rozdielmi ako skôr eróznymi pomermi – rozsiahle oblasti Slovenska totiž boli postihnuté vodnou a veternou eróziou, ukladaním sedimentov (surových spraší a naplavenín) prípadne solifunkciou a svahovými pohybmi natoľko, že sa v nich nemohli vytvoriť skutočné pôdy. Hlavnou príčinou rozdielnosti vegetácie boli teda pôdne pomery (KRIPPEL, 1986).

Po skončení ľadovej doby sa k nám postupne vracali ďalšie dreviny, ktoré prečkali ľadovú dobu v refúgiách mimo nášho územia. Tieto sa dostávali do súťaže s druhmi, ktoré tu už boli pred nimi. Súčasne vegetácia postupovala smerom do hôr, zatiaľčo ľadovce a snežná čiara ustupovali do vyšších a vyšších polôh (dnes už na Slovensku prakticky neexistujú miesta s trvalou snehovou pokrývkou). Územie bolo postupne pokryté súvislou vegetáciou, čo umožnilo rozvoj pôd.

Ako prvý sa u nás objavil smrek, ktorý už v preboreáli tvoril súvislé pásmo v našich horách. Okrem smreka v tomto období dominovala na našom území aj lieska. Dub zimný sa objavil trochu neskôr, v boreáli však už tvoril súvislé pásmo v nižších polohách pod pásmom smrečín. Buk spolu s jedľou sa objavili na našom území v atlantiku, ktoré bolo pre ne klimaticky veľmi priaznivé. Obe tieto dreviny sa však šírili pomerne pomaly a preto nedosiahli počas tohto obdobia také rozšírenie aké majú dnes. Vďaka svojej kompetičnej zdatnosti sa však postupne vklinili medzi pásma smreka a duba, ktoré boli takto vytlačené do vyšších polôh (smrek), resp. do pahorkatín a nížin (dub). Okrem toho sa proti prúdu vodných tokov šírili lužné lesy, najpresychavejšie lokality boli obsadené dubom plstnatým a p. Počas teplého a vlhkého atlantika dosiahol les na Slovensku najväčšiu rozlohu – jeho hranica ležala v tých časoch asi o 400 m vyššie ako dnes. V subboreáli a subatlantiku sa postupne formovala dnešná vegetačná stupňovitosť, charakteristické bolo najmä šírenie buka, ktoré sa pravdepodobne (VYSKOT a kol., 1981) dodnes celkom neskončilo.

Celý tento prirodzený proces formovania dnešnej vegetácie Slovenska trval pomerne krátko – neskorá doba ľadová sa začala pred cca 17 000 rokmi. Počas tohto obdobia sa klíma zásadne zmenila prinajmenšom päťkrát. Niektoré z uvedených období trvali menej než 1 000 rokov, čo nie je v porovnaní s dĺžkou života drevín príliš veľa. Z tohto vyplýva, že naše ekosystémy sú veľmi dynamické a predstava nejakého ustáleného klimaxového spoločenstva, ktoré sa ďalej nemení, nie je na našom území celkom správna.