Slovensko je z geologického hľadiska veľmi pestré, čo je spôsobené zložitou stavbou a vývojom Západných Karpát.

Najstaršími horninami na území Slovenska sú tzv. horniny kryštalinika (ruly, žuly, fylity, svory a p.) prahorného veku. Tieto pomerne chudobné horniny tvoria najmä jadrá jadrových pohorí tvoriacich vnútornú časť karpatského oblúka od Malých Karpát až po Tatry na severe a Zemplínske vrchy na juhovýchode. Jadrá pohorí nie vždy vystupujú na povrch, pretože sú obalené rôznymi obalovými sériami a príkrovmi, skladajúcimi sa z rôznych, prevažne vápencových hornín (rôzne vápence, dolomity ale aj kremence). Vápencové horniny predstavujú pomerne extrémny podklad pre vznik pôd – pôdy na nich sú zväčša plytké, ľahko erodovateľné, minerálne dobre (avšak veľmi jednostranne) zásobené. Vápencové oblasti sa vyznačujú osobitou, na druhy bohatou  kvetenou.

Osobitnou časťou nášho územia je oblasť Volovských vrchov tvorená rôznymi metamorfovanými horninami pochádzajúcimi zo starších prvohôr, najmä fylitmi, spolu s vrstvami prvohorných vulkanických hornín, ktoré sú značne kremité a teda aj chudobné.

Vonkajšiu časť karpatského oblúka tvoria pohoria karpatského flyšu. Flyšom nazývame súvrstvia pieskovcov, ílovcov, slieňovcov a bridlíc. Flyšové horniny sú ľahko erodovateľné a zvetrateľné a sú veľmi náchylné na zosuvy. Karpatský flyš je rozdelený pomerne úzkym bradlovým pásmom s malebnými bralami na vnútrokarpatský flyš a flyš vonkajších Karpát.

Najmladšími pohoriami Slovenska sú sopečné pohoria, ktoré vznikli ako dôsledok intenzívnej sopečnej činnosti v mladších treťohorách, miestami dokonca až začiatkom štvrtohôr. Väčšina týchto pohorí je tvorená prevažne andezitmi a ryolitmi, ktoré vznikli z lávových prúdov ako pevné horniny alebo na ich pyroklastikách, čiže horninách ktoré vznikli zo sopečného popola. Andezity a ich pyroklastiká sú horniny minerálne bohaté, ryolity a ich tufy sú značne chudobnejšie (sú však aj vzácnejšie). V poslednej fáze sopečnej činnosti na prelome treťohôr a štvrtohôr vznikli čadiče a ich pyroklastiká, ktoré predstavujú veľmi bohaté horniny.

V kotlinách a čiastočne aj v nížinách sa vyskytujú treťohorné riečne terasy tvorené nespevnenými horninami, ako sú štrky, piesky a hliny. Tieto terasy vznikli v dôsledku riečnej činnosti, pri ktorej striedavo prevládalo usadzovanie sedimentov alebo ich odnos. Najstaršie z nich sa často nachádzajú viac než sto metrov nad súčasnou úrovňou rieky. Časť týchto terás je zalesnená a ľudia ich považujú za súčasť pohorí.

Počas ľadových dôb nebolo územie Slovenska pokryté vegetáciou, čo umožnilo aj rozsiahly veterný odnos a ukladanie jemnejších zvetralín. Takto vznikli vrstvy spraší a miestami (najmä na Záhorí) aj viatych pieskov, ktoré pokryli nižšie položené oblasti Slovenska. Vo svahovitejších územiach boli tieto vrstvy zväčša v neskorších obdobiach odplavené, v  nížinách a čiastočne aj v pahorkatinách sa však zachovali. Spraše sú veľmi kvalitný pôdotvorný materiál, na ktorom vznikli naše najlepšie pôdy. Viate piesky sú naopak chudobnejšie, často až takmer sterilné, vďaka čomu sú ťažko zalesniteľné a náchylné na ďalší pohyb.

Pod vyústeniami väčších dolín do kotlín a nížin vznikli tzv. náplavové kužele tvorené materiálom splaveným z hôr. Dná nížin a väčších kotlín sú vyplnené najmladšími naplaveninami, ktoré pochádzajú zo štvrtohôr. Okrem toho treba pripomenúť, že pôdy len málokedy vznikajú na hornine tvoriacej „základnú skalu“. Častejší je vznik pôd na svahových a podsvahových sedimentoch, tzv. svahovinách, ktoré často predstavujú aj zmes viacerých hornín budujúcich svah. Ich charakteristickým znakom je pohyb dolu svahom, ktorý je občas natoľko intenzívny, že bráni vzniku vyvinutejších pôd.

Na týchto horninách vznikli pôsobením organizmov, klímy, podzemnej vody a ďalších pôdotvorných faktorov rôzne typy pôd. Vplyvom klímy a reliéfu sa na Slovensku vytvorila určitá výšková zonalita pôd, ktorá však neplatí absolútne.

V pohoriach tvorených nevápencovými horninami prevládajú hnedé lesné pôdy (kambizeme). Tieto sú v nižších polohách zväčša bohatšie, vo vyšších polohách je ich profil premytý intenzívnejšími zrážkami, v dôsledku čoho sú kyslejšie a chudobnejšie. Sú to pre les priaznivé pôdy, s dobrými vlastnosťami. Ich najvážnejším nedostatkom býva miestami ich vysoká kamenitosť – treba si uvedomovať, že objem tzv. pôdneho skeletu treba pri výpočte zásob živín alebo vodnej kapacity odrátať od celkového objemu pôdy. Najskeletnatejšie sú hnedé pôdy rankrové, ktoré už ani nemožno považovať za hnedé lesné pôdy v pravom slova zmysle.

Nad týmto pásmom sa vplyvom intenzívnejších zrážok a chladu vytvorilo pásmo podzolov Treba však pripomenúť, že podzoly nie sú výlučne pôdy horských polôh (resp. severských oblastí). Na najchudobnejších horninách ako sú kremence alebo viate piesky sa vytvoria aj v nížinách. Sú to pôdy s charakteristickým eluviálnym (premytým) horizontom sivej farby, pod ktorým sa nachádza hrdzavý obohatený horizont. Sú to pôdy chudobné a kyslé, nepriaznivý je najmä ich zvršok, čo sťažuje ujímanie a počiatočný rast sadeníc a semenáčikov.

Obe tieto pôdy sú doprevádzané rankrami. V typickom prípade sú to silno kamenité až balvanité pôdy s výrazne humóznym vrchným horizontom, pod ktorým už nastupuje materská hornina. Ich hĺbka závisí od charakteru pôdotvorného materiálu – na pevných skalách sú to pôdy plytké až veľmi plytké, na sutiach bývajú pomerne hlboké. Menej časté sú rankre aj na sypkých horninách, napr. viatych pieskoch, tieto však poznáme najmä z nížin.

V pohoriach tvorených vápencovými horninami sú typickými pôdami rendziny. Sú to prevažne, plytké až mierne hlboké pôdy, ktorých jemnozem obsahuje karbonáty aspoň v spodine. Na vápencových sutinách bývajú hlbšie ale súčasne kamenitejšie. V typickom prípade majú humózny horizont hlboký často len 15 až 30 cm, pod ktorým sa nachádza do rôznej miery zvetraný vápenec alebo dolomit. Sú teda veľmi náchylné na eróziu a vďaka priepustnosti vápencových hornín aj ľahko presychajú. Ich plytkosť vyplýva z rozpustnosti uhličitanu vápenatého – jemnozem rendzín vzniká len z tzv. nerozpustného zvyšku vápencov a tak na vytvorenie 10 cm pôdy musí zvetrať 1 m horniny (Šály, …). Vo vyšších polohách z nich bývajú karbonáty zrážkami vymyté, čím dochádza k ich odvápneniu. Takto vznikajú vylúhované, resp. pri dlhšom vývoji aj hnedé rendziny. Posledným stupňom vývoja je hnedá lesná pôda rendzinová, ktorá však už nepatrí medzi rendziny. Na svahovinách tvorených zmiešaným vápencovým aj nevápencovým materiálom, prípadne na materiáloch s prímesou spraše sa vytvorili pararendziny.

Na sopečných horninách sa vytvorili andosoly, veľmi kvalitné humózne čierne pôdy obsahujúce tzv. sopečné sklo. Keďže neznášajú presychanie, zachovali sa najmä vo vyšších polohách sopečných pohorí.

Z hľadiska pôdotvorenia sú osobitnou oblasťou viate piesky Záhorskej nížiny. Pokiaľ nie sú spevnené vegetáciou, ostávajú v pohybe a nemožno ich nazývať pôdami. Po spevnení na nich vznikajú sypké syrozeme a rankre, ktoré pod plytkým humóznym horizontom majú čistý piesok. V prípade dostatočne dlhého vývoja tu vznikajú podzoly. Žiaľ, súčasný spôsob obhospodarovania týchto oblastí neumožňuje rozvoj pôd. Po vyťažení tunajších borovicových porastov je totiž zvykom zhrnúť pne, zvyšky po ťažbe a celý pôdny zvršok buldozérom a borovicové sadenice sadiť do sterilného piesku. Aj keď borovica takýto spôsob obhospodarovanie znáša, rozhodne ho nemožno nazvať prírode blízkym ani prospešným.

Na zachovaných vrstvách spraší v nižších polohách Slovenska nachádzame odlišné typy pôd. po skončení doby ľadovej tu pomerne dlho vládla stepná klíma neumožňujúca rozvoj lesa. Počas tohto obdobia tu vznikli černozeme, ktoré považujeme za najkvalitnejšie poľnohospodárske pôdy. Vyznačujú sa hrubým humóznym horizontom, ktorý ma vďaka obsahu karbonátov výbornú štruktúru. Vplyvom zrážok, a verí sa, že aj vplyvom zalesnenia, sa postupne černozeme menia na hnedozeme. Obe tieto pôdy sú pre les veľmi priaznivé, väčšinou sa však využívajú pre poľnohospodárske účely. Pod lesom častejšie nájdeme ilimerizované pôdy, ktoré sú ďalším stupňom vývoja hnedozemí. Vyznačujú sa tenkým humóznym horizontom, pod ktorým sa nachádza kyprá vrstva ochudobnené o ílovité častice. Pod ňou býva uľahnutá vrstva, ktoré je naopak ílom obohatená. Ilimerizované pôdy často vznikli na aj iných horninách prekrytých vrstvou spraše hrubou len niekoľko desiatok cm. Tieto nazývame aj dvojsubstrátové pôdy. Aj ilimerizované pôdy sú pomerne kvalitné.

Nížiny a údolné nivy vodných tokov sa vyznačujú pôdami ovplyvnenými podzemnou, prípadne aj záplavou vodou. Materským substrátom týchto pôd sú naplaveniny vodných tokov, preto sú tieto pôdy veľmi mladé. V týchto podmienkach sa vytvorili tzv. lužné pôdy. Podľa stupňa vývoja ich delíme na viacero typov (rambla, paternia, vega, borovina), ich kvalita však viac než od vývoja závisí od pôdotvorného materiálu. Na štrkovitých alebo kamenitých naplaveninách bývajú nepriaznivé, naopak na hlinitých naplaveninách sú veľmi úrodné takmer okamžite po ich vzniku. Lužné pôdy sa trochu prelínajú s ďalšími pôdami ovplyvnenými vodou – glejovými a pseudoglejovými pôdami, ktorých horizonty sú ovplyvnené oxidačnými procesmi (v prípade striedavého zamokrenia) alebo redukčnými procesmi (v prípade trvalého zamokrenia). Tieto pôdy sa vyskytujú aj v okolí vodných tokov, nie sú však na ne viazané a nájdeme ich aj v rôznych terénnych preliačinách alebo v lokalitách s nepriepustnou vrstvou v podloží aj ďaleko od riek a potokov.

Vzácne pod lesom nájdeme aj ďalšie pôdy ako napr. rašeliny a slané pôdy. Častejšou zvláštnosťou sú zachované vápencové treťohorné pôdy, tzv. terrae calcis, ktoré prečkali ľadové doby na plochých reliéfnych tvaroch, kde neboli natoľko ohrozené eróziou. Keďže sú značne staré a vznikali v odlišnej klíme, podobajú sa tropickým lateritom, sú ílovité, viac či menej červeno sfarbené. Ako lesné pôdy sa súvislo vyskytujú najmä na planinách Slovenského krasu.