Napriek malej celkovej výmere predstavujú sa jelšiny na Slovensku vyskytujú na celom rade ekologicky rozdielnych stanovíšť, ktorých spoločným znakom je trvalo alebo periodicky zvýšená hladina podzemnej vody. Kvôli tejto závislosti na podzemnej vode ich všetky považujeme za azonálne spoločenstvá, hoci určitá zonalita sa prejavuje na úrovni bylinného podrastu, pôd a dokonca aj na úrovni drevín. Z lesníckeho hľadiska sú si všetky tieto jelšiny podobné a preto ich v tejto publikácii uvádzame spoločne.

Pozn.: Nezahrňujeme sem jelšiny na nezamokrených stanovištiach (na bývalých lúkach a pasienkoch), ktoré považujeme len za prechodné sukcesné štádium vedúce k lesu „normálnemu“ pre dané stanovište. 

V prvom rade sem patria lužné jelšiny na alúviách potokov a menších riek. V nižších polohách sú to jaseňové jelšiny, vo vyšších jelšiny jelše sivej. Z pôd tu prevládajú fluvizeme, v okolí menších potokov, kde už dlhšiu dobu neprebieha ukladanie nového materiálu aj glejové pôdy.

Dnes tu prevláda jelša lepkavá, ktorá ťaží zo svojej rýchlej obnovy a pňovej výmladnosti. Pri dlhšom nerušenom vývoji sa presadzuje jaseň štíhly. Z ďalších drevín občas pristupujú osika a breza, rôzne vŕby (najmä v. krehká) a čremcha, vo vyšších polohách smrek a jelša sivá. Na vyvýšených miestach sa často vyskytujú dreviny okolitých porastov, najmä javor horský, bresty, jedľa, buk a p. Krovitá etáž nebývala súvislá, tvorili ju napr. Sambucus nigra, Swida sanguinea, Frangula alnus a p. Vo vyšších polohách postupne strieda jelšu lepkavú jelša sivá, príčinou tohto striedania však nie je ani tak nadmorská výška ako skôr charakter alúvia a rýchlosť prúdenia podzemnej vody – korene jelše lepkavej sú náročnejšie na kyslík. Oba druhy jelší však vystupujú do rovnakej výšky (1290 m n. m., Pagan, 1987). Vrbina vŕby krehkej je spravidla len skorším sukcesným štádiom jelšín, na pohyblivých alúviách však toto štádium môže pretrvávať dosť dlho. Vyskytujú sa aj iniciálne štádiá jelšín tvorené rôznymi krovitými vŕbami alebo myrikovkou nemeckou (Myricaria germanica), ktoré sú považované za biotopy európskeho významu.

Jelšina jelše sivej s podrastom mäty
Foto: Matej Schwarz

Bylinný kryt býva spravidla na druhy bohatý a vzhľadom na ekologickú rozmanitosť jelšín aj pomerne rôznorodý. Jeho vzhľad určujú vlhkomilné druhy ako Aegopodium podagraria, Chaerophyllum hirsutum, Caltha palustris, Deschampsia caespitosa, Lysimachia vulgaris, Filipendula ulmaria, Geum rivale, Petasites sp., Cirsium oleraceum a p. V menej zamokrených typoch pristupujú vlhkomilnejšie nitrofilné druhy (Impatiens noli-tangere, Urtica dioica, Stellaria nemorum, Anemone ranunculoides) a iné bežné lesné druhy (Oxalis acetosella, Galeopsis sp., Galeobdolon luteum, Anemone nemorosa a p.). Vo vyšších polohách pristupuje napr. Ligularia sibirica, Telekia speciosa, viaceré subalpínske druhy, napr. Doronicum austriacum. 

Ďalším stanovišťom jelšín sú terénne priehlbiny zamokrené stojacou vodou. Na týchto stanovištiach je z jelší častejšia jelša lepkavá, ktorá z našich stromov takmer najlepšie znáša zbahnené, zle prevzdušnené pôdy (typické sú tu gleje, pseudogleje na zazemnených vodných plochách aj slatinné, glejové alebo modálne organozeme). Na najmokrejších pôdach tieto lesy prechádzajú do rašelinných brezín alebo borín.

Z drevín sa tu vyskytujú obe jelše a breza plstnatá (často s barlovitými koreňmi), vo vyšších polohách smrek, v nižších polohách zas aj breza previsnutá. Miestami sú hojné krovité vŕby. Obnova lesa po jeho prípadnom zničení je tu veľmi pomalá a lokality dlho zotrvávajú v štádiu rôznych typov močaristých lúk alebo rašelinísk. 

Bylinný podrast má rozmanitý charakter. Časť fytocenóz sa v podstate nelíši od aluviálnych jelšín, čo spôsobilo, že pri mapovaní boli často s nimi aj zamieňané. Typické spoločenstvá jelšín so stojatou vodou sú zas lesníckou typológiou považované za kyslomilné, čo nie je celkom korektné. Jelša totiž v symbióze s baktériami je schopná obohacovať pôdu dusíkom, takže typické acidifilné fytocenózy sú tu relatívne vzácne. Popri vlhkomilných druhoch uvedených vyššie sa v nich vyskytujú aj druhy menej náročné na dusík ako Molinia arundinacea (vo vyšších polohách M. coerulea), Cirsium erisithales, Valeriana dioica, sitiny Juncus sp., Scirpus sylvaticus, Equisetum palustre a p. Na silnejšie zamokrených zle prevzdušnených pôdach je typický podrast vysokých ostríc Carex sp. Na rašelinejúcich stanovištiach sa vyskytujú aj druhy rašelinísk, napr. Sphagnum sp., Menyanthes trifoliata a p. 

Jelšiny sa občas vyskytujú aj na prameniskách, hoci tieto sú často prekryté len klenbou okolitých lesných porastov a teda bez účasti drevín znášajúcich zamokrenie. Stanovištia tohto typu sú zamokrené prúdiacou vodou bohatou na kyslík a popretkávané sieťou jarčekov. Pôdy bývajú značne štrkovité fluvizeme, občas so zglejenou spodinou. Z drevín tu prevláda jelša lepkavá alebo sivá, na okrajoch alebo vyvýšených miestach sa vyskytujú aj dreviny okolitých porastov. V podraste sú typické prameništné druhy, napr. Petasites albus, Chrysosplenium alternifolium, Cardamine amara, na vápencoch aj Aconitum firmum a p. Časté sú aj rôzne vlhkomilné machy a pečeňovky.

Zamokrené jelšiny vo všeobecnosti nemajú veľký hospodársky význam, hoci časť z lužných typov je považovaná za lesy hospodárske. Súčasne sú tieto porasty považované za biotopy európskeho významu, takže ich obhospodarovanie by nemalo ohrozovať ich hodnoty. Lesníctvo v tomto smere nie je veľkou hrozbou, pretože prirodzená obnova jelše je vďaka jej výbornej pňovej aj koreňovej výmladnosti a dobrej plodivosti veľmi ľahká. Stanovištia sú však pomerne zraniteľné nešetrnými ťažbovými zásahmi (utláčanie pôd, koľaje po kolesách sa stávajú eróznymi ryhami a p.), preto tu treba postupovať opatrne. Stanovištia jelšín sú ohrozené skôr reguláciami tokov, výstavbou údolných ciest a elektrární (vrátane malých), biodiverzita podrastu je zas ohrozená šírením inváznych a ruderálnych druhov (Impatiens glandulifera, I. parviflora, Solidago gigantea, Fallopia japonica a p.). Šíreniu inváznych druhov môže napomôcť aj holorubné hospodárenie alebo nadmerné preriedenie porastov. V poľnohospodárskej krajine sú zas ohrozené splachmi hnojív a pesticídov z okolitých pozemkov.