Tieto lesy predstavujú vápencový variant predchádzajúcej skupiny. Vertikálne teda nadväzujú na vápencové bučiny (kap. 5.1.9). Keďže vápencové podložie vyhovuje skôr buku, zatiaľčo smrek a jedľa uprednostňujú skôr kyslejšie podložia, môžeme tu sledovať určité posuny v drevinovom zložení. V mnohých lesných oblastiach je 5. vegetačný stupeň týchto lesov ešte prevažne bukový, len s malým zastúpením smreka alebo jedle. Preto v južnejších lesných oblastiach môžeme na stanovištiach tohto typu hovoriť ešte o „vápencových bučinách“. Celkovo sú tieto lesy na Slovensku pomerne hojné, vyskytujú sa na vápencových a dolomitových príkrovoch vo väčšine pohorí centrálnych Karpát.

Od „normálnych“ živných stanovíšť sa tieto porasty odlišujú svojim podložím. Pôdy na karbonátových horninách sa vyznačujú veľmi premenlivou hĺbkou, čo napomáha vytvoreniu pestrejšej mozaiky spoločenstiev, než je tomu na iných podložiach. Zatiaľčo na hlbokých pôdach (bázy svahov, úžľabiny a p.) sa darí najmä buku, jedli a smreku, na plytkých pôdach (hrebienky, terénne zlomy) nachádzajú podmienky pre existenciu ďalšie druhy drevín (aj ostatných rastlín). Táto pestrosť pôdneho prostredia má dopad aj na podiel ochranných lesov – na vápencových stanovištiach je ochranných lesov podstatne viac než na stanovištiach živných, a aj stanovištia hospodárskeho charakteru sú tu zraniteľnejšie.

Pôdy vápencových smrekovo-jedľových bučín sú vlastne celým vývojovým radom rendzín od ich počiatočných štádií až po takmer celkom odvápnené rendziny vylúhované alebo kambizemné (hnedé). V oblastiach, v ktorých dochádzalo k silnému ukladaniu spraší alebo v oblastiach s častým striedaním vápencových hornín s inými horninami zas nachádzame rôzne typy pararendzín. Hlavným znakom všetkých týchto pôd je obsah uhličitanu vápenatého v jemnozemi alebo obsah vápencového alebo dolomitového skeletu, ktoré umožňujú existenciu kalcifytných druhov. Vďaka hojnejším zrážkam (rýchlejšie vymývanie karbonátov) a nižšiemu odnosu zvetralín počas ľadových dôb (premrznuté substráty nepodliehali natoľko erózii) sa na vápencoch horských polôh vyskytuje viac kambizemí rendzinových ako na stanovištiach vápencových bučín. Tieto pôdy sa vyznačujú hrubým odvápneným, zväčša ílovitým hnedým horizontom s karbonátmi až v spodine. Stanovištia na týchto pôdach sú už na rozhraní medzi „normálnymi“ živnými a vápencovými stanovišťami. Ďalšou odlišnosťou oproti nižším polohám je časté hromadenie kyslého surového humusu (miestami až tzv. tanglového humusu) na povrchu týchto, inak zásaditých, pôd.

Karbonátové podložia sa vyznačujú bohatým a pestrým bylinným podrastom s množstvom kalcifytov a na bázy náročných druhov. Hoci aj tu sa niekedy vytvoria porasty podobné tzv. nahým bučinám, spravidla zaberajú len menšie plochy. Mimoriadne veľkou diverzitou bylinného podrastu sa vyznačujú najmä prechodné typy k reliktným borinám. Drevinové zloženie porastov sa mení od bučín s prímesou ostatných drevín v n nižších polohách až po porasty s vysokým podielom smreka a jedle na hornom okraji areálu. Na extrémnych lokalitách nachádzame zvýšený podiel borovice lesnej a smrekovca, často sprevádzaných mukyňou, brekyňou a podobnými drevinami nižšieho vzrastu. V Belianskych a Západných Tatrách sem preniká aj limba. Krovitá etáž býva hojnejšia len v nezapojených porastoch, tvorí ju najmä zemolez Lonicera sp., skalníky Cotoneaster a p. 

V závislosti od hĺbky a skeletnatosti pôdy máva bylinná vrstva týchto lesov rôzny charakter. Na najhlbších, menej skeletnatých a najviac odvápnených pôdach je spravidla tvorený bučinovými druhmi a ďalšími druhmi smrekovo-jedľových bučín (napr. Galium odoratum, Dentaria bulbifera, Prenanthes purpurea, Senecio fuchsii, Salvia glutinosa, Dryopteris filix-mas) s rôznou prímesou kalcifytov ako napr. rôzne vstavačovité (napr. rod Cephalanthera, črievičník papučkový Cypripedium calceolus, kruštíky rodu Epipactis a p.), miestami nájdeme endemický cyklámen fatranský (Cyclamen fatrense) alebo prilbice (rod. Aconitum). Vo vyšších polohách nájdeme aj subalpínske druhy ako Cicerbita alpina a Doronicum austriacum. Na bohatších pôdach spestruje podrast aj pomerne vysoký podiel nitrofilných druhov (najmä Merculiaris perennis). Podiel kalcifytov a pestrosť podrastu s klesajúcou hĺbkou pôd stúpa a podrast postupne nadobúda trávovitý ráz s dominantnými druhmi ako Carex alba, Calamagrostis varia alebo Sesleria albicans.

Podobne ako porasty živných smrekovo-jedľových bučín, boli aj porasty na vápencových stanovištiach 5. a 6. vegetačného stupňa v niektorých oblastiach (najmä severné Slovensko) premenené na smrekové monokultúry. Hoci je smrek v týchto vegetačných stupňoch pôvodnou drevinou, na plytších presychavých rendzinách často trpí suchom, čo mu vzhľadom k očakávaným klimatickým zmenám nedáva príliš dobré vyhliadky do budúcnosti. Borovicové monokultúry, ktoré sa na týchto stanovištiach tiež miestami zakladali (najmä oblasť Spiša), sú do istej miery stanovištne vhodnejšie a odolnejšie. To isté platí aj o smrekovci. U oboch drevín však býva často problém nájsť vhodný ekotyp, čo spôsobuje určité problémy so stabilitou ich porastov. Vzhľadom na extrémnosť vápencových stanovíšť je preto vhodnejšie na nich zakladať porasty s čo najpestrejším drevinovým zložením, schopné vydržať čo najširšiu škálu nepriaznivých faktorov. Borovica a smrekovec by mali mať výraznejšie zastúpenie len na najextrémnejších stanovištiach. Takisto ich možno úspešne využiť ako prípravné dreviny pre zalesňovanie vzniknutých holín. Nelesné pozemky na vápencových stanovištiach, resp. ich časti, sú často považované za cenné biotopy. Preto k ich zalesneniu by sa malo pristupovať len po dôkladnom zvážení dopadu zalesnenia na všetky požadované funkcie, vrátane funkcie ochrany prírody.

Obhospodarovanie vápencových smrekovo-jedľových bučín je podobné obhospodarovaniu ostatných smrekovo-jedľovo bukových lesov, hlavným špecifikom je požiadavka väčšej šetrnosti zásahov resp. väčšej opatrnosti pri ich plánovaní. Toto vyplýva z relatívnej plytkosti pôd na vápencoch a z ich často až nečakane premenlivej hĺbky. Na Slovensku poznáme viacero príkladov, keď po vyťažení porastu na zdanlivo bezskeletnatej a hlbokej pôde sa zistilo, že prinajmenšom časti porastu sú veľmi náchylné na eróziu a len ťažko znovu zalesniteľné. Lepším indikátorom takýchto pôd ako povrchová kamenitosť je trávovitý vzhľad podrastu (najmä ak je tvorený druhmi Sesleria albicans alebo Calamagrostis varia).