Tieto hospodársky veľmi významné zonálne lesy zaberajú rozsiahle plochy v nižších pohoriach aj v predhoriach väčšiny vyšších pohorí (s výnimkou najchladnejších oblastí na severe Slovenska) na rozličných minerálne bohatých horninách. Ich optimum sa nachádza zhruba vo výškach 400 – 700 m, ich celkové výškové rozšírenie je však ešte rozsiahlejšie.

Porasty kvetnatých bučín sú floristicky pomerne jednotvárne. Buk nachádza na týchto stanovištiach ideálne podmienky, v ktorých je schopný vytvárať husto zapojené nezmiešané porasty, kde sa v mnohých prípadoch ťažko presadzujú nielen ďalšie dreviny, ale dokonca aj byliny a kry.

V nižších polohách býva primiešaný hrab, ktorý sa však v prírodných porastoch vyskytoval zrejme len ojedinele. Vplyvom obhospodarovania sa jeho zastúpenie zvyšuje a na niektorých plochách dokáže po nevhodne načasovanej obnove aj úplne prevládnuť a vytvoriť čisté hrabiny. Vo vyšších polohách býva primiešaná jedľa, ktorá je schopná buku do istej miery konkurovať. Vzhľadom na citlivosť jedle na hospodárske zásahy sa dá predpokladať, že jej pôvodné zastúpenie bolo v prírodných kvetnatých bučinách vyššie ako dnes. Z ďalších drevín bývali primiešané cenné listnáče a čerešňa, ich zastúpenie však bolo vo väčšine porastov veľmi nízke.

Foto: Matej Schwarz

Bylinná vrstva bučín je vo väčšine prípadov veľmi chudobná – rozsiahle plochy sú tvorené tzv. nahými bučinami (Fagetum pauper). V týchto porastoch pokrývajú bylinné druhy len niekoľko percent plochy, takže vzhľadu fytocenóz dominuje bukový opad. Príčin tejto chudobnosti je viac, v nijakom prípade nejde len o nedostatok svetla v zapojených bukových porastoch. K tejto prvotnej príčine sa pripája aj nedostatok vody v husto prekorenenom pôdnom zvršku (buk spotrebuje na suchších stanovištiach prakticky všetku dostupnú vodu) a tendencia bukového opadu tvoriť hrubé zlepené vrstvy. Bohatšia bylinná vrstva sa v bučinách vytvára na dvoch rozdielnych typoch stanovíšť: na vlhších pôdach (bázy svahov, vyššie nadmorské výšky) a na relatívne suchých hrebeňoch, kde je buk kompetične menej zdatný a tvorbe bohatšej bylinnej vrstvy napomáha odvievanie opadu vetrom. Na takýchto miestach sa vytvárajú pomerne bohaté charakteristické fytocenózy (tzv. Fagetum typicum) tvorené prevažne tzv. bučinovými druhmi ako napr. Galium odoratum, Dentaria bulbifera, Galeobdolon luteum, Asarum europaeum dostatok pôdnej vlhkosti indikuje Oxalis acetosella spolu s papradinami. Vo všetkých bučinách sa vyskytuje viacero druhov využívajúcich dostatok svetla a vlahy na jar pred olistením buka. Tento tzv. jarný aspekt fytocenóz vytvárajú druhy ako Isopyrum thalictroides, Scilla bifolia, Pulmonaria sp. a p. Typické pre bučiny sú aj saprofytické a parazitické druhy bez chlorofylu a teda aj bez nárokov na svetlo (Neottia nidus-avis, Lathraea sqaumaria). Krovitá etáž býva v bučinách chudobná na druhy a dosahuje len malú pokryvnosť.

Z pôd prevládajú kambizeme nazývané aj hnedé lesné pôdy, ktoré sa vytvorili na rozmanitých minerálne stredne bohatých až bohatých horninách (žuly, ruly, andezity a p.). Časť kambizemí sa vyznačuje vyšším obsahom skeletu, čím porasty nadobúdajú ochranný charakter. V nižších polohách sa bučiny občas vyskytnú aj na sprašiach (luvizeme), celkovo však možno povedať, že takýmto ťažkým pôdam sa buk vyhýba. Na vlhkých lokalitách vykazujú pôdy známky zglejenia, miestami sa tu vytvorili až pseudogleje.

Vo svetle posledného vývoja – masového odumierania smreka na nepôvodných stanovištiach – sa obnova pôvodnejšieho drevinového zloženia porastov stáva čoraz aktuálnejšou. Prevody smrečín sú tým ťažšie (a tým naliehavejšie), čím viac generácií smreka sa už na stanovištiach vystriedalo. Smrečiny prvej generácie sa často menia späť na bučiny aj prirodzenou obnovou.

Napriek rôznym, pokusom o „vylepšenie“, často veľmi nákladným, si bučiny v mnohých oblastiach Slovenska dokázali zachovať svoj prirodzený charakter. Toto bolo možné vďaka obrovskej vitalite a reprodukčnej schopnosti buka na týchto stanovištiach. K rozsiahlejším premenám porastov na smrekové monokultúry došlo najmä tam, kde „smreková mánia“ nastúpila najskôr a kde prírodné podmienky boli pre buk predsa len menej priaznivé (najmä na severozápade Slovenska). Cieľom týchto premien bolo zvýšenie ekonomickej zaujímavosti produkcie, smrek je spravidla lepšie predajný než buk. Nechceným dôsledkom však bolo dopestovanie pomerne nestabilných porastov ohrozených vetrom, snehom a ďalšími škodlivými činiteľmi, často s nedostatočnou schopnosťou prirodzenej obnovy. Ak berieme do úvahy aj tieto riziká, potom je ekonomická výhodnosť smrečín oproti bučinám prinajmenšom sporná. Navyše je smrek drevinou vyšších polôh, takže jeho umelé rozširovanie smerom nadol nie je v súlade s trendom posúvania vegetačných stupňov nahor v dôsledku klimatických zmien. Preto, z pohľadu čo len trochu ekologicky zameraného lesníka, už ďalšie premeny bučín na smrečiny nemajú opodstatnenie.

Porasty cenných listnáčov na stanovištiach bučín vznikajú zväčša chybne načasovanou obnovou. Cenné listnáče, ktoré v prirodzených porastoch tvorili len bezvýznamnú prímes, často vedia počas svojho semenného roku zareagovať na presvetlenie porastov oveľa rýchlejšie ako buk a ich rýchlo rastúce semenáčiky pokryjú značnú plochu. Keďže tieto porasty produkujú dostatočne cenné sortimenty a sú aj stabilné, nie je potrebné predčasne likvidovať. Jediným dôvodom pre ich postupnú rekonštrukciu je obnova pôvodnej biodiverzity – aj z tohto hľadiska je však v rámci širšej oblasti určitý podiel cenných listnáčov prospešný.