Borovica a smrekovec sú dreviny kontinentálnej klímy vytvárajúce rozľahlé pásmo na severe Eurázie od Škótska až po Kamčatku. Nie je to spôsobené tým, že by tieto dreviny boli mimoriadne chladnomilné, sú však veľmi náročné na svetlo. Preto sa ich hlavný areál sa nachádza tam, kde kompetične zdatnejšie dreviny už nie sú schopné existovať. Slovensko leží ďaleko na juh tejto zóny a obe tieto dreviny, kedysi hojné, boli z väčšiny nášho územia už dávno vytlačené. Prežiť dokázali len na extrémnych stanovištiach, na ktorých bola oslabená konkurencia iných drevín. Borovica vďaka svojej neobyčajnej prispôsobivosti vytvára čisté porasty na presychavých skalných lokalitách tvorených najrôznejšími horninami aj na rašelinách a zamokrených pôdach. Smrekovec nie je až taký plastický a zachoval sa najmä v kontinentálnych horských polohách. Boriny a smrekovcové boriny považujeme na Slovensku za extrazonálne spoločenstvá.

Napriek malej rozlohe týchto lesov ide o pomerne pestrú skupinu spoločenstiev. Na vápencových a dolomitových bralách a svahoch s plytkou pôdou sa vyskytujú tzv. dealpínske boriny, ktoré v polohách nad cca 900 m n. m nadväzujú smrekovcové boriny miestami siahajúce až po hornú hranicu lesa. Na silikátových bralách (najmä v oblasti Volovských vrchov) sa zas vyskytujú dubové boriny.

Jednoznačne pôvodný je výskyt borín na neprístupných bralách a plošinách, kde sa pravdepodobne zachovali viac-menej nedotknuté činnosťou človeka (odtiaľto názov reliktné boriny). Borovica a smrekovec uhájili tieto stanovištia najmä vďaka plytkým presychavým pôdam, ktoré príliš nevyhovovali iným drevinám. V poslednej dobe sa objavili názory, že v kotlinách s kontinentálnou klímou si boriny dokázali uhájiť aj stanovištia na priaznivejších pôdach (kyslých aj karbonátových). Aj keď takáto konštrukcia môže byť v zásade správna, jej potvrdenie je, vzhľadom na silné ovplyvnenie predmetných lokalít človekom, takmer nemožné. Pozorovania pracovníkov Lesoprojektu často hovoria o postupnom prenikaní ďalších drevín do takýchto borín, čo nasvedčuje, že skôr ide len o postupný návrat „normálneho“ lesa na bývalé odlesnené plochy, aj keď kontinentálna klíma tu určite tento proces trochu spomaľuje. Okrem toho sa boriny sekundárne vyskytujú na degradovaných (erodovaných) pôdach. Tieto porasty, aj keď sa nachádzajú na stanovištiach pôvodne pokrytých inými typmi lesa, sú pomerne trvalé, pretože nástup ďalších drevín je viazaný na regeneráciu pôd.

V pôvodných porastoch prevládala a dodnes prevláda borovica lesná. V nižších polohách býval primiešaný dub zimný (najmä na kyslých podložiach), vo vyšších polohách zas smrekovec, ktorý na niektorých lokalitách aj prevládal. Breza mohla byť prítomná na väčšine stanovíšť. Nesúvislú, avšak na vápencoch pestrú, krovitú etáž tvorili skalníky (tieto sú typickými druhmi dealpínskych borín), kalina siripútka, rešetliak, mukyňa, mahalebka, muchovník, dráč a iné. Krovitá etáž na kyslých horninách bývala len slabo vyvinutá.

Smrekovcové boriny sa prirodzene
vyskytujú len na extrémnych pôdach
Foto: Matej Schwarz

Fytocenózy reliktných borín je v zásade možné rozdeliť na dva typy:

• Na vápencoch býva bylinný podrast rozmanitý a na veľmi druhy bohatý. Prevažne má trávovitý ráz s prevládajúcimi dealpínskymi druhmi (Sesleria albicans, Calamagrostis varia), prípadne ďalšími vápnomilnými trávami (Carex sp.). S dealpínskych bylín sa za typické druhy borín považujú poniklece (Pulsatilla sp.). Časté bývajú aj ďalšie atraktívne dealpínske a kalcifytné druhy, napr. z čeľade vstavačovité (Orchidaceae) a ďalších.
• V podraste najextrémnejších kyslomilných borín prevládajú xerofytné acidifilné machy (Leucobryum glaucum, Entodon schreberi) a lišajníky (Cetraria islandica, Cladonia sp.). V trochu priaznivejších typoch dominuje často vres Calluna vulgaris, na najpriaznivejších stanovištiach dominujú bežné acidifilné druhy ako Vaccinium myrtillus, V. vitis-idaea, z trávovitých najmä Avenella flexuosa. Druhovú diverzitu dopĺňajú rôzne acidifilné dubinové druhy (Genista sp., Hieracium sabaudum)

Boriny na priaznivejších pôdach kontinentálnych kotlín majú podrast podobný buď jednému alebo druhému typu, vďaka priaznivejším pôdam v nich však často nachádzame viac bežných živných druhov. V sekundárnych borinách na zerodovaných pôdach zas často nachádzame chudobnejšie fytocenózy s vysokým zastúpením teplomilnejších druhov.

Typické reliktné boriny a smrekovcové boriny sú z produkčného hľadiska úplne bezvýznamné a lesné hospodárstvo ich považuje za pôdoochranné lesy. Ich porasty na karbonátových horninách spravidla vynikajú vysokou biodiverzitou ako aj veľkou krajinárskou a estetickou hodnotou. Kyslomilné boriny, aj keď ich fytocenózy sú pomerne chudobné, taktiež poskytujú prostredie viacerým nie celkom bežným druhom a takto prispievajú k zvýšeniu celkovej biodiverzity územia. Podobne je tomu aj borín na degradovaných pôdach, pri ich zakladaní však často dochádza k sporom s ochranou prírody. 

Boriny na priaznivejších pôdach (čiže v tzv. sporných jednotkách) bývajú pomerne produktívne a obhospodarujú sa bežnými spôsobmi. Hlavnou dilemou týchto porastov je, či brániť ich samovoľnej premene na porasty iných drevín, podvoľovať sa prírodným procesom alebo dokonca ich premenu na listnaté porasty umelo urýchľovať. V takýchto prípadoch doporučujeme ich premenu na zmiešané porasty so zachovaním podielu borovice 30 – 50 %, čo zvýši stabilitu porastoch, súčasne však zachová genofond borovice a odsunie „definitívne riešenie“ na ďalšiu rubnú dobu. Pripomíname, že z hľadiska očakávaných klimatických zmien patrí borovica lesná medzi perspektívne dreviny.