V dubových bučinách je často primálo svetla pre
obnovu duba a tak v porastoch postupne prevláda
mladší buk
Foto: Matej Schwarz

Široké pásmo medzi dubovými a bukovými lesmi, v ktorom sa vyskytujú porasty tvorené oboma drevinami, odjakživa predstavovalo pre európskych fytocenológov určitý problém. Neexistuje totiž žiadny diferenciálny druh, ktorým by bolo možné odlíšiť tieto porasty od dubín alebo bučín. Celkový vzhľad ich podrastu sa (v závislosti od prevládajúcej dreviny) podobá buď na bučiny alebo na dubiny. Naša lesnícka typológia sa síce s týmto problémom do istej miery vysporiadala (vytvorila mapovacie jednotky 2. a 3. vegetačného stupňa), posúdenie prirodzenosti drevinového zloženia týchto porastov však stále zostáva problémom. Poznáme rad prípadov, keď sa pôvodná dubina po obnove podrastovým hospodárskym spôsobom zmenila na bučinu (alebo hrabovú bučinu), menej často sa vyskytujú aj opačné prípady. Podobný vývoj, aj keď pomalší, poznáme aj z prírodných rezervácií chrániacich „prirodzené porasty“ tejto zóny. Možno teda povedať, že drevinové zloženie porastov prechodný dubovo-bukových spoločenstiev je veľmi ľahko ovplyvniteľné spôsobom obhospodarovania alebo prírodnými katastrofami.

Poznáme v podstate dve hypotézy zdôvodňujúce existenciu prírodných zmiešaných porastov buka a duba:

1. na svetlo náročný dub je schopný prežiť v porastoch so silno tienivým bukom vďaka svojej dlhovekosti, pričom počas života jednej generácie duba sa rozpadnú a znova vyrastú dve generácie buka a dub sa zmladzuje práve počas rozpadu bukovej korunovej vrstvy,
2. dub sa zmladzuje počas rozvrátenia bukových porastov prírodnými rušivými faktormi (dub je zvýhodňovaný najmä suchom).

Obe hypotézy môžu platiť, prvá však len v porastoch, kde je dub schopný dosiahnuť väčšiu výšku ako buk, čo umožňuje prežitie období rozmachu buka aspoň najvyšším dubom. Druhá hypotéza zas vyžaduje pomerne časté narúšanie zápoja bučín suchom. Oba mechanizmy sa teda prirodzene môžu uplatniť len v spodnej časti prechodnej zóny medzi dubovými a bukovými lesmi. Vďaka novému rušivému faktoru – činnosti človeka (úmyselnej aj neúmyselnej) však boli bukovo-dubové lesy umelo rozšírené do vyšších polôh na úkor čistých bučín. V prípade nerušeného vývoja majú takéto porasty tendenciu navracať sa k pôvodnému drevinovému zloženiu, čiže k bučinám.

Existencia buka v dubinách je zas závislá len od jeho schopnosti prežiť dané stanovištné podmienky (najmä sucho), dub ho nie je schopný kompetične ohroziť. Významným rušivým faktorom ohrozujúcim buk však môže byť činnosť hospodára, najmä výmladkové hospodárenie (buk má slabú pňovú výmladnosť), ale aj pastva hospodárskych zvierat a p. Týmito vplyvmi sa pôvodné zmiešané porasty premenili na čisté dubiny a lebo hrabiny, často výmladkové – práve častejší výskyt hrabín diferencuje túto zónu od zóny dubín. Výskyt ďalších neprirodzených porastov je podobný ako dubín resp. bučín – nájdeme tu agátiny, boriny ale aj smrečiny a porasty cenných listnáčov (podrobnejšie informácie: viď popisy dubín a bučín). 

Dub dosahuje v 3. vs výborný vzrast, čisté dubiny sú
tu skôr umelého pôvodu. V podraste je častá ostrica
chlpatá
Foto: Matej Schwarz

Bylinný podrast týchto lesov taktiež predstavuje prechod medzi dubinami a bučinami, preto ho tu nebudeme detailnejšie popisovať. Vzhľad podrastu závisí aj od charakteru zmiešania hlavných drevín – pri rovnomernom zmiešaní spravidla stačí aj pomerne nízka prímes duba na udržanie viac-menej trávnatého vzhľadu fytocenóz (častá je najmä Carex pilosa), pri skupinovitom zmiešaní sa vytvorí vlastne maloplošná mozaika dubinových a bučinových fytocenóz. Navyše pripomíname, že aj tieto lesy by bolo možné rozdeliť na porasty na vápencových, živných a kyslých stanovištiach (nerobíme tak kvôli aby sme zamedzili zbytočnému opakovaniu), čo sa samozrejme odzrkadľuje v rozmanitosti druhov podrastu. 

Prirodzená dubina v nadm. výške cca 800 m.n.m,
v ktorej sa zmladzuje takmer výlučne buk
Foto: Matej Schwarz

Ako vyplýva z vyššie popísaných kompetičných vzťahov duba a buka, pri nekoncepčnom obhospodarovaní môže byť značná časť zmesí buka a duba po obnove premenená na nezmiešané porasty, najmä na bučiny. Hoci táto možnosť je často najpohodlnejšia, hospodár by mal dôkladne zvážiť všetky výhody a nevýhody zmesí duba a buka. Z hospodárskeho hľadiska je možné práve v týchto porastoch dosiahnuť najvyššiu kvalitu duba. Buk a hrab pôsobia voči dubu ako výchovné dreviny, bránia tvorbe bočných výhonkov (tzv. vlkov) a urýchľujú čistenie spodnej časti kmeňa od vetiev. Dub tu navyše vďaka vyššiemu úhrnu zrážok dorastá do väčších rozmerov ako je tomu v pásme dubín. Z ochranárskeho hľadiska sú často tieto lesy hodnotné svojou biodiverzitou, bez ohľadu na to či, sú ich fytocenózy „posunuté“ do vyšších nadmorských výšok alebo nie. V tejto súvislosti treba brať do úvahy aj relatívny „prebytok bučín“ na Slovensku. Ďalším argumentom v prospech takýchto porastov sú prebiehajúce klimatické zmeny. V prípade očakávaného otepľovania je žiadúce mať v porastoch na hranici areálov dvoch drevín dostatočný podiel teplo a suchomilnejších drevín, ktorý zvyšuje šancu prežitia aspoň preriedených porastov.