Hoci sú rašeliniskové lesy na Slovensku veľmi vzácne, ide o pomerne pestrú skupinu stanovíšť a najmä spoločenstiev. Ich spoločným znakom je, že prinajmenšom pôdny zvršok je tvorený vrstvou oligotrofnej rašeliny hrubou od cca 30 cm do niekoľko metrov.

Pravé rašeliniská (vrchoviská a ďalšie oligotrofné rašeliniská) sa vytvárajú v chladnej a vlhkej klíme, na území Slovenska vždy len v terénnych priehlbinách. Miestami sú preto len pozostatkom s chladnejších a vlhších období. Aktívne rašeliniská neustále „rastú“, ich povrch sa dvíha ukladaním ďalších a ďalších vrstiev odumretých machov (najmä rašelinníkov rodu Sphagnum). Aktívne rašeliniská sú nelesnými biotopmi, ich zalesnenie je už znakom ich degradácie. Po vyzdvihnutí nad určitú úroveň (závisí od množstva zrážok) začnú horné vrstvy rašeliny mierne presychať, čo umožní ich postupné zarastanie drevinami a vedie k postupnému zániku rašeliniska. Pionierskymi drevinami na takýchto rašeliniskách sú borovica lesná, kosodrevina a breza plstnatá (menej často aj b. previsnutá) a krušina, na najsuchších miestach sa postupne objavuje aj smrek. Rašelinná smrečina je vlastne poslednou fázou vývinu rašeliniska a svojou evapotranspiráciou urýchľuje jeho vysúšanie. Na mnohých miestach bol tento vývoj umelo urýchlený odvodňovacími zásahmi.

Kosodrevina na zrašelinenom pliesku je reliktom z doby,
keď sa kosodrevinový stupeň nachádzal v týchto výškach
Foto: Matej Schwarz

Vrstva rašeliny sa niekedy vytvára aj na zamokrených pôdach, pokiaľ táto vrstva dosiahne určitú hrúbku (podľa pedologickej literatúry cca 30 cm), stanovište sa už veľmi podobá na pravé rašeliniská. Tieto stanovištia tvoria plynulý prechod k podmáčaným smrekovým lesom, ktorých niektoré typy takisto majú podrast tvorený prevažne rašelinníkmi. Takéto stanovištia nachádzame prevažne na miernych reliéfoch, hoci v oblastiach bohatých na zrážky však rašelina vzniká aj na svahoch. Na takejto rašeline prevažne nachádzame jedľovo-smrekové porasty, občas s prímesou briez, borovice, vŕb alebo osiky.

Základom fytocenóz sú vo väčšine typov rašelinníky Sphagnum, ktoré súčasne „budujú“ aj pôdu. Na preschnutejších rašeliniskách postupne zažínajú dominovať ďalšie druhy machov, napr. Pleurozium schreberi, Polytrichum sp. a ďalšie. V nezapojených porastoch sú spravidla ešte stále hojné typické druhy rašelinísk, napr. trpasličie kríčky Oxycoccus quadripetalus, Empetrum nigrum, Andromeda polifolia, Vaccinium uliginosum a Ledum palustre, či Eriophorum vaginatum alebo Carex canescens. Na menej zamokrených miestach sa vyskytujú acidifilné druhy ako Vaccinium myrtillus, V. vitis-idaea a Calluna vulgaris. Na menej hrubých rašelinných príkrovoch sa vyskytujú aj Equisetum sylvaticum, Lycopodium annotinum, Trientalis europaea a p.

Pôdu vždy tvoria vrchovištné rašeliny (organozeme) alebo ich prechody ku glejovým pôdam, napr. glejové rašeliny. Menej zrašelinené typy ako rašelinné gleje či podzoly predstavujú už prechod k podmáčaným smrečinám a jedľovým smrečinám. Horninový podklad nemá na fytocenózu priamy vplyv, niekedy je však významná jeho nepriepustnosť.

Lesy na rašeliniskách nemajú na Slovensku hospodársky význam. Napriek tomu, že sú považované za veľmi cenný biotop, ich ochrana je na mnohých miestach v rozpore s ochranou ďalšieho cenného biotopu – rašelinísk. Ochranári spravidla nenamietajú proti prirodzenej sukcesii drevín na rašeliniskách, hoci v prípade niektorých najcennejších lokalít sa vykonáva odstraňovanie náletových drevín. Rašeliniská je však často možné zalesniť aj umelo (pomocou vyvýšenej sadby), čím sa urýchli ich vývoj resp. degradácia, a takýto postup je už vždy považovaný za nevhodný. Naopak, zamokrenie a následné rašelinenie plôch, ktoré niekedy hrozí na kalamitiskách, možno prinajmenšom na menších výmerách hodnotiť pozitívne.