Tieto lesy tvoria pomerne úzke (na strmých len okolo 300 metrov) avšak v mnohých súvislé a dlhé pásmo, ktoré považujeme za 7. vegetačný stupeň. V našich najvyšších pohoriach (Tatry, Nízke Tatry, Malá a Veľká Fatra) tvoria tieto spoločenstvá hornú hranicu lesa, podobne je tomu aj na niektorých izolovaných vrchoch (Babia Hora, Pilsko, Veľký Choč). Okrem toho sa vyskytujú aj na hrebeňoch a vrcholoch mnohých ďalších pohorí, pokiaľ tieto presahujú výšku cca 1250 m n. m. (najjužnejším výskytom je Poľana).

Až na plošne nevýznamné výnimky sú spoločenstvá vysokohorských smrečín floristicky pomerne jednoduché. Z drevín tu dominoval smrek, ktorý často vytváral nezmiešané porasty so špecifickou medzernatou štruktúrou. Z ďalších drevín sa vyskytujú jarabina vtáčia, javor horský a breza. Buk sa tu vyskytuje len ako podúrovňový strom a len v malom počte. V niektorých oblastiach bol prítomný aj smrekovec alebo limba. V podraste zväčša prevažujú acidifilné druhy, najmä čučoriedka Vaccinium myrtillus. Vďaka Calamagrostis villosa, C. arundinacea a Avenella flexuosa majú mnohé fytocenózy trávovitý vzhľad. Veľmi hojnú účasť majú subalpínske acidifilné druhy, najmä Homogyne alpina. Najextrémnejšie kyslé stanovištia sú indikované brusnicou Vaccinium vitis-idaea alebo, na vlhkých sutiach, rašelinníkom Sphagnum girgensohnii. Živnejšie stanovištia sa vyskytujú len na najbohatších horninách alebo na preliačených reliéfnych tvaroch. Väčšina z nich je však floristicky veľmi podobná kyslým stanovištiam, vyššiu účasť tu dosahuje len niekoľko nitrofilných druhov, najmä Adenostyles alliariae a Stellaria nemorum. Bohaté fytocenózy s množstvom živných druhov sú veľmi vzácne. Vápencové fytocenózy sa zas vyznačujú prímesou niekoľkých kalcifytov (napr. Sesleria albicans, Calamagrostis varia, niektoré vstavačovité Orchidaceae) medzi acidifilnými druhmi rastúcimi na nahromadenom humuse.

Podklad tvoria rôzne horniny kryštalinika (žuly, ruly, granodiority, svory a p.) alebo karbonátové horniny (vápence a dolomity), kremence a flyš. Na nich sa vplyvom vysokých zrážok vytvorili humusové alebo železité podzoly, kambizeme (prevažne podzolované alebo rankrové), pomerne časté sú aj rankre (prevažne podzolované). Na karbonátových horninách sú typické organozemné rendziny s tzv. tanglovým humusom, ktorý umožňuje spoluexistenciu acidifilných a kalcifytných druhov. Na sutinách sa vytvorili silikátové alebo karbonátové litozeme.

Porasty vysokohorských smrečín ako celok nie sú zďaleka také nedotknuté ako sa všeobecne verí. Počas vrcholiacej valašskej kolonizácie boli rozsiahle plochy 7. vegetačného stupňa premenené na vysokohorské pasienky (hole). Po zanechaní pastvy zarástli tieto plochy opäť lesom, buď samovoľne alebo boli umelo zalesnené. Takto vznikli rovnoveké, častokrát nie celkom stabilné smrečiny. Premeny týchto porastov na porasty s iným drevinovým zložením boli vždy veľmi vzácne, nakoľko výber drevín schopných rásť na týchto stanovištiach je značne obmedzený. Miestami sa vyskytujú umelo založené porasty limby alebo smrekovca. V smrečinách rozvrátených prírodnými katastrofami sa niekedy vďaka bohatej plodivosti masovo obnoví jarabina. Jarabinové porasty však nemožno pokladať za nepôvodné, ide len o ranné vývojové štádium klimaxových smrečín.

Umelo založené smrečiny by v zásade nemali byť problémom, z neznalosti ekológie pôvodných porastov sa však ním často stávajú. Pôvodné vysokohorské smrečiny sa vyznačovali medzernatou štruktúrou, vďaka ktorej mali stromy hlboko nasadené koruny a zbiehavé kmene s nízko položeným ťažiskom. Umelé smrečiny sú zakladané v príliš hustom spone a vzhľadom na neprístupnosť terénov a nízku produkciu nebývajú takmer vôbec vychovávané. Situácia je často ešte zhoršená použitím nevhodného ekotypu smreka z nižších polôh. Výsledkom sú porasty pripomínajúce skôr smrekové monokultúry a vo veku 40 až 60 rokov sa stávajú veľmi nestabilnými. Taktiež diverzita bylinného podrastu takýchto prehustených smrečín je znížená.